Ďaleko od Moskvy, blízko k USA: Prečo potrebujú Rusi hypersonické zbrane na Čukotke?

Moskva 18. januára 2021 (HSP/Sputnik/Foto:Wikimedia)

Na Čukotke, v najvýchodnejšom regióne Ruskej federácie, žije niečo vyše 50 tisíc ľudí. Je to 0,07 obyvateľov na jeden štvorcový kilometer. Ale keď sa pozrieme na mapu a uvidíme, s ktorou krajinou hraničí Čukotka, hneď pochopíme strategický význam tohto autonómneho okruhu

Médiá tento týždeň písali s odkazom na vojenský zdroj, že v oblasti Čukotského mora má byť postavená rádiolokačná stanice Jachroma, ktorá bude súčasťou systému varovania pred raketovým útokom.

Na Ďalekom východe tieto radary zatiaľ nie sú, preto by zriadenie stanice značne posilnilo kontrolu smerom na sever a severovýchod. Informácií o kapacitách nového radaru Jachroma zatiaľ veľa nie je. Je známe, že rovnaký radar sa začne stavať v roku 2021 na Kryme a že bude fungovať v štyroch rozpätiach: metrovom, centimetrovom, decimetrovom a milimetrovom, to znamená, že dokáže sledovať akokoľvek malé ciele v atmosfére a v blízkom vesmíre, rakety, bojové hlavice, umelé družice Zeme, časti rakiet, hypersonické prístroje a lietadlá.

Je tiež zaujímavé, že nová radarová stanica bude fungovať bez stálej prítomnosti obsluhujúceho personálu, čo má veľký význam v podmienkach ťažko prístupných oblastí Ďalekého severu.

MiG–31BM nie je horší ako F–15

Správa o Jachrome sa objavila niekoľko týždňov po správe ruského ministerstva obrany o rozmiestnení na Čukotskom letisku Anadyr niekoľkých stíhačiek MiG–31BM námorného letectva Tichomorskej flotily.

MiG–31BM je stíhacie lietadlo dlhého doletu MiG–31 modernizovaný po roku 2000. Nehľadiac na to, že základný model MiG–31 vykonal prvý let už v roku 1975, jeho obnovený variant je úplne aktuálnym strojom, ktorého kapacity sú porovnateľné so stíhačkami štvrtej generácie, ako je napríklad americká stíhačka F–15.

Na modernizovanom MiG–31BM je inštalované rádioelektronické zariadenie, systém dotankovania palivom vo vzduchu, letún dokáže používať moderné rakety triedy vzduch–vzduch ako R–73, R–77 a R–33.

MiG–31 bol vyvinutý ako diaľková stíhačka práve za účelom ochrany dlhej severnej vzdušné hranice ZSSR. Je to lietadlo pre každé počasie s výkonným radarom, ktorý dokáže sám kontrolovať vzdušný priestor na úseku do 1 000 km, objaviť a zlikvidovať takéto slabo viditeľné ciele ako sú okrídlené rakety dlhého doletu.

Monitoring Arktídy, Aljašky a takmer celej Kanady

Ale ani to nie je všetko. V roku 2020 informovali médiá o tom, že námorné letectvo RF získa hypersonické raketové systémy Kinžal, ktorých prvé testy sa konali v Arktíde pred rokom.

Skutočne, na základe MiG–31BM vyvinuli nosné lietadlo MiG–31K raketového systému 9–A–7660 Kinžal s leteckou balistickou raketou 9–C–7760. Je to v podstate verzia balistickej rakety 9M723 známeho pozemného raketového systému 9K720 Iskander–M.

MiG–31K je unikátne nadzvukové lietadlo, ktoré dokáže niesť pod trupom jednu dosť ťažkú raketu tohto typu a zabezpečiť jej vypustenie vo výškach do 20 km rýchlosťou 1 500-2 000 kilometrov za hodinu. Takže nosné lietadlo vykonáva prakticky pre tento raketový systém funkciu prvého stupňa, ktoré dokáže navyše rýchlo dosiahnuť vzdialenosť až 1 000 km od svojho letiska.

Letecká balistická raketa Kinžal vykonáva sama o sebe let podľa balistickej trajektórie a na záverečnom úseku dokáže vykonať naprogramované úkony za účelom prerazenia protiraketovej obrany nepriateľa. Kinžal má dolet na 2 000 km a pravdepodobne dokáže zasiahnuť ako nehybné, tak obmedzene sa pohybujúce ciele, napríklad lietadlové alebo iné lode.

Systémami Kinžal majú byť vybavené jednotky námorného letectva Severnej a Tichomorskej flotily ruského vojenského loďstva.

Ako už bolo uvedené vyššie, vykonáva dočasnú bojovú službu na Čukotke skupinou lietadiel MiG–31BM, ale MiG–31K je prakticky analogické lietadlo, preto tam, kde môžu byť rozmiestnené prvé, môžu sa nachádzať aj druhé. No, a rozmiestnenie leteckých raketových systémov Kinžal na Čukotke by umožnilo držať pod kontrolou prakticky celú Arktídu, Aljašku a väčšinu Kanady.

“Priekopníci“ na Čukotke

Správy o MiG–31BM a novom protiraketovom radare na Čukotke sa možno časovo zhodli nie náhodou. Snaha rozvíjať ruskú obranu na veľké vzdialenosti a vytvoriť strategicky dôležitú základňu na ďalekom východnom cípe Eurázie má svoje korene v nedávnej sovietskej minulosti.

V roku 1984 bola na Čukotku presunutá 99. motostrelecká divízia sovietskej armády. Predpokladá sa, že úlohou tejto divízie bola ochrana budúceho strategického raketového útvaru. Sovietske vojenské velenie malo plány ohľadom založenia na Čukotské špeciálnej muničnej základni útvaru mobilných raketových systémov typu RSD–10 Pioner známych na Západe ako SS–20 Saber s doletom 2 000 – 5 000 kilometrov.

Rakety takého doletu dokázali držať na muške celú Arktídu do Nórska a Grónska, Aljašku, väčšia časť Kanady, severovýchod USA a Pacifik do Havajských ostrovov a juhu Japonska. Rozmiestnenie Pionerov na Čukotke sa malo časovo zhodnúť s ďalším kolom rozvoja sovietskeho raketového zoskupenia v Európe, s čiastočným nahradením rakiet tohto typu, rozmiestnených v európskej časti krajiny, mobilnejšími a rýchlejšími systémami 15P666 Skorosť, ktorých vývoj vstúpil v polovici osemdesiatych rokov do záverečnej etapy.

Po smrti generálneho tajomníka ÚV KSSZ Jurija Andropova vo februári 1984 a v decembri 1984 ministra obrany ZSSR Dmitrija Ustinova bola realizácia všetkých týchto plánov zastavená a po uzavretí zmluvy o likvidácii rakiet stredného a kratšieho doletu boli všetky podobné raketové systémy zničené. Takže sa na Čukotke nakoniec neobjavili ani Pionere, ani žiadne iné vážne raketové systémy.

Predsunuté strategické sily

Letisko v Anadyre sa v dnešnom Rusku už dávno používa ako pomocné (pozn. pre krátkodobé prestávky, dotankovanie a opravu lietadiel za účelom zvýšenia doletu, najčastejšie vojenských lietadiel) a posádky diaľkového letectva tu majú dočasné bojové smeny.

Na Čukotku už zavítali Tu-22M3, Tu-95MS a v roku 2019 tiež popredný stroj ruského diaľkového letectva Tu-160. Minister obrany RF Sergej Šojgu vtedy vysvetlil, že sa to nekoná na účel dráždenia Američanov, ale ide o plánovanú prácu.

“Obnovili sme to, čo existovalo predtým, naše strategické a diaľkové letectvo začalo znovu lietať tam, kam lietalo kedysi,“ povedal vtedy Šojgu.

Stála základňa útočných lietadiel v extrémne chladnom podnebí vyžaduje samozrejme špeciálne infraštruktúru na obsluhu leteckej techniky a skladovanie munície. Je to možné a nevyhnutné pre rozvoj predsunutých strategických síl na Čukotke, ktorá je tak ďaleko od Moskvy a tak blízko (cez prieliv!) k USA.