CYRIL A METOD – Medzi mýtom a skutočnosťou… 3. časť

Bratislava 5. júla 2016 (HSP/Foto:TASR – Pavol Ďurčo)

Časť III. Cár-Boh

„Kto kontroluje minulosť, ten kontroluje budúcnosť“  George Orwell, „1984“

„Aby sme sa priblížili k pochopeniu podstaty všehomíra, je potrebné, aby sme aspoň raz v živote zanevreli na všetky naučené, osvojené a indoktrinované znalosti a pokúsili sa odznova, z čistého listu postaviť našu pyramídu poznania okolitého sveta“                   René Descartes

„Prozreteľnosť nie je algebra. Rozum človeka nie je prorok, ale heuristický objaviteľ (угадчик  – t.j. ten, kto uhádne – pozn. aut.). Vidí obecný stav vecí a môže z neho robiť podstatné závery, často potvrdzované časom. Avšak nie je mu dané predvídať náhodu – mocný a okamžitý nástroj Prozreteľnosti“         A.S. Puškin

„Na začiatku bolo Slovo, a slovo bolo u Boha, a Boh bol Slovo“                  Evanjelium podľa Jána

V prvých dvoch častiach nášho výskumu sme čitateľom priblížili súčasnú vedeckú a alternatívnu kritiku všeobecne zaužívanej tradičnej histórie „solúnskych bratov“. Bez predsudkov sme pristupovali k všetkým analyzovaným zdrojom, nešpekulujúc ohľadne ich hodnovernosti, keďže teoreticky pozostáva drvivá väčšina historických prameňov tak z hodnoverných, ako aj nehodnoverných údajov. Čiže sa dá povedať, že historické pramene sú hodnoverné v rozličnej miere a preto každý historický prameň ako taký je hodný toho, aby bol skúmaný a analyzovaný. Niet nepotrebných historických prameňov. Taktiež sme uviedli obšírny zoznam geografických, lexických, chronologických a i. protirečení, kontroverzií a paradoxov (napr. o nájdenom Konštantínom v Chersone Evanjeliu, „písanom ruskými písmenami…“), kedy údaje z historických zdrojov protirečia všeobecne uznávanej verzii života a pôsobnosti „solúnskych“ bratov. Dovolíme si opätovne zacitovať poznámku bulharského slavistu G. Cenova zo začiatku XX.storočia, ktorou zhrnul svoju obšírnu analýzu problematiky, a ktorú bol prinútený pod tlakom cirkvi a akademickej spoločnosti odvolať, sťa Galileo – „Príbeh o Cyrilovi a Metodovi predstavuje sumu rôznych príbehov o rôznych udalostiach z rôznych epoch a o rôznych osobnostiach, takže Cyril a Metod neexistovali v tej podobe, v akej ich slavistika poníma dnes.“

Ak hora nejde k Mohamedovi, Mohamed ide k hore. Georgij Cenov správne, na úrovni intuitívneho podvedomia, nahmatal boľavý nerv problematiky, avšak súc spútaný tradičnou chronológiou, nemohol systematizovať svoje, v princípe správne, postrehy do jednotného obrazu. V skutočnosti, ak by sme reinterpretovali časový rámec problému (keďže doteraz sme časový aspekt cyrilometodskej problematiky väčšinovo vnímali ako bezalternatívnu invariantu) a názvy účinkujúcich historických postáv, tak by sa replika G. Cenova dala preformulovať – „História Cyrila a Metoda je sumou rôznych príbehov o tých istých udalostiach s rovnakými osobnosťami, ktoré  boli na časovej osi umiestnené do rôznych epoch pod rozličnými názvami…“

Riadiac sa touto logikou pokúsme sa najprv analyzovať mená čelných postáv našej „Cyrillometodiady“, možno v nich nájdeme záchytku. Ak by sme meno CYRIL rozbili na samostatné zmysluplné časti (resp. v terminológii Novej Chronológie – „zmyslové kry“), dostávame

CYRIL = CYR + IL.

Je namieste predpoklad, že Cyril neznamená v prvom rade meno, ale titul, resp. prezývku, pozostávajúcu z dvoch častí:

·         CYR…. CR, čiže Cár, Cisár (viď známy titul kráľov „Sire“, alebo francúzsky šľachtický rod les Saint-Cyr)

·         IL alebo ILL (angl. Cyrill), čiže akronymum slova ALLA(h), alebo ILLION, alias Trója, alias Carihrad-Konštantínopol na Bospore.

Priznám sa, že drzosť, ale zároveň aj očividnosť takéhoto objasnenia ma zozačiatku dokonca vyľakala. Veď dostávame, že pod maskou Cyrila v našej zemi prebýval byzantský (t.j. judský-grécky-židovský) Cár/Cisár? Pritom nielen cár, ale Cár-Boh? Ktorý vykazoval neskutočné zručnosti, prorokoval kresťanstvo a bol sprevádzaný celou skupinou učeníkov (Angelárius, Gorazd a i.)..?

Taký cár mi však je známy len jeden – Ježiš Kristus, náš Pán, Ochranca a Spasiteľ.

Spravodlivo a odôvodnene ho titulovali „kráľom judským“, z rodu Dávidovho, čo je zachované v Biblii v slovách troch kráľov, adresovaných Herodesovi:

„…Keď sa narodil Ježiš v Judskom Betleheme za dní kráľa Herodesa, tu hľa, mudrci od východu slnca prišli do Jeruzalema

a hovorili: Kde je ten narodený kráľ židovský? Lebo sme videli jeho hviezdu na východe slnca a prišli sme sa mu pokloniť…

A hľa, hviezda, ktorú boli videli na východe slnca, išla pred nimi, až prišla a zastala nad miestom, kde bolo dieťatko…“                   Evajnejlium podľa Matúša, 2

Je možné, aby v podobe Cyrila (Konštantína Filozofa, a taktiež iných kresťanských prorokov) po našim krajinám bol chodil a prorokoval sám Ježiš Kristus? A prečo nie, ak reinterpretujeme a zjednotíme chronologické a geografické rámce „rôznych príbehov, pojednávajúcich pod rôznymi názvami o jedných a tých istých udalostiach…“

Pravdepodobnosť tejto hypotézy sa mi zdala obzvlášť relevantná, keď som si na internete prelistoval knihu A.T. Fomenko a G.V. Nosovského „Cár Slovanov“, v ktorej sa nielen privádzajú svedectvá v prospech stotožnenia evanjelského Jeruzalema so stredovekým Konštantínopolom, ale aj Ježiša Krista s byzantským cisárom Andronikom I. Komnénom (1118-1185 podľa tradičnej histórie), ktorý panoval v druhej polovici XII.storočia nášho letopočtu. Nebudeme v danej štúdii podrobne opisovať, ako konkrétne sa ruským vedcom podarilo vyčísliť reálne dátum narodenia Spasiteľa, spomenieme len astronomickú datáciu podľa Betlehemskej hviezdy.

V Evanjeliách a mnohých výtvoroch umenia, zobrazujúcich evanjelské novozákonné udalosti, je zachytených hneď niekoľko fenoménov, relevantných z hľadiska astronómie:

·         Betlehémska hviezda, ktorej zjavenie na oblohe sa spája s Kristovým narodením

·         orientačná, smerodajná, resp. „vedúca“ alebo „idúca pred kráľmi“ hviezda

·         slnečné zatmenie, sprevádzajúce Kristovo ukrižovanie

Astronómovia môžu vedeckou cestou vyčísliť, kedy vzbĺkla tá-ktorá hviezda, vznikla galaktická hmlovina a iné objekty, viditeľné na nebi. Prostredníctvom zložitých matematických výpočtov vedci dospeli k záveru, že na časovom intervale, prijímanom dnes za „prelom letopočtov“, k nijakému podobnému astronomickému úkazu dôjsť nemohlo. Naopak, jeden z možných analógov Betlehemskej hviezdy, totiž – výbuch supernovy, v dôsledku čoho sa na nebe zjavila tzv. „krabovitá hmlovina“ v súhvezdí Býka, mohol vzniknúť v polovici XII.storočia n.l.

Ďalej z biblického opisu plynie, že hviezda nielen slúžila evanjelským kráľom-mudrcom orientačným bodom, ale aj „šla pred nimi…“. Možno v danom prípade ide o neskoršie zjednotenie v interpretácii Evanjelista Matúša a neskorších umelcov troch fenoménov, viditeľných na nebi v polovici XII.storočia – Betlehemskej hviezdy, slúžiacej mudrcom orientačným bodom Polárnej hviezdy a pohybujúceho sa, „idúceho pred nimi“ telesa, snáď podobného kométe. Je zaujímavé, kam mudrcov priviedla Polárna hviezda, ak budeme predpokladať, že po stretnutí s Herodesom v Jeruzaleme-Konštantínopole sa vydali morskou cestou na sever. S ohľadom na jestvujúce morské toky v Čiernom mori sa dá predpokladať, že sa dostali na Krym…

O tom, že práve na Kryme sa s veľkou pravdepodobnosťou narodil Ježiš Kristus, rozpráva kniha A.T. Fomenko a G.V. Nosovského „Kristus sa narodil v Kryme. Tam umrela aj Bohorodička“. Spasiteľ sa mal narodiť v kultovom mieste na myse Fiolent, ktorý z dejín poznáme aj ako grécku veštiareň v Delfách:

FioLe(n)T ~ DeLFy ~ B/V/FeThLem…..  FLT ~ DLF ~ BTL, kde „B“ v slove Betlehem sa zamieňa s cyrilickým „B“, vyslovovaným ako „V“.

V skutočnosti Betlehem alebo „beth“+“lahaim“ (ala+ham/n) znamená asi toľko, ako „dom Boha-Kráľa (Chana, Cára)“. Juhozápadný polostrovný výbežok legendárneho Sevastopoľa – mys Chersonesos, taktiež v sebe nesie pečať mena Spasiteľa, pretože Chersonesos = Hieros + Esos, t.j. „Boh Ježiš“. Dokonca aj v názve Sevastopoľa je prítomná narážka na najvyšší dvorný titul Romejskej ríše epochy Komnénovcov – sebastov, protosebastov, sebastokratorov.

O Kryme hovoríme tak zoširoka aj preto, lebo zaujíma dôležité postavenie v biografii slovanského apoštola Konštantína-Cyrila. Ako sme písali v prvej časti štúdie, práve v Kryme totiž Konštantín počas svojej misijnej cesty k volžským Chazarom našiel „Evanjelium a Žalmy, písané ruskými písmenami“. Navyše sa na západoeurópskych mapách „Krym“ zapisuje ako „Crimea“, čím dostávame spoluhláskovú kostru „CRM“, čo sa s ohľadom na rôznu fonetiku jednotlivých národov mohlo ozvučiť aj ako „Solún“ (CRM ~ SLN)

Ohľade kométy, ktorú zobrazil stredoveký maliar Giotto, vedci A.T. Fomenko a G.V. Nosovskej vyslovili predpoklad, že sa jedná o Halleyovu kométu, ktorá sa na oblohe zjavuje každých 78 rokov. Cestou neveľmi zložitého aritmetického výpočtu vedci zistili, že kométu skutočne mohli vidieť na nebi v druhej polovici XII.storočia. V tej istej knižke ruskí matematici píšu, že evanjelský Ježiš Kristus, ktorý bol stotožnený s byzantským cisárom Andronikom I. Komnénom z XII.storočia n.l., sa v ruskom letopisectve odrazil aj ako krstiteľ Rusi prvoapoštol Andrej Pervozvannyj (I.stor.n.l.), a taktiež kyjevské knieža Andrej Bogoľjubský (X.stor.n.l.). Z čoho vedci vychádzali, stotožňujúc Krista s horeuvedenými osobnosťami? V predchádzajúcej časti štúdie sme poukázali na zistené novochronológmi  posuny (100-, 300-, 1000- a 1800-ročné intervaly) v globálnej chronológii, ktoré navzájom oddeľujú osobnosti analogických biografií pod rôznymi menami. Takým spôsobom, biografie Andreja Prvozvaného, cisára Andronika I. Komnéna a slovanského  apoštola Cyrila (Konštantína) nám dopĺňajú tie informácie o Kristovi, ktoré absentujú v kanonických Evanjeliách.

Veď posledné nám rozprávajú len o Kristovom narodení, úteku svätej rodiny do Egypta, jeho neskoršom pôsobení v Galileji po Herodesovej smrti, a ďalej len o posledných troch rokoch jeho putovaní, ktoré sa zavŕšili jeho triumfálnym vchodom do Jeruzalema. Kde Kristus bol a čo robil celých 30 rokov, nám Evanjelia neupresňujú. Ak však čerpáme informácie o Ježišovom živote z „alternatívnych“ zdrojov o iných pionieroch kresťanstva, predstavujúcich početné fantómne duplikáty jednej a tej istej osoby v rôznych časových epochách, sprítomňuje sa nám táto skutočne ústredná osobnosť ľudských dejín v celej svojej mnohorakej, mnohovrstvovej podstate.

Ak totiž hypoteticky stotožníme Krista s cisárom Andronikom a Cyrilom, zistíme nasledovné. Cisár Andronikus Komnén („Andronikus“ = Andros + Nika, t.j. „človek-víťaz“; Krista volali „človekom“, „synom človeka“, „víťazom nad smrťou“), podobne ako Konštantín-Cyril, putoval po Východe a poznával východné krajiny. Obraciame Vašu pozornosť napríklad na misijnú cestu Konštantína („Večného“ – z lat. konštanta) ku Chazarom na Volge. Cisár Andronikus-Kristus bol bratrancom haličského kniežaťa Jaroslava Osmomysla. Jeho matka pochádzala z Rusi a volala sa Irena (Helena, Ilona) Haličská. Ak by sme podobnú logiku novochronológov, ako je podaná v knihe „Cár Slovanov“, uplatnili na príbeh o Cyrilovi a Metodovi, vcelku očakávane sa vynorí zákonitá dedukcia:

Ak podľa novochronológov Kristus pôsobil a prorokoval (čiže – pokrstil) vo vlasti  jeho matky – v starej Rusi v podobe kniežaťa Andreja Bogoľjubského a “apoštola Skýtov” – Andreja Prvozvaného, mohol  vykonať niečo podobné aj na Veľkej Morave a v Nitrianskom kniežatstve v podobe Konštantína-Cyrila. A mal k Slovanom bezprostredný vzťah.

Nielenže je Kristus pravoslávnymi ikonopiscami často zobrazovaný ako skutočný korunovaný kráľ, ale aj na mnohých pravoslávnych ikonách je nad scénou Kristovho ukrižovania zobrazovaný nadpis – “Cár Slávy” (Цръ Слвъ), alebo v inej možnej interpretácii – „Cár Slovan“, resp. „Cár Slovo“. A v akom jazyku rozprával Konštantín Filozof (Cyril) s tunajším obyvateľstvom, prorokujúc kresťanstvo a hlásajúc (čiže doslova hlásajúc v prvej inštancii) slovo Božie? No predsa v jazyku Romejskej ríše (Veľkej Moravy) – rímskom jazyku, ktorý poznáme z Evanjelií ako aramejčinu. Ak slovné spojenie „rímsky jazyk“ preložíme do ruštiny, dostaneme римский язык („rimskij jazyk“), čo sa však dá ponímať aj ako  мирской язык („mirskoj jazyk“), čiže jazyk MIRA-SVETA a zároveň jazyk prostoľudínov, laikov, čiže pospolitého ľudu. Spomenieme, že knieža Rastislav adresoval byzantskému cisárovi žiadosť vyslať na Moravu vzdelancov, znalých jazyka jeho prostého ľudu.

Z toho vyvodzujeme, že vo vtedajšej Rímskej ríši (Byzancii, Judei, Veľkej Morave) popri jazyku gréckom, čiže jazyku žrecov-duchovných (iudeov-Židov, ktorí podľa Evanjelií boli jediní povolaní tlmočiť Božie Slovo, resp. Zákon, a kastovo sa oddeľovali od prostoľudínov dokonca aj na úrovni jazyka; pravdepodobne moc predstaviteľov centrálnej byzantskej vlády v rozptýlených oblastiach ríše – Židov – tkvela v tom, že to bola kasta „duchovných a pisárov“, ktorí jediní mali svoj jazyk a písmo, a teda poznaním prevyšovali ostatných) existoval jazyk pospolitého ľudu – aramejčina, v ktorej sú dochované aj posledné slová Ježiša, ktoré vyslovil na kríži.

V Evanjeliách to znie – „Eloi, Eloi, lama sawachtani!“. T.j. „Bože, Bože, prečo si ma opustil“. Ale ak k dešifrácii tejto „aramejčiny“ použijeme slovanské jazyky, dostávame s ohľadom na spoluhláskovú kostru a variabilné samohláskové ozvučenie (v starých textoch sa samohlásky vynechávali)  – „ELOI, ELOI, LI MA SI VOSTANICH“ resp. „…LI MA SI OSTAWICH“. Čo môže byť odvodené od minulého príčastia staroslovanského „ostaviť“ (nechať, zanechať, opustiť) – ostav(l)jachu, podobne ako je to často písané v staroruských kronikách – bjachu, živjachu, govorjachu  a pod. Pričom pojem Eloi alebo Ollo bol v Rusku používaný až do XVII.storočia súbežne s pojmom „Boh“.
Taktiež je pozoruhodné, že ešte donedávna bola vo východokarpatských rusínskych dedinách tzv. Lemkov rozšírená obyčaj, v súlade s ktorou profesionálne plačky na pohreboch nariekali za zosnulými so slovami „Lele, Lele, le me se vostane?“

Z horeuvedeného bezprostredne vyplýva dedukcia:

Ježiš Kristus rozprával „aramejsky“, Konštantín Filozof (Cyril) starosloviensky. Ak „Konštantín Filozof“ je fantómnym duplikátom Krista, znamená to, že staroslovienčina – toť biblická aramejčina.

Skúsme pokračovať vo vyhľadávaní spoločných čŕt medzi evanjelským Ježišom, filozofom a apoštolom Slovanov Cyrilom a byzantským cisárom Andronikom.

Skutočnosť, že posledný bol Slovanom, dosvedčuje aj názov dynastie, ktorej bol cisár Andronikus (čiže podľa našej hypotézy – Ježiš Kristus/Cyril) predstaviteľom – Komnénovci, Komnéni (Komnenoi – gréc.). Môže to byť odvodené od staroruského pojmu „komoň“ – kôň, a znamenať jednoducho jazdcov. My ich však poznáme z uhorských stredovekých kroník ako Kumánov. Keďže po maďarsky „Kumáni“ znejú Kuni, môžu Kumáni znamenať taktiež aj Hunov.  A keďže sú Huni podľa kroniky „De Gesta Hungarorum“ považovaní za predkov Uhrov, ba dokonca s nimi priamo stotožňovaní, môžeme odôvodnene povedať, že tak, ako „Uhorsko“ bol v dnešnom ponímaní mnohonárodnostný štát, boli aj Huni a Kumáni – jednoducho profesionálne mnohonárodnostné jazdecké vojsko, nič viac a nič menej.

V danom mieste je nevyhnutné spraviť niekoľko ilustračných poznámok. Myslíme si, že obraz „Veľkého sťahovania národov“, ako nám ho maľujú, je nesprávny. Nie je možné, aby technicky zaostalé národy na primitívnom stupni spoločeského rozvoja, postrádajúce vlastné písmo a vyznávajúce primitívne, šamanistické, čiže ne-inštitucionalizované pohanské rituálne kulty, mohli pokoriť vyspelé civilizácie. Oveľa pravdepodobnejší je predpoklad, že sa jednalo sa o trestné výpravy organizovaného a profesionálneho vojska Rímskej = Svetovej ríše, ktoré sa sústreďovalo v pričernomorských a stredoázijských stepiach a bolo z technickej nevyhnutnosti kočovným. Z toho neskôr, úmyselne alebo nie, vznikla misinterpretácia „kočovné národy“. Je známe, že seno a slama, nevynutný proviant pre veľké jazdecké útvary, sa začal v priemyselných rozmeroch lisovať až v novoveku, kedy začali vznikať aj rekrútske armády nových európskych štátov so svojimi jazdeckými zbormi. Avšak v stredoveku nielen že jeden profesionálny jazdec so sebou viedol dvoch ďalších koní, jedného náhradného a jedného koňa-nosiča, ale aj jazdecké armády sa spravidla pásli voľne na prírode… Preto známy „mongolský“ jazdecký útvar tumen, počítajúci tisícku jazdcov, predstavoval v skutočností obrovskú hordu o troch tisíckach koní – viete si predstaviť, za aký čas spasie také megastádo pole o rozmere 10 štvorcových kilometrov? „Kočovnosť“ stredovekých mongolských a iných dobyvačných vojsk bola daná predovšetkým nevyhnutnosťou neustáleho pohybu za trávnatým porastom. Stepi boli pre trvalé rozpoloženie takéhoto vojska prirodzené. Navyše je o cisárovi Andronikovi Komnénovi známe, že holdoval skýtskym obyčajom a bol neustále sprevádzaný skýtskou družinou.

Dlhú dobu sa medziriečie Dunaja a Tisy považovalo za „tábor Kumánov“, tzv. Cumanorum Campus.

Zároveň anglický historik Steven Runciman o byzantských cisároch Komnénovcoch tvrdí, že boli valašského pôvodu, t.j. pravdepodobne bulharského pôvodu, pretože VLCH~BLG. Zároveň o priamej geografickej aj pojmovej súvislosti medzi Valachmi a Bulharmi svedčí stredoveká mapa Sebastiana Muenstera,  na ktorej sú obidve etniká umiestnené hneď vedľa seba. Je zároveň známe, že dve konštitučné časti uhorskej monarchie, ktoré tvorili dedičné panovnícke léno a spravidla bolo spravované budúcim dedičom toho-ktorého panovníka, sa volali Nitra a Bihar (t.j. Bulhar).

Samotný názov Uhorsko, v poľštine Wegry, resp. U(N)GRIA , pravdepodobne značí VAGRIA, ak si odmyslíme nosovku „N“ a zohľadníme praktickú grafickú totožnosť hlások „V“ a „U“ v starých textoch. Vagria – toť zabudnutý stredoveký názov našej vlasti. Obyvateľov Vagrie-Krolewstva Wegier-VGRIE pravdepodobne nazývali Vagrami alebo Varjagmi, čiže Uhrami. Začíname chápať zmysluplnosť takých slovenských názvov ako rieka Váh, Varín, časté priezvisko Varga, Virág, Vergun alebo Bugár, ktoré nezriedka nosia skalopevní Slováci.

Po maďarsky dodnes „Var“ znamená mesto, pevnosť, burg. Je logické predpokladať, že aj VAGRIA alebo VARGIA  tiež znamená „krajinu miest“. Akronym Uhorska – VRG alebo BRG – sa do západného slovníka pretavil v podobe BURG, keďže B a V sú spodobujúce sa spoluhlásky. To isté v princíp znamená aj škandinávsky pojem „Garda-riki“ – Kráľovstvo miest, ako Severania nazývali starú Rus, a taktiež Romea, pretože Rím ~ RAM ~ WAR = mesto. Tento pojmový rad podporuje našu hypotézu o tom, že Uhorsko-Morava v predmetnom období tvorila súčasť Romejskej-Byzantskej ríše, a že v skutočnosti v uhorskej histórii je prítomná vrstva starších byzantsko-romejských udalostí, „prispôsobených k miestnym názvoslovným reáliám“.  Túto skutočnosť je obzvlášť potrebné mať na zreteli pri porovnávaní byzantsko-uhorských dynastií a personálií z obdobia XI.-XIII.storočia n.l.

Vagrovia/Uhri alebo Varjagovia (Varangians – angl.) tvorili elitnú „varjažskú gardu“ (Varangian Guard) byzantských cisárov. Už len táto skutočnosť jediná spochybňuje rozšírenú tradičnú verziu o tom, že Varjagovia boli cudzorodní (pre Nestora a ruských letopiscov a kronikárov) vikingskí príšelci zo Škandinávie.  Naopak, celý príbeh prvopočiatkov staroruskej štátnosti skrz „Rjurika, Varjaga-Rusa“, nadobúda diametrálne odlišný rozmer, ak ho reinterpretujeme skrze našu dedukciu o tom, že Varjagovia, resp. Vagrovia – boli v skutočnosti Uhrami. Podarilo sa nám nájsť potvrdenie tejto našej hypotézy (o „varjažskom-uhorskom“ pôvode zjednotiteľa starej Rusi a progenitora panovníckej dynastie Rjurikovcov, ktorej sa na Západe čo do urodzenosti mohli rovnať len Merovejci), a to v knihe anglického vyslanca kráľovnej Alžbety I. pri moskovskom panovníkovi z druhej polovice XVI.storočia, Gillesa Fletchera – „Of the Russe Commonwealth“. Táto knižka je jedinečným dobovým prameňom, ktorý bol v Rusku dlho zakázaný, konkrétny exemplár  s ešte predrevolučným ruským pravopisom si autor zadovážil u jedného moskovského bouquinistu.

Gilles Fletcher v svojom pojednaní o „Of the Russe Commonwealth“,v kapitole „O dome a rode ruských cárov“, píše nasledovné:

„Cársky dom v Rusku má názov Biely. Toto pomenovanie pochádza (ako sa predpokladá) od kráľov Uhorských, a zdá sa to o to pravdepodobnejšie, že uhorskí králi sa skutočne predtým tak nazývali… Napríklad v roku 1059 sa spomína o jednom Belovi, nástupcovi jeho brata Andreja, ktorý obrátil Uhrov na kresťanskú vieru, od ktorej však poslední odstúpili, vinou bezbožnosti a naliehaním Turkov. Druhý toho mena sa nazýval Belom Slepým, aj niektorí z jeho nasledovníkov nosili také meno…“

Práve počas vlády cisárov Komnénovcov (XII.storočie n.l.) sa histórie Uhorska/Vagrie/Bulharska a Byzancie úzko navzájom preplietajú. To isté sa dá povedať aj o epoche Cyrila a Metoda (IX.storočie n.l.), ktorých literárne spracované „Životy…“ sa dajú považovať, tým pádom, za jedny z početných „stratených“ Evanjelií. Pričom zostavených v slovanskom jazyku. Práve pri súčasníkovi „solúnskych bratov“ – patriarchovi Fotiovi, Byzanciou otriasa vlna „ikonoborectva“, resp. „bulharskej herézy“, a roku 867 (rok po príchode Konštantína a Metoda do „Ríma“) sa moc ocitá v rukách cisára Basilea Macedónskeho (čiže jednoducho – macedónskeho cára). Predbiehajúc udalosti si dovolíme hneď vysloviť predpoklad, že podľa našej logiky Basileos Macedónsky predstavuje jeden z ďalších duplikátov Ježiša Krista-Konštantína, čo aj bez meškania zdôvodníme.

Rapídna kariéra Basileia Macedónskeho vskutku fascinuje. Pôvodom z prostej rodiny, Basileios 30 rokov strávil cestovaním a službami po celej ríši, a keď neskôr ako tridsaťročný prišiel do Konštantínopola, podarilo sa mu veľmi rýchlo vďaka veľkému rozumu a krásnemu zovňajšku získať si dôveru a dobroprajnosť cisára Michala III. Toho istého Michala, ktorý vyslal Konštantína a Metoda na Veľkú Moravu.

(Michal III z IX.storočia n.l. môže byť aj prototypom pre panovníka Veľkej Moravy, t.j. Veľkej Romey – Mojmíra, predovšetkým však originálom pre Michala III z IX.storočia je Manuel I. Komnén z XII.storočia n.l., ktorý bol bratrancom Andronika Komnéna-Krista… Pozn. aut.)

Čo ďalej robí Basileos Macedónsky?  Cez sobáš s cisárovou kurtizánou Eudoxiou Ingerinou sa čoskoro Basileos stáva spoluvládcom Michala III. – cézarom (kaisaros – gréc.). Ako postupne začíname chápať, reč je tu o tom, čo robil a kým sa stal Konštantín-Cyril po jeho návrate do Ríma-Konštantínopola roku 866. Je predsa známe, že Konštatnín sa stal „Cyrilom“, t.j. „cárom/cisárom“, až po jeho príchode do Ríma a vynikajúcej obhajobe slovanského písma pred pápežom Hadrianom. Dozvedáme sa taktiež, že mal manželku menom Eudoxia Ingerina, čo značí Ungarina. O Eudoxii Ingerine je známe, že jej otec bol dôstojníkom vo „varjažskej garde“ byzantského cisára, t.j. ešte jeden smerodajný odkaz na „uhorský“ pôvod spoločníčky Basilea-Cyrila-Andronika-Ježiša. Máme tu presvedčivé svedectvá o akýchsi mimoriadnych vzťahoch, prerastajúcich do dynastických zväzkov, medzi zodpovedajúcimi panovníckymi dynastiami Uhorska a Byzancie:

·        V IX.storočí n.l., v dobe „správnych“ Konštantína a Metoda, kedy panovníckou dynastiou Byzancie bola Macedónska dynastia, bola Eudoxia Ingerina najprv kurtizánou Michala III a neskôr manželkou Basilea (Cyrila, Ježiša Krista). Matkou byzantského cisára, a dlhú dobu regentkou za maloletého Michaela-Manuela-Mojmíra bola cisárovná Theodora. Theodora bola vyhlásená za svätu a dodnes je uctievaná v Pravoslávnej cirkvi. Je známe, že Theodora pochádzala za Paphlagonie, čiže „krajiny krásnych koní“. Nie je to príliš očividná náhoda? Veď v krajine krásnych koní žijú jazdci, ľudia koní – Kuni, Huni, Kumáni (komoň – kôň, starorus.)

·        V XII.storočí n.l. je matkou cisára Manuela I. Komnéna (alias Michal III, alias Mojmír) – Helena Uhorská, ktorá sa pred manželstvom volala jednoducho Piroška. Helena Uhorská bola kanonizovaná Pravoslávnou cirkvou  v podobe „rovných apoštolom“, spomienkový deň 13.augusta podľa juliánskeho kalendára. Jej čiastočné duplikáty – Irena Haličská, Helena Vukanovič z Rašky, kyjevská kňažná Oľga, jeruzalemská kráľovná Melisende a trójska Helena. Helena Uhorská bola manželkou byzantského cisára Jána II. Komnéna, ktorý bol strýkom Andronikovi Komnénovi, a v Novej Chronológii býva stotožňovaný s Jánom Krstiteľom. Helena Uhorská porodila byzantskému cisárskemu rodu – dynastii Romejských svetovládcov – 7 detí, ktoré sa v súlade s vtedajším predježišovským protokresťanstvom (dnes zamieňaným s pohanstvom) ako členovia imperátorskej rodiny slávili ako žijúci Bohovia. Preto sa Helena Uhorská zachovala v národnej pamäti Maďarov a Slovákov a oslavuje sa ako Panna Mária Sedembolestná. A hoci nebola matkou samotného Ježiša, ničmenej ju odôvodnene nazývajú „Bohorodičkou“, pretože rodila členov cisárskej rodiny – Bohov. Nech Vás nemýli, že v cirkevnej tradícii Helenu Uhorskú volajú „Máriou“, keďže Mária môže znamenať jednoducho „Rimanka“.

Chápeme, že rozmer článku neumožňuje podrobne prerozprávať biografie osobností, ktoré považujeme za fantómne duplikáty jeden druhého, chybne umiestnené chronológmi a historikmi pod rôznymi menami do rôznych časových epoch. Odporúčame čitateľom v prípade záujmu vykonať samostatné rešerše a overiť si očividnú príbuznosť, podobnosť až totožnosť nasledovných svetských a cirkevných duplikátov Krista:

·         Andronikus I. Komnén ~ Basileos Macedónsky ~ Andrej I. Uhorský (“Biely”, “Katolícky”) ~ Andrej Bogoľjubský ~ Andronikus Duka (XI.stor.)

·         Konštantín-Filozof (“Cyril”) ~ Hieronymus Stridonský ~ Ulfila ~ Andronikus Pannónsky ~ svätý Chrysogon

Stanislav Slabeycius

Druhú časť článku si môžete prečítať TU a prvú časť článku si môžete prečítať TU