Cudzinci vo veľkom skupujú pôdu, slovenský farmár o ňu musí bojovať

Bratislava 2. apríla 2018 (HSP/Foto:TASR/AP-Gustavo Ercole)

Slovenskí farmári majú problém. Súčasná situácia s pôdou je neprehľadná, pôda je rozdrobená, majitelia sa k nej ťažko dostanú, vlastníci sú často vazalmi nájomcov, pozemková reforma je v nedohľadne a teraz je tu ešte problém s legislatívou, pre ktorý môžu farmári o pôdu prísť.

Historicky sa to vyvinulo tak, že pôda na Slovensku je rozdelená na parcely rôznej veľkosti – od obrovských lánov až po miniatúrne roličky. Za socializmu sa tento stav neriešil a naopak, ďalej sa prehlboval v dôsledku dedičských konaní, ktoré pozemky ešte viac drobili.

Preto bolo nevyhnutné začať pôdu sceľovať. To je proces, ktorý síce prebieha už od 90. rokov, ale slimačím tempom a naopak, dedičské konania pôdu aj naďalej drobia. Farmárom, ktorí sa dožadovali svojej vlastnej pôdy, ktorá však nebola ešte vysporiadaná, bola v minulosti prideľovaná náhradná pôda. Lenže teraz im hrozí, že o ňu prídu.

Situáciu vysvetľuje Anna Balková zo združenia Rodinné farmy: „Otázka náhradného užívania pozemkov je veľmi aktuálna, množstvo farmárov sa teraz búri proti vzniknutej situácii. Prichádzajú totiž o pôdu, ktorú mali vymeranú ako náhradné užívanie za svoje vlastné pozemky, ktoré z nejakého dôvodu nemohli dostať: boli rozdrobené, nedostupné v strede nejakých veľkých lánov a podobne. V zákone 330 z roku 1991 bol paragraf 15, ktorý hovoril o tom, ako majú byť pridelené tieto náhradné pozemky, a hlavne dokedy: bolo tam povedané, že do schválenia pozemkových úprav. Teda do dňa, keď farmár dostane na užívanie svoj vlastný pozemok. Lenže tento paragraf sa v roku 2008 zo zákona záhadne stratil bez akejkoľvek adekvátnej náhrady.“

Teda farmári sa zrazu ocitli protiprávne na pôde, ktorú dostali na užívanie namiesto svojej vlastnej. Zo dňa na deň bola zodpovednosť hodená na nich a nikto, vrátane kompetentných nevie povedať, čo s touto situáciou ďalej.

„Ak sa situácia nezmení, farmári o pôdu prídu, napriek tomu, že sú vlastníkmi svojich rolí,“ hovorí A. Balková. „Vidiecka platforma a ďalšie poľnohospodárske organizácie preto žiadajú navrátenie statusu náhradného užívania pôdy do stavu, ako to bolo predtým. Nie je predsa možné, aby celá zodpovednosť bola hodená na farmárov. Tu naozaj zjavne pochybil štát. V tomto budeme veľmi tvrdí a myslím že aj farmári si za tým budú stáť. Je veľmi jednoduché povedať, nech si to dajú do poriadku v súlade so zákonom, keď to za danej situácie vôbec nie je reálne“.

Táto situácia, pre mnohých drobných farmárov vyslovene likvidačná, úzko súvisí s procesom sceľovania pozemkov, ktorého urýchlené ukončenie by malo byť prioritou každého vedenia rezortu poľnohospodárstva. Najmä ak od 90. rokov do dnešného dňa bolo scelených iba 12 percent územia!

„Nie sme tu na to, aby sme hodnotili, koľko peňazí na to bolo vynaložených a či sa použili správne. My len žiadame, aby tie pozemkové úpravy boli urobené čím rýchlejšie, a samozrejme, podľa možností najlacnejšie. Jedine tak sa dá dosiahnuť, aby ľudia neprišli o pôdu, ktorú majú vymedzenú ako náhradné užívanie,“ uviedla A. Balková. „Okrem toho je treba obmedziť ďalšie drobenie pôdy. Vieme, že pri dedičstvách dostávajú notári iba odporúčania, ako nemajú pôdu ďalej drobiť. Ale momentálne najakútnejšie je ponechať farmárom legálnu možnosť náhradne užívať pôdu, kým budú dokončené pozemkové úpravy. A malo by na tom záležať nielen farmárom, ale aj štátu.“

Jeden príklad z mnohých: farmár Gustáv Polák si zobral od vlastníka do prenájmu náhradnú pôdu. Lenže túto pôdu v roku 2014 Slovenský pozemkový fond vrátil vlastníkovi a urobil mu na ňu nájomnú zmluvu. Družstvo podalo na pána Poláka trestné oznámenie, že neoprávnene na tejto parcele hospodári. Pán Polák sa cíti byť v práve, čo mu potvrdili aj všetci právnici, s ktorými vec konzultoval, dokonca aj na právnickej fakulte. A pýta sa, ako je to možné a kde je príčina. A hneď si aj odpovedá: na vine je zákon, ktorý je diskriminačný a protiústavný.

„Všimnite si, ako rafinovane to je tam napísané o prenájme poľnohospodárskej pôdy a poľnohospodárskeho podniku,“ upozorňuje pán Polák. „Ak súd vyhrá veľký, malý mu musí zaplatiť. Ale keď ja vyhrám, tak oni povedia, že nie sú platobne schopní a ja nedostanem nič, keďže tam je uvedené, že poľnohospodársky podnik je iba prenajatý – tí ľudia sú vlastne biele kone.“

Pán Polák sa hnevá aj na nerovnaké podmienky pre drobných farmárov a pre veľké poľnohospodárske podniky: „Prečo nie sú rovnaké podmienky pre veľkých a malých? Veď aj my malí odvádzame dane, tak isto ako veľkí. Pritom ten, kto obrába 25 tisíc hektárov, sa nemôže o pôdu starať ako ten, kto obrába sto hektárov a celú výmeru dokáže vyhnojiť maštaľným hnojom. Celé to nahráva tým veľkým a tomu, aby našu pôdu vo veľkom skupovali cudzinci, čo sa teraz deje. A my potom ani nevieme čo konzumujeme a stávame sa podnájomníkmi vo vlastnej krajine.“

Ivan Lehotský