„Svätí bratia“ prišli na Veľkú Moravu z Rómey, z Carihradu, centra vtedajšieho pravoslávneho sveta. Vtedajšie „východorímska“, a v skutočnosti – originálna rímska ríša sa na stranách svetových kroník zachovala taktiež ako Judea. Judea v hebrejčine znamená „bohoslavecké kráľovstvo“, zatiaľ čo v preklade z latinčiny môže znamenať IUS (právo) + DEO (Boh), azda analogicky k rodinnému heslu anglických kráľov „Dieu et mon Droit“. Chápem, že pre čitateľov to môže znieť bohorúhačsky, ale existujú seriózne dôvody predpokladať, že idea stotožnenia Judey s Byzanciou nevznikla na prázdnom mieste. Nižšie sa pokúsime to odôvodniť, tu však si dovolíme obrátiť Vašu pozornosť na postranné svedectvo z oblasti umenia. Na obraze Hieronyma Boscha Korunovanie tŕňovým vencom  (1510) je prítomný zaujímavý detail – brošňa s vyobrazením dvojhlavého byzantského orla! V Kristových časoch? Pol tisícročia pred východorímskym (byzantským) cisárom Justiniánom?

Buď je na omyle oficiálna história, ktorá tvrdí, že Kristova epocha značne predchdzala obdobiu východorímskeho cisárstva, alebo sa mýli Bosch, nonšalantne zobrazujúc Krista vedľa všeobecne známeho stredovekého „byzantského“ symbolu dvojhlavého orla. Hoci sa podľa tradičných historikov používal v symbolike Svätej Rímskej ríše národa nemeckého, jeho pôvod ničmenej všetci konsenzuálne umiestňujú do Byzancie. Hieronymus Bosch nemohol nepoznať tento cisársky symbol, preto je otázne, či ho k zobrazeniu orla v okolí trpiaceho Krista neprimäl nejaký závažnejší, pre nás zatiaľ nepoznaný, dôvod?

Predtým, než sa pohneme ďalej v našej „komparatívnej logike“, obzrite si nasledovné neskorostredoveké vyobrazenia evanjelských a biblických udalostí (viď. foto: Passion of Christ, Passion of Christ 1, Joos van cleve crucifixion), v ktorých rôzni autori s prekvapujúcou vytrvalosťou zobrazujú biblické udalosti na číro stredovekom scénickom pozadí. A pre historikov umenia „nepríjemnou“ pravdou je, že takýchto obrazov je v „pred-novovekom“ období prakticky väčšina. Dnešní historici tvrdia, že „predvídateľne negramotní a neznalí histórie stredovekí maliari sprítomňovali v prostredí im vlastnom biblické udalosti, ktoré sa odohrali dávno predtým“… Čo ak však stredovekí umelci zobrazovali biblické udalosti správne, majúc ich ešte v čerstvej generačnej pamäti?

Hlavným mestom Judey bol „Jeruzalem“. Málokto sa nad tým zamýšľa, ale v skutočnosti je názov a geografická lokalizácia evanjelského a biblického Jeruzalema dodnes zahalená rúškom tajomstva. Veď z podstaty pojmu JERUZALEM alebo Hierosolima doslova razí priam babylonská zmes jazykov, totiž – HIEROS (božský, vyšší) z gréčtiny a (S)OLIMA, resp. SRM (s uvážením vzájomnej suplementácie hlások „R“ a „L“ v mnohých jazykoch) alebo Samara = Rím alebo „mier“ z tureckých a avraamických jazykov (šalom, salam a pod.).

SALAM či šalom, salem (hebr., arab.) znamená aj mier, napr. v pozdrave „Salam alejkum“ („Mier Vám“). Ako vidíme pojem MIER (rusky „MIR“, arabsky SaLeM – SRM) a RIM (RaMaS) sú jednokorenné a súmerné, a Rím mohol preto znamenať aj rusky MIR = SVET/RIM/MIER. Čiže Rímske impérium mohlo znamenať a priori aj svetové, globálne. Vzaté spolu HIEROSOLIMA mohlo znamenať „Božský Rím“, alebo „Svet Boží“ či „Boh Ríma“. Preto sa aj Jeruzalem nachádza v Judsku, bohoslaveckom kráľovstve, sláviacom boha mesta Rím. Nie nadarmo Taliani hovoria, že „Roma é la cittá del Dio…“, čiže „božské mesto“, centrum ranostredovekého kresťanstva a Romejskej, Rímskeho – MIR-ovogo/Svetového impéria. V princípe latinský pojem IMPERIUM je príbuzný pojmu Imperatív – výlučný, bezpodmienečný, jediný. Vtedajšej bosporskej ríši podliehali mnohé krajiny Východu a Západu, oveľa viac, než si dnes myslíme. Samotná poloha „Druhého Ríma“ bola ideálna, na križovatke námorných aj obchodných ciest medzi Európou a Áziou s kontrolou celého čiernomorsko-stredomorského obchodu, a predurčila postavenie dnešného Istanbulu ako hlavného mesta stredovekej Romejskej ríše. Hľa, ako je opísaná táto vytúžená Zasľúbená Zem na stranách Biblie, v knihe Deutoronómia:

„Lebo Hospodin, Tvoj Bôh, Ťa vovedie do krásnej zeme dobrej, do zeme potokov, ktoré majú hojnosť vody, do zeme pramenných studien a hlbín, vyvierajúcich po údoliach i po vrchoch, do zeme pšenice, jačmeňa, viníc, fíkov a granátových jabĺk, do zeme olejových olív a medu, do zeme, v ktorej nebudeš jesť chleba po chudobne; nebudeš mať v nej ničoho nedostatku, v zemi, ktorej kamene sú železo,  a z jej vrchov budeš sekať meď“  5.Moj, 8.

Existuje nemalé množstvo písomných a umeleckých historických zdrojov okrem samotnej Biblie, z ktorých môžeme čerpať zaujímavé informácie o podnebí, flóre a faune, ako aj obyvateľoch Svätej Zeme… V stredoveku si vzdelaní ľudia mysleli, že Judea sa nachádza v stredobode celého sveta. Hľa, čo písal v X. storočí historik Lev Diakon, rozprávajúc o ceste byzantského cisára Nikophorosa II do Judey – „…Odcestoval do šťastnej krajiny, stredu Zeme, volanej taktiež Palestína, ktorá, ako hovorí Sväté Písmo, tečie mliekom a medom“.

Nemyslíte si, že tento poeticky opis málo zodpovedá tej púštnej scenérii, ktorú nachádzame v súčasnom štáte Izrael? O tom, že história biblickej Judey je v značnej miere „fantómnym“ dublikátom histórie stredovekej Byzantskej ríše, je už na dnes napísané dostatočne serióznej literatúry. Ja som si dovolil len letmo poimprovizovať s podstatou byzantských a biblických toponymov, ale ak sa máme baviť seriózne – odkazujem čitateľov na práce G.V.Nosovského a A.T. Fomenko – „Zabudnutý Jeruzalem“.  Odvolávajúc sa na niektoré z ich postulátov, konkrétne – novochronologickú interpretáciu života a strastí Ježiša Krista ako kardinálnej osobnosti globálnych dejín, pokúsime sa analyzovať príchod Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu z tohto alternatívneho „novochronologického“ hľadiska.

Tento moderný rozbor „veľkomoravskej“ a „cyrilometodskej“ problematiky je aj preto dôležitý, lebo doteraz nik neanalyzoval epochu „úsvitu našich dejín“ z pohľadu Novej Chronológie, vedy, ktorá sa pomaly, ale isto etabluje a ktorej vstúpenie do minimálne rovnocenného vedeckého diskurzu s tradičnou historiografiou je len otázkou času. Ničmenej, práve takýto prístup sľubuje prekvapivé, nečakané výsledky a predostrie čitateľovi ABSOLÚTNE ODLIŠNÝ pohľad na túto snáď najdôležitejšiu kapitolu našich slovenských národných dejín.

Naša hypotéza je veľmi jednoduchá – skúsme pre zmenu vychádzať z toho, že Fomenko a Nosovskij majú pravdu a je zmysluplné bližšie analyzovať možnú totožnosť evanjelského Jeruzalema v Judei s byzantsko-romejským Carihradom-Konštantínopolom-Rímom na Bospore. Jednoducho udalosti, ktoré neskôr boli zahrnuté do viacvrstvových (mnohoúrovňových) kroník Svätého Písma a biblického kanóna, sa v svetskej historiografii odrazili ako opisy Romey-Byzancie-Východorímskej ríše. Zámerne sme zvýraznili slovo „svätého“, pretože práve vychádzajúc z ponímania starogréckeho HIERO-S (neskorogrécke Theo, Deo, vrátane jeho akronymu T/D sa zjavilo neskôr) ako „svätý, božský“, sa čoskoro dozvieme, kto bol v skutočnosti údajný „Grék“ Konštantín-Cyril, ktorý priniesol Slovanom Evanjelium a pokrstil ich.

So zreteľom na ranogrécke slovo HIERO (ako aj egyptské HOR-us), čiže „Boh“, je povšimnutiahodné, že spoluhlásková kostra v slove HIERO =H/G-R/L je taká istá, ako v slove ALLAH = L – G. Prečítané sprava naľavo, ako je zvykom u východných národov. Takže v obidvoch prípadoch je zjavne na programe súvislosť s Bohom a éterickými matériami, a samotné slovo HIERO sa javí ako ideogram, jestvovavší skôr, než opísané v Biblii „babylonské pomätenie jazykov“ priviedlo k tomu, že každý začal čítať a vyslovovať pojem HIERO po-svojom. A v pravoslávnej cirkevnej hierarchii je dodnes IEREJ – hodnosť duchovného. To isté môže znamenať aj ruský pojem „jevrej“, čiže Žid. Vidíme, že v stredovekú pojmy „Žid“, „Riman“ a pod. vôbec nemuseli mať ten význam, ktorý im dnes prisudzujeme. Na príklade Židov – Hebrejov – Jevrejov – Ierejov – HIEROv vidíme, že v oných dávnych časoch to bolo skôr spoločenské, statusovo-kastové poňatie triedneho charakteru. Na to, že dnešné, pre nás „obvyklé“ poňatia mohli mať v stredoveku nielen iný zmyslový obsah, ale aj lokalizáciu, upozorňuje ešte nasledovný fakt. Nerozoberali sme slovo HIERO-S náhodou. Zistiac, že reč je jednoducho o duchovných, resp. služobníkoch kultu, je namieste položiť si otázku – ako ich volali naši slávni predkovia, neznalí gréčtiny? Nazývali ich Žreci…

Žrec (vykonávateľ kultu a obradov u Slovanov, podobne keltským druidom) je magické a tajuplné slovo, ktoré znie čudne príbuzne slovu „Grécko“, a vonkoncom nie náhodou. V skutočnosti GRÉCKO – toť jednoducho Žrecko, krajina žrecov. Ani náznak po  národnostnom či dokonca fixne geografickom poňatí, je to číro „triedne zafarbený“ názov. Kľúč k takému rozlúšteniu podstaty pojmu „Grécko“ si autor prepožičal u našich západných susedov, Čechov, ktorí dodnes „Grécko“ píšu Řecko, čo sa dá foneticky zapísať ako RŽECKO. Alternatívnou viariantou zapísania a ozvučenia predmetnej spoluhláskovej kostry môže byť aj Žrecko. Navyše sa pod pojmom ŽREC mohli naši predkovia chápať niekoho, kto vykladal prírodné výjavy, tlmočil REČ Boha, čiže říkal (ržíkal) řeč (ržeč).

Stredovekí „Gréci“, tým pádom, predstavovali pravdepodobne duchovných, žrecov, čiže iudeov-bohoslavcov. Bola to vládnuca vrstva Rímskej ríše, Judey, bohoslaveckého kráľovstva. O tom, aké veľké bolo toto kráľovstvo, nám poskytne predstavu nasledujúce svedectvo…

Je známe, že súčasné názvy európskych štátov vonkoncom nie sú najstaršie a originálne. Človek, neznalý metamorfických zakuklení historickej vedy, môže byť nepríjemne zaskočený, pozerajúc na stredoveké mapy. Dnes nás totiž presviedčajú, že súčasné názvy krajín a národov boli zaužívané aj v stredoveku, a ich absenciu na stredovekých mapách, rovnako ako prítomnosť anachronickej zmesi „biblických“, „antických“ a „stredovekých“ toponymov treba vysvetľovať výlučne neokrôchanosťou negramotných starých kartografov a kronikárov. Ale je tomu tak v skutočnosti?

Veď kartografiou a letopisectvom sa vo všetkých dobách zaoberali najvzdelanejší ľudia. Konkrétny zoznam údajov na tej-ktorej mape a vyplývajúci z toho obraz predstáv autora a jeho súčasníkov o okolitom svete vždy zodpovedal technologickej úrovni konkrétnej epochy. Preto, ak napríklad na mape slávneho kartografa XVII. storočia W. Blaeu vidíme, že územie súčasného Francúzska sa nazýva Gallia , treba predpokladať, že tak ho vtedy aj volali. Pripomínam, že reč je o XVII. storočí (!!!), o epoche, kam Alexandre Dumas umiestnil dej svojho slávneho románu o mušketieroch. Príklad s Galliou nám poslúži ukazovateľom v ilustrácii hypotézy, že väčšina európskych toponymov sa v období Cyrila a Metoda odvíjala od spoločného menovateľa, ktorý symbolizoval ich vazalský vzťah k Carihradsko-Jeruzalemskej Romejskej ríši – Judey.

Počuli ste niekedy o tzv. „galskom páse“? Je to kolektívny názov pre obrovský región, ktorý bol údajne v dávnych dobách osídlený jednotným etnikom Keltov ~ Gallov, vraj dlho pred Germánmi a Slovanmi, súc súčasníkmi – aké prekvapivé! – „antickej“ Rímskej ríše. Tento „galský pás“ zahŕňal:

– PortuGALsko (nech by etymológiu tohto slova objasňovali akokoľvek, znamená presne „Prístav do Gallie“)

– Galíciu španielsku

– Galliu (súčasné Francúzsko)

– Galliu Belgickú

– Hol-andsko

– Hel-vetiu, t.j. Švajčiarsko

– Anglicko, ANGLIA čiže Ante + Gallia

– Galliu predalpskú (severné Taliansko)

– Halič-Galiciu, Haličsko-Volyňské kniežatstvo

– Galatu (v súčasnom Turecku).

Hovoria nám, že všetky tieto „Gallie“  nijako navzájom nesúvisia, ale je tomu skutočne tak? Odpoveď, ktorá odstráni nedorozumenia v chápaní tohto čudného geografického fenoménu a zoradí všetko do štíhleho logického reťazca, tkvie v podstate (etymológii) pojmu Gall, Gallia. Čo v skutočnosti znamená?

Zaujímavé vysvetlenie ponúka mladý ruský historik-amatér Jevgenij Chrustaľov. Podľa neho GAL, resp. GOL v stredoírskom dialekte znamená „sláva“. Od tohto koreňa pochádzajú anglické call (volať, zvať) a glory (sláva). Z toho sa dá vydedukovať, že Gallovia sú Slávni ľudia. Okrem toho, symbolom Gallie bol kohút, v latinčine gallus. Ale GALLUS a slovanské GOLOS sú príbuzné slová, navyše v ruštine „golosovikami“ volali spevavých vtákov, vrátane kohútov. V ruštine zároveň existuje slovo „gologoliť“ – rýchlo hovoriť. Taktiež od koreňa GAL/GOL pochádzajú také slová ako hlaholika, hlas. Riadiac sa touto logikou môžeme dospieť k záveru, že Gallovia sú ľudia SLOVA/HLASU a SláVy, t.j. Slovania – Slavjane (rus.).

Zároveň Gallovia znamená „Boží ľudia“, ľudia Boha. Pretože kostra slov HIERO(s) – ALLAH – GALL vykazuje, až na menšie variácie, rovnaký koreň:  GL – LLG – GLL. A znamená jednoducho Boh / Allah, a taktiež Logos (ale aj SLOG-Sloh), jedno z mien, ktorými volali Krista. Z tejto perspektívy nadobúda aj znenie epigrafu z Jánovho Evanjelia zmysluplný význam, totiž:

logos – slog – golos

„Najprv bolo Slovo (LOGOS = Kristus), a Slovo bolo u Boha (ALLAG~ HIEROS ~ HORUS ~ GOLOS), a Boh bol Slovo (LOGOS ~ GOLOS)…“

Skutočnosť, že etymologický koreň GAL znnamená práve „božský“, „svätý“, potvrdzujú aj nasledovné slová: holy, heilig, Heil. Od toho istého koreňa sú odvodené turecké koncovky oglu, poľsko-litovské Jagiello.  Skúsme napredovať vo vymenovávaní jednokorenných toponymov naprieč Európou so zreteľom na to, že Gallia ~ Allag-ia ~ Božia Zem. Čiže Judea…

– Uhorsko alebo UGRA (GR ~ GL)

– Čechy, predtým nazývané Bohemia

– Illýria alebo Illyricum, resp. Illy + ricum, čiže „kráľovstvo Allaha“ (býv. Juhoslávia)

– Nemecko / GERMANIA, resp. GL-mania alebo ALLEMAGNE, t.j. ALLAh+Magne. Tieto „ne-nemecké“ názvy Nemecka sú prakticky totožné s nemeckým pojmom Deutschland, t.j. DEO + Land.

Všetky tieto božské Gallie, čiže Božie Zeme, ako aj stará Rus, boli v časoch Cyrila a Metoda pravdepodobne v istej feudálnej závislosti od Rímskej ríše – Judey – Bohoslasveckého kráľovstva. V Evanjeliách sa to odrazilo pod kolektívnym pomenovaním Galilea, ktorá spolu so Samáriou a Judskom tvorila vtedajší „Izrael“. Pripomenieme, že Ježiš Kristus sám bol Galilejcom a cestoval tou krajinou, skôr než na konci života vstúpil do Jeruzalema-Carihradu. Zohľadňujúc všetky tieto „zvláštnosti“, ktoré aj pri mimoletnom ponorení do predmetnej tematiky si nemôže nepovšimnúť skúmavý „bádateľ duchovného dedičstva a historického odkazu“, je namieste predpoklad, že v histórii Veľkej Moravy a „solúnskych bratov“ je v skutočnosti prítomný plast byzantsko-judejských udalostí a názvov. Náš predpoklad sa zintenzívnil, keď sme zostrojili nasledovný zmyslový rad:

MORAVA ~ ROMAVA ~ RIMAVA, t.j. Romea so staroslovanskou príponou -va, ako v slovách Lit-va, Lieta-va, Ila-va, Mora-va. V takom prípade RIMA-va alebo MORA-va mohlo znamenať „Romea“, čiže Byzanciu.

Ako sa však mohli byzantské dejiny a kroniky, rozprávajúce o byzantských udalostiach, stať základom pre neskoršie zostavenie miestnych, lokálnych dejín zemí koruny svätého Štefana? Veľmi jednoducho.

Po tom, ako križiaci dobyli a vyrabovali Konštantínopol-Rím-Jeruzalem v priebehu IV. križiackej výpravy (1204), začali z rozpadávajúcej sa Romey-Byzancie nezadržiteľne prúdiť exodové vlny predstaviteľov cisárskeho dvora a vyššej šľachty, a taktiež žrecov, smerujúcich do bývalých vazalských provincií hynúceho impéria. Pravdepodobne si zo sebou zobrali kroniky a letopisy, zostavené v Carihrade a osvetľujúce udalosti, ktoré sa odohrávali v ríši a hlavnom meste tohto ranostredovekého  cisárstva.  Po udomácnení sa zutekavších frakcií cisárskej aristokracie a žrecov-Grékov v bývalých provinciách ľahli tieto byzantské-romejské kroniky do osnov lokálnej historiografie. Ba čo viac, spolu s byzantskými kronikami sa na veľkú vzdialenosť premiestňovali aj byzantské názvy. Tak je napríklad so slovenskými toponymami Nitra (nazývanej predtým v nemčine Neutra, t.j. „Nová Trója“), Trnava („Trója Nová“), Tornaľa, Turiec, Rimavská („Rímska“) Sobota atď. Podčiarkneme, že v súlade s teóriou Fomenko-Nosovského je Trója alebo Illion  jedným z ďalších názvov Konštantínopola-Carihradu-Jeruzalema. Od koreňa Trója je pravdepodobne odvodený aj názov Francúzska a Thrácie: Fra(n)cia ~ Tracia, keďže grécke „Ф“ sa dá čítať aj ako „F“, aj ako „T“ a „N“ je nosovka, ktorá v starých textoch prevažne absentuje, resp. býva zamieňaná vlnovkou nad slovom. Práve v tomto kontexte treba vnímať vtedajšiu „Franskú“, čiže „Trójsku“ ríšu. Navyše sú na Slovensku rozšírené priezviská Franček, Trančík. Predpokladám, že ak by nositelia týchto priezvisk vedeli, že v skutočnosti nosia hrdé meno Trójanov, bezpochyby by to motivujúco zaúčinkovalo na ich sebavedomie.

Jedným z takých stredovekých názvov, javiacich sa variáciou, resp. odvodeninou koreňa Trója, je aj  Rus, v stredoveku nazývaná tiež Rutenia (RTN ~ TRN). V Rusku a bývalom ZSSR sú známe mestá Tarusa, Tiraspoľ, hodný pozornosti je aj stredoveký opis krajiny Ruten (Retennu) Chanaánskej. Mimochodom poznamenáme, že akronymom (skráteným znením) Rusi alebo Rusov v stredoveku bolo krátke, lež zvučné Rt. Ako v slove Ruteni – Rusíni. Tento akronymm je zároveň zrkadlovým odrazom akronymu Turkov – Tr. Vtip je v tom, z ktorého konca to čítame. Тieto a mnohé ďalšie zarážajúce lingvo-etnologické a zemepisno-toponymické fenomény sú na Balkáne a v Zemiach svätoštefanskej koruny natoľko hojné a evidentné, že je nepochopiteľné, ako to mohlo doteraz unikať pozornosti tradičných historikov a etno-lingvistov.

Skúsme sa taktiež pozrieť na iné problémové aspekty v súčasnej interpretácii činnosti Cyrila a Metodа. Budeme sa pritom oprierať o závery súčasného bulharského matematika a nadšenca „Novej Chronológie“ Jordana Tabova, ktoré prezentoval v svojej knihe „Kedy bola pokrstená Kyjevská Rus?“. Pán Tabov po dôkladnom preštudovaní dobových aj neskorších zdrojov a prác slavistov XIX.-XX. Storočia, dospel k záveru, že existujú minimálne tri „problematické“ aspekty vo fenoméne Cyrila a Metoda, a totiž – druh písma, ktorý vymysleli; totožnosť skutočných pôvodcov prvého slovanského písma; datovanie života a činnosti „solúnskych bratov“.

Aké písmená vytvorili „svätí bratia“ Cyril a Metod?

Rôzne historické pramene nám o tom hovoria odlišne:

• slovanské, ako o tom píšu Životy…;
• gótske – vo Vatikánskom kódexe 7019 sa píše „…V časoch arcibiskupa Laurentia v kráľovstve Dalmácie a Chorvátska… bol zvolaný veľmi slávnostný koncil všetkých prelátov…, pretože rozprávali, že gótske písmena boli vytvorené akýmsi kacírom Metodom…“ (Tu sa Jordan Tabov odvoláva na Jozefa Šimona Assemaniho (1687-1768), orientalistu a filológa, viceprefekta Vatikánskej knižnice. V slovanských krajinách je známy predovšetkýám svojím objavom hlaholického rukopisu, známeho ako „Assemaniovo Evanjelium“)
• venédske – Aventinus v „Histórii Bójov“ píše, že Metod Filozof „…vynašiel venédske písmená a preložil slovo Božie do miestneho slovanského jazyka…“;
• latinské – Assemani uvádza slová starého autora, údajného súčasníka Cyrila a Metoda: „…odkedy istý Grék, menom Metod, po tom ako vynašiel nedávno latinské písmená, múdro ich doplňujúc z latinského jazyka Rímsku doktrínu a nevyhnutné latinské knihy…“;
• bulharské – podľa „Solúnskej legendy“ Cyril vynašiel bulharské písmená.

Tento zoznam pritom ilustruje problematiku len čiastočne. Predpokladá sa totiž, že v minulosti paralelne existovali dve slovanské písma – hlaholika a cyrilika. Aké z nich vynašli „solúnski bratia“? A ešte dve zaujímavé otázky: prečo nikde v starých prameňoch nie sú spomenuté dva slovanské písma? Prečo sú dnes aj hlaholika, aj cyrilika považované za „slovanské“?

Kto vytvoril slovanskú abecedu?

V súčasnosti prevláda názor, že „slovanská abeceda“ – toť hlaholika, a že bola vytvorená sv. Konštantínom (Cyrilom). Tradiční vedci konsenzuálne mienia, že cyrilika vznikla  čoskoro po hlaholike v dôsledku snáh využiť grécku abecedu pre zapisovanie slovanských slov.  Avšak, ako sme videli vyššie, v mnohých starých textoch sa napríklad píše, že abeceda bola vytvorená Metodom. Pred 200 rokmi  „ruský Herodotos“ – historik Tatiščev písal o slovanskej abecede nasledovné:

„…prvá, zvaná Hieronymova, Hieronymom, východným učiteľom z rodu slavenského, roku 383 vytvorená bola, jeho Rusi zovú Gerasimom.  Túto dodnes ešte v  Ilýrii, to jest Slavónii, Dalmácii a iných tamojších slovenských národoch, využívajú, aj Biblia v nej vytlačená bola. Iná, Cyrilova…, pre Bulharov stvorená bola, ktorú aj my dnes využívame…“

I.V. Jagič, sovietsky slavista XX. storočia, taktiež citovaný J. Tabovom, píše, že do konca XVIII. storočia sa za autora hlaholiky považoval svätý Hieronymus:

„Otázkami dvojitého slovanského písma sa veda začala seriózne zaoberať len od konca XVIII. storočia. Predtým panovalo čudné, ale široko rozšírené presvedčenie, že hlaholické písmo je svojim zrodom zaviazané slávnemu cirkevnému otcovi, svätému Hieronymu…“

„…cez mnoho storočí sa dedila táto viera v Hieronyma ako autora hlaholiky… Do Čiech bol príbeh o Hieronymovi zanesený v XIV. storočí…“ – pravdepodobne v podobe príbehov o sv. Jeronýmovi Pražskom (pozn.aut.)

„…domáci učitelia ešte v XIX. storočí opakovali starú pieseň o sv. Hieronymovi“.

Naopak, podľa údajov ruského historika-slavistu V.I. Grigoroviča, v čase misie na Krym sa Konštantínovi (Cyrilovi) podarilo v Chersone nájsť hlaholické knihy. J. Tabov o ňom píše, že „…Grigorovič svoju argumentáciu… postavil na odkaze na známe miesto z životopisu Cyrila (tzv. „panónskej legendy“), kde sa hovorí, že Konštantín v Chersone našiel Evanjelium a Knihu Žalmov, písané ruskými písmenami. Grigorovič pochopil túto legendárnu správu doslova, chápajúc pod „ruskými písmenami“ – hlaholiku…“

Tieto mimoriadne správy o slovanskom písme, spolu s mnohými inými „zvláštnymi okolnosťami“, nás nútia vnímať podobné informácie s ostražitosťou. Georgij Cenov, bulharský slavista zo začiatku XX. storočia, dospel k záveru, že –  „…história o Cyrilovi a Metodovi predstavuje sumu rôznych príbehov o rôznych udalostiach z rôznych období a o rôznych osobnostiach, takže Cyril a Metod neexistovali v tej podobe, v akej ich slavistika vníma dnes“

1. Tabov ohľadne G. Cenova poznamenáva, že „…očividne sú v úlohe „autorov hlaholiky“ opísaní rôzni ľudia, alebo, prinajmenšom, „oficiálne“ biografie svätých Cyrila a Metoda „sú doplnené“ detailmi zo života iných hlásateľov kresťanstva (napríklad, G. Cenov upriamil pozornosť na to, že mnohé z napísaného v starých dokumentoch a „Životoch“ o Cyrilovi a Metodovi opakuje momenty zo života a činnosti stvoriteľa gótskej abecedy Ulfilly zo IV. storočia n.l.

Datovanie epochy slovanského písma (ESP)

Nakoniec, naliehavo stojí otázka presnej datácie obdobia činnosti „solúnskych bratov“. J. Tabov to pre jednoduchosť nazýva epochou slovanského písma (ESP):

1. Tradičné datovanie…….. 861-885 n.l.
2. Datovanie podľa kniežaťa Vladimíra; v prácach I. Assemaniho sa zachovali priame údaje o tom, že svätí Cyril a Metod boli súčasníkmi ruského kniežaťa Vladimíra. Assemani tieto údaje odmieta uznať bez akýchkoľvek kontra-argumentov, jednoducho ich vyhlasujúc za „obrovský anachronizmus“. Podľa týchto údajov by ESP spadala do obdobia 1000-1050 n.l.
3. Datovanie podľa Nestora a „Panónskej legendy“; vyhodnotiac údaje týchto dvoch prameňov G.Cenov dospel k záveru, že sv. Metod bol považovaný za následníka apoštola Andronika Panónskeho, ktorý žil a hlásal v Illýrii na konci I. – začiatku II.storočia nášho letopočtu. To by znamenalo, že by ESP spadal do obdobia 90-120 n.l.
4. Datovanie podľa Evanjelia a Žalmov s „ruskými písmenami“; V „Živote Konštantína“ je obsiahnutý veľmi zaujímavý text, súvisiaci s jeho misiou k Chazarom – „…a našiel tu Evanjelium a Žalmy, písané ruskými písmenami. A našiel človeka, ktorý hovoril týmto jazykom. A besedoval s ním, ovládnuc silu reči, opierajúc o svoj jazyk, ustanovil rozdiel medzi spoluhláskami a samohláskami, modliac sa Bohu, čoskoro začal čítať a hovoriť“. B. Bernštejn (sovietsky lingvista-slavista) dodáva, že rozličných kópiách tohto Života stretávame varianty „rouškimi“ či „ruškimi“, avšak variant „ruskými“ nesporne dominuje.
   Ako sa len nesnažili naši slavisti vymýšľať všemožné fígle a úskoky, len by nemuseli slovo „ruskými“ interpretovať ako „ruskými“; jedni tvrdili, že v skutočnosti mal autor Života Konštantína na mysli „sýrske“ písmená, iní jednoducho ignorovali nepríjemné svedectvo existencie na Rusi pred-cyrilického písma (môže sa jednať o tzv. „čerty a rezy“, resp. „slovanské runové písmo“, ako tvrdí ruský historik V. Čudinov), vystavujúc to ako omyl Konštantínovho biografa. Dlho prevládala tzv. gótska teória, podľa ktorej bolo predmetné Chersonské Evanjelium a Žalmy napísané v gótskom jazyku. Góti sa podľa tradičnej histórie usídlili severne od Čierneho mora v III. storočí. V IV. storočí sa medzi nimi rozšírilo kresťanstvo, a gótsky prorok Ulfila preložil Bibliu do gótskeho jazyka. To jest, okolo 350-400 n.l.

Náš predpoklad:  pri porovnaní znakov „čert a rezov“ s cyrilikou a hlaholikou, bulharskou a chorvátskou bukvicou objavíme 23 znakov zo staršieho slovanského písma. Je možné, že práve tieto 23 znaky poslúžili osnovou pre tradičný predpoklad, podľa ktorého Cyril vytvoril hlaholiku, opierajúc sa o 23 znakov „malej gréckej abecedy“.

A propos, Góti… Poznamenáme, že ak predtým bol záhadným Gótom, ktorí vytvorili ranostredoveké kráľovstvo s metropolou v Kryme, pripisovaný germánsky pôvod, tak pod tlakom nových vedeckých a archeologických objavov (napr. vykopávok tzv. „Tripoľskej kultúry“ na Ukrajine) sa stáva čoraz viac pravdepodobným, že pod Gótmi predtým chápali Slovanov, t.j. kozákov-tatárov Krymského chanátu a Maloruska. Najpozoruhodnejšia je skutočnosť, že na súvis Gótov so Slovanmi (viac náboženskej, než etnickej entity – sláva, slovo) poukazuje samotný etnonym Gótov – z nemeckého Gott – „Boh“. Preto sú Góti ľudia Boha = Slova, čiže Bohoslavci, Slovania. Okrem toho, v samotnom mene Ulfila, resp. Ulfila(s)… L(R) + F(T) +ILA, t.j. RT-Ila je badateľný náznak, že sa jedná o Ruského (Rt) Boha (Ila-Eloi). Môžeme vcelku odôvodnene predpokladať, že v prípade vynálezcu gótskeho písmu Ulfily máme do činenia s jedným z možných duplikátov slovanského apoštola Konštatnína-Cyrila.

5. Datovanie podľa pokresťančenia Uhrov; „Život Metoda“ rozpráva o tom, ako sa Metod stretol s uhorským kráľom, kde mu bola preukázaná „česť a sláva a veselosť“. Po besede údajne uhorský kráľ pobozkal Metoda a prepustil ho s bohatými darmi. Pri lúčení povedal: „Spomínaj ma, svätý otče, v svojich svätých modlitbách stále“. Táto epizóda privádza špecialistov obvykle do nepríjemného pomykova, a je jej venovaných viacero prác. Napríklad sa má za to, že na konci IX.storočia n.l. sa „staromaďarské“ kmene ešte len zjavovali na historickej scéne, a nijakých kráľov nemoholi ešte mať v príncípe; okrem toho boli „starí Maďari“ „definitívne“ pokrstení až ku koncu X.stor.n.l., a niet presvedčivého objasnenia, prečo by mal „pohanský kráľ“ vzdávať česť arcibiskupovi a prosiť ho modliť sa zaň.

Predpokladá sa, že k pokresťančeniu Uhorska došlo okolo roku 980 n.l., preto v zmysle datácie ESP dostávame interval, spadajúci do obdobia nie skôr ako koniec X.storočia n.l., pravdepodobne – 1000-1050 n.l.

Vo svetle horeuvedených svedectiev vidíme, že v histórii Konštantína a Metoda je prítomných veľa sporných momentov, počínajúc neprehľadnosťou v geografii (trójsko-byzantské názvoslovie v európskej toponymike) a končiac rozvrátenou chronológiou veľkomoravskej misie „svätých bratov“. Taktiež je zrejmé, že rozptyl možných datovaní ESP objíma viac než 1000 rokov. Čoskoro objasníme, ako sa mohlo stať, že týchto tisíc rokov oddeľuje navzájom udalosti, spojené tými istými osobnosťami. Napríklad, z datovania ESP podľa krstu Uhrov plynie, že Metod bol úctivo prijatý prvým alebo jedným z prvých „uhorských kráľov“, za ktorého je považovaný svätý Štefan (X.-XI. st.n.l.). Tentýž svätý Štefan, podľa Panónskej legendy, údajne prenechával a odkazoval po svojej smrti korunu do dedičstva Márii Bohorodičke, ktorá mala žiť tisíc rokov pred ním. Podľa Panónskych legiend bol zároveň Metod následníkom-dedičom (čiže „zdedil“ nie metaforicky, ako sa nás snažia presvedčiť súčasní interpreti dávnych legiend, ale v priamom slova zmysle zdedil, prevzal) biskupského úradu po istom apoštolovi Andronikovi Pannónskom, ktorý žil v I.st.n.l. Opäť sa nám tu marí spomínaných tisíc rokov ako závoj, oddeľujúci hrdinov jednej a tej istej drámy dissipated amidst centuries. Na prvý pohľad je to absurdné, keďže údaje z „Životov“  a „Legiend“ zjavne protirečia všeobecne zaužívanеj chronológii. Avšak táto chronológia bola vytvorená a kanonizovaná XVI-XVII.storočí n.l., zatiaľ čo predtým mohli byť údaje z Panónskych legiend vnímané osvietenou stredovekou verejnosťou doslova. Čo ak „legendárne“ skutočnosti, opísané v Panónskych legendách, svätoštefanskej legende, Živote Konštantína a Metoda vôbec nie sú také „legendárne“?

Veď ak by sme týchto tisíc rokov „vynechali“ a predpokladali, že Cyril a Metod, svätý kráľ Štefan, apoštol Andronikus, Bohorodička a Kristus sú súčasníkmi (…), potom všetky tieto „legendárne“ nezrovnalosti, resp. anachronizmy, prestávajú byť legendárne. Ako sa však mohlo zjaviť „na papieri“ týchto tisíc rokov?

• Staré dátumy sa často zapisovali rímskymi číslicami, napr. XVI storočie a pod. Avšak „X“ neznamenalo „tisíc“ (1000), ale bol to ideogram slova „Kristus“ (grécky a rusky – Xристос), čiže „XVI“ neznamenalo šesťnáste storočie, ale najsôr „od Krista šieste storočie“;
• taktiež aj pri zapisovaní dátumov arabskými číslicami: jednotka „1“ v dátume „1524“ môže znamenať nie „tisíc“, ale začiatočné písmeno v mene „Iisus“. j. od Ježiša (Iisusa) 564 rokov. Na mnohých obrazoch a rytinách, napríklad na doleuvedenej rytine Albrechta Duerera, dokonca jasne vidieť, ako pomyselnú „jednotku“ dokonca nedvojzmyselne odteľovali od zvyškového dátumu bodkou. 

Takým spôsobom mohli byť mnohé udalosti stredoveku prostredníctvom neadekvátnej interpretácie dátumových údajov umelo „roztiahnuté“ v čase, zanesené do hlbokej minulosti, často pod inými názvami. Rôzne opisy tých istých udalostí, namiesto toho, aby jedno dopĺňalo druhé a hromadili sa na ten istý časový interval, sú výsledkom skreslenej chronológie rozmnožené, duplikované a rozmiestnené na časovej osi do rôznych epoch a období. Vznikli tzv. historické miráže, fantómy-duplikáty tých istých udalostí. História Cyrila a Metoda nie je výnimkou.

Stanislav Slabeycius

Prvú časť  článku si môžete prečítať TU