Bratislava 27. októbra 2021 (HSP/Foto:SITA-Branislav Bibel,TASR-Martin Baumann)
Ďalší prelomový rozsudok, ďalšia trápnosmiešna šou. Opäť boli v akcii Štefan Harabin, prokurátor Honz a sudca Paluda. Výsledok: Tibor Eliot Rostas zrejme pôjde za svoj článok Klin židov medzi Slovanmi do väzenia
Tibor Eliot Rostas, svojrázna postava slovenskej alternatívy, vydavateľ a šéfredaktor časopisu Zem a Vek, bol Najvyšším súdom SR definitívne odsúdený na pokutu 4000 eur alebo tri mesiace väzenia. Bol to trest za to, že vo svojom časopise v článku Klin židov medzi Slovanmi (už ho má len na svojej súkromnej stránke, z webu zemavek.sk bol stiahnutý) podľa rozhodnutia súdu mal hanobiť rasu a národ.
„Aj tento súd konštatoval, že Rostas svojím článkom v časopise Zem a Vek hanobil židovskú komunitu v Slovenskej republike, čím sa v podstate snažil vyvolať negatívne myšlienky, negatívne postoje voči tejto komunite, čo je v rámci slovenského Trestného poriadku trestným činom,“ komentoval rozsudok prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Tomáš Honz, ktorý pri procesoch podobného charakteru asi nemôže chýbať.
Sám Rostas rozsudok a obvinenie z extrémizmu vidí v inom svetle. Na svojej súkromnej stránke (viď TU) v článku Som vinný píše: „Som ten, kto sa hrdo, ale aj s pokorou k božej prozreteľnosti hlási k prebudeným. Áno, viem. Práve tým som sa voči najtemnejším silám previnil.“
Komediálna vložka
Ani tento proces sa nezaobišiel bez komediálneho výstupu, ktorý zaobstaral enfant terrible slovenskej justície, bývalý šéf Najvyššieho súdu SR (NS SR) Štefan Harabin. Prišiel na súd spolu s Rostasom a už pri vstupe do budovy si odmietol (Rostas takisto) nasadiť rúško, lebo mu to žiadny zákon ani Ústava SR neprikazuje. Na výzvy príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže (ZVJS) nereagoval a namiesto toho ich vyzval, aby si vyzliekli uniformy, lebo páchajú nezákonnosť.
Príslušníci ZVJS na Harabina zavolali policajnú hliadku. Tá prišla, ale potom, ako Harabin policajtom vysvetlil im dovtedy neznámu skutočnosť vyplývajúcu zo zákona, že v budove súdu nemajú žiadnu právomoc, policajti odišli. Ešte predtým Harabinovi oznámili, že ho nahlásia regionálnemu úradu verejného zdravotníctva. Takúto vážnosť má v praxi kocúrkovo zvané slovenský verejný poriadok.
Zábava potom ešte gradovala aj počas pojednávania, ale pre krátkosť času čitateľov ušetríme od podrobností: napíšeme ešte, že Rostas kvôli odmietnutiu mať rúško bol z pojednávania vykázaný a ani si nevypočul rozsudok.
Po skončení pojednávania Rostasov advokát Ľubomír Hlbočan povedal, že jeho klient považuje celý proces za politický, nezaplatí ani cent a radšej si odsedí trest vo väzení.
Sudca Paluda: je možné sa vyjadrovať iba tak, aby sme sa nedotkli svojím názorom práv iných
Predseda senátu Peter Paluda vysvetlil výšku trestu v dolnej hranici trestnej sadzby tým, že podľa súdu sa Rostas nedopustil šírenia extrémistických materiálov: „Musela by to byť dlhodobejšia, sústavná aktivita. Chápali sme to ako jednorazový akt.“
Súd v článku nevidel ani podnecovanie k nenávisti, keďže v ňom Rostas priamo nenavádza ľudí, aby Židom „robili zle“ a nenávideli ich, ale podobne ako prvostupňový súd, videl v ňom hanobenie rasy a národa.
„Nie je možné vyjadrovať sa akýmkoľvek spôsobom, ale len takým, dokiaľ sa nedotkneme svojim názorom práv iných,“ uviedol sudca Paluda. Podľa neho európsky pohľad na slobodu prejavu je iný ako americký, keďže v Európe máme skúsenosti s vojnami a totalitnými režimami, a aby sme sa ako spoločnosť vyhli krvavým konfliktom, je treba brániť nevhodným vyjadreniam aj trestnoprávnymi prostriedkami.
Ešte dodajme, že justičný mág a v poslednom čase už aj výtržník Štefan Harabin, sa (predtým, ako bol vykázaný zo súdnej siene) na záveroch súdu nahlas smial.
Kde sú hranice slobody slova?
Harabin však nie je jediný, kto má na slobodu slova a extrémizmus iný názor než senát Petra Paludu. Názory verejnosti sú rôzne: časť ľudí sa stotožňuje s prísnymi trestami za každé nepovolené vyjadrenie, iní sú zase toho názoru, že tak ako neexistuje čiastočné tehotenstvo, tak neexistuje ani čiastočná sloboda slova – ak nie je úplná, tak nie je vôbec.
Aké vyjadrovanie je ešte v poriadku, a aké sa už dotýka práv druhých a je preto extrémizmom? Čo je ešte sloboda slova a čo už je ohrozenie spoločnosti? Nahmatať túto hranicu je ošemetné, okrem iného aj preto, že jej prekročenie sa trestá. Dokonca aj rôzni sudcovia majú na túto vec rôzny názor.
Pozrime sa napríklad, čo píše o slobode sudca Patrik Števík vo svojej knihe Zamyslenia – európska minulosť a duchovná kríza dneška:
Niečo o slobode
„Keď začne kolabovať demokracia a právny štát, ako prvá je na odpis vždy sloboda prejavu. Prísne obmedzenie spektra prijateľného názoru, ponižovanie, zosmiešňovanie a kriminalizácia názorových oponentov pod rôznymi zámienkami ušľachtilo znejúcimi. Je to tak preto, lebo totalitné praktiky sú neobhájiteľné, a preto odmietajú akúkoľvek symetrickú súťaž. Dialóg je smrťou pre totalitné postupy.
Vrcholom úpadku slobody a demokracie je kriminalizácia ľudí s iným názorom ako hlavnoprúdovým. Ak začneme chrániť demokraciu nedemokratickými prostriedkami, likvidujeme ju. V spoločnosti, ktorá je demokratická fakticky a nie iba na papieri, má právo na slobodu prejavu aj človek s názorom hlúpym alebo nebezpečným.
V skutočne liberálnej spoločnosti sa s nebezpečnými názormi bojuje dialógom a osvetou. Nie pod kuratelou trestného práva. Čím je častejšie postihovanie človeka za prejavený názor trestným zákonom, tým viac upadá sloboda, demokracia a právny štát. Nakoniec sa demokracia zmení na totalitný režim, ideologicky zameraný akokoľvek.“
Števík ďalej píše aj toto: „Samozrejme, absolútna sloboda neexistuje. A preto aj sloboda prejavu má určité obmedzenia – medzinárodné, ústavné a zákonné. Ide o výnimočné opatrenia zakotvené priamo v medzinárodných dokumentoch alebo v ústave, ktoré sa ale nesmú zneužívať na likvidáciu nepohodlných osôb alebo myšlienok. Urážka, ohováranie, klamstvo a podobne sú postihnuteľné v civilnom súdnom procese prípadne trestným právom. Sloboda je možnosť každého človeka konať čokoľvek, čo je rozumné a zodpovedné. Tým sa sloboda odlišuje od svojvôle.“
Príčiny a premeny extrémizmu
A ako súvisí sloboda s extrémizmom? Števík v kapitole o príčinách a premenách extrémizmu píše: „Ak niektorá skupina ľudí žiada alebo dostáva viac, ako jej podľa prirodzeného práva patrí a je to na úkor skupiny žijúcej v súlade s prirodzeným právom, táto sa začne pochopiteľne brániť. Naopak, ak určitá skupina alebo jednotlivec dostáva menej, ako mu patrí podľa ius naturale, začne sa svojho práva domáhať. A pokiaľ porušovatelia prirodzeného práva nereagujú na prvotné náznaky, potom sa logicky napätie v spoločnosti zvyšuje, až vyvrcholí extrémnymi reakciami.
Človek poznajúci filozofiu dejín chápe, že extrémizmus je prirodzený následok – reakcia na určité správanie. Často sa však ľudstvo snaží zbaviť extrémistických reakcií tak, že má snahu odrezať vred z povrchu tela spoločnosti, ale odmieta sa zaoberať príčinami, ktoré tento následok vyvolali.
Deje sa tak najmä vtedy, ak určité spoločenstvo presadzuje myšlienky alebo robí kroky narušujúce prirodzenosť a porušujúce prirodzené právo. Nechce sa tohto konania vzdať, ale legitímnu obranu v mene prirodzeného práva tolerovať odmieta.“
Bez akcie niet reakcie
„Čím sa spoločnosť rozvíja komplexnejšie v súlade s ius naturale a so zdravým rozumom, tým menej napätia a extrémizmu je v nej,“ vyvodzuje Števík ďalej svoj logický záver. „Čím extrémnejšie je porušovanie prirodzeného práva, tým extrémnejšia je reakcia. Pochopiteľne. Akékoľvek prejavy extrémizmu ako reakcie, sú v spoločnosti neprijateľné rovnako, ako je neprijateľné neprirodzené a extrémistické správanie, ktoré je jeho príčinou.
Keď nebudeme neprirodzene siahať na národnú identitu a tradičné hodnoty, nebude pravicového extrémizmu. Ak bude mať robotnícka trieda dôstojnú životnú úroveň a podiel na moci, komunizmus sa stane zbytočný. Pokiaľ zabezpečíme rovnosť príležitostí a rovnosť pred zákonom, opadne potreba liberálneho extrémizmu, ktorého príkladom je vyústenie Francúzskej revolúcie do vraždenia a rabovania.
Okrem prirodzených a logických príčin extrémizmu existujú aj iné. Ale nevedomosť a pocit menejcennosti sú jeho príčinou iba v okrajovej podobe.“
Trest a jeho účel
Toľko úryvky z knihy sudcu Patrika Števíka. Vráťme sa však k prípadu Tibora Eliota Rostasa a jeho trestu. A pripomeňme si, že každý trest by vo všeobecnosti mal mať okrem ochranného či odstrašovacieho aj výchovný účinok. Či ho bude mať aj v Rostasovom prípade, je veľmi otázne: on sám rozsudok súdu vníma ako nespravodlivý a naopak, svoje konanie ako mravné a vlastenecké. Dobrovoľne si vybral pobyt za mrežami namiesto finančnej pokuty. Prečo?
„Každá moja najdrobnejšia služba, ktorou sa previňujem voči zlu, ma znovu a opäť napĺňa blahodarným uspokojením ako všetkých vás, ktorí ste sa rozhodli nezísť z cesty k záhradám so stromami obdarenými zdravými plodmi. Tie plody pozbierajú naše deti, aby ich deti nikdy nezabudli, že stromy, ktoré poznáš po ovocí, sme tu vysádzali a chránili práve pre ne,“ píše Rostas na svojej stránke.
Pred dvetisíc rokmi sa istý človek obetoval za nás všetkých. Či aj Tibor Eliot Rostas považuje svoju misiu za podobnú obeť, ktorú chce priniesť za nás všetkých, či by chcel byť symbolom svojej doby ako Jana z Arku, Giordano Bruno či Jan Palach, to vie len on. Rozsudky ako ten, ktorý nad ním vyniesol senát sudcu Paludu, ho však v takomto smerovaní môžu zrejme iba utvrdiť. A nielen jeho.
Ivan Lehotský