Bratislava 28. júna 2018 (HSP/Foto:TASR-Pavel Neubauer)

Delegácia farmárov bola minulý týždeň na návšteve u predsedu parlamentu Andreja Danka. Časť členov farmárskej delegácie čakala na svojich kolegov vo vestibule Národnej rady a keď sa dozvedeli, že som z Hlavných správ, vyjadrili nášmu denníku sympatie a začali spontánne rozprávať o problémoch v poľnohospodárstve. Bola to neformálna debata, mená farmárov som nezaznamenal, ale nie sú v tomto prípade podstatné – hovoria za tisíce ďalších. Ich argumenty sú natoľko zaujímavé, že som sa rozhodol vám ich ponúknuť vo forme záznamu časti tejto diskusie.

Farmár A: Danko dal strážiť ústavu, ale nedal strážiť slovenskú pôdu, na základe ktorej tá ústava vôbec mohla vzniknúť! Aby bola štátotvornosť, musíme mať územie. A on to územie vôbec nechráni, naopak, jeho ministerka to územie rozpredáva. To je hanba. Len preto je predsedom parlamentu, lebo je tu slovenská zem. Ale ak to takto pôjde ďalej, tak onedlho už nebude slovenská. Bude dánska, nemecká, holandská, talianska, anglická, čínska.

HS: Myslíte si, že keby sa zmenila vláda, keby tam prišla iná ministerka, že je reálna šanca, že by to bežalo inakšie?

Farmár B: Musíme aspoň veriť. Keby sme dosiahli, že to ministerstvo pôdohospodárstva nebude zastrešovať politický nominant, ale odborník, ktorého si dajú organizácie združujúce poľnohospodárov, bolo by to iné.

Farmár C: Mali by chodiť medzi nás, sedliakov, a počúvať aké máme problémy. A nielen veľkých, ale aj stredných a malých. Lebo malých a stredných je viac ako veľkých a pracuje tam viac ľudí, ako v tých veľkých farmách.

Farmár B: Keď sa s nami rozprávajú, ich základný argument je ten, že SPPK (Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora) je organizácia, ktorá zastrešuje poľnohospodárov, ktorí hospodária na 80 percentách pôdy. Ale naša potravinová sebestačnosť je na úrovni 37 percent. Ale ak obhospodarujú 80 percent pôdy a potravinová sebestačnosť je len 37 percent, tak voľakde je chyba. Pýtam sa: chceme toto? Pozrime sa na to teraz z pohľadu bezpečnosti štátu: pretože potravinová sebestačnosť je vlastne súčasťou bezpečnosti štátu. Ak my sme schopní s takýmito veľkými firmami naplniť potravinovú sebestačnosť len na 37 percent, tak bezpečnosť štátu máme narušenú. To znamená, že tam funkcia štátu zlyháva. A keď zlyháva funkcia štátu, treba hľadať okamžité riešenia na to, aby sa to napravilo, pretože ak by nedajbože došlo k nejakej krízovej situácii, my sa nevieme postarať o vlastných ľudí. O akej bezpečnosti je reč, ak sa musíme spoliehať na to, že nám zo Španielska alebo z Afriky privezú zeleninu?

HS: S akou agendou ste prišli do Bratislavy? Čo je podstatou Vašich požiadaviek?

Farmár A: Chceme byť zrovnoprávnení s tými, čo majú nárok na pôdu Slovenského pozemkového fondu (SPF). My sa nemôžeme dostať často ani k vlastným pozemkom, a už vôbec nie k tým, ktoré by sme si chceli prenajať od SPF. Ani keby sme ponúkli za ten nájom viac peňazí – je to tam tak zabetónované, že sa k tej pôde skrátka drobný farmár nevie dostať. Ďalšou vecou je nerovnomernosť prideľovania dotácií, či už priamych platieb, na ktoré čakáme celý rok, alebo z Programu rozvoja vidieka. Príde mi odpoveď z platobnej agentúry, že pre nedostatok finančných zdrojov nemôžu podporiť môj projekt, a o dva týždne vyjde nová výzva na také isté projekty. Tak ako to je, sú peniaze alebo nie sú peniaze?

Farmár B: Ak chceme zabezpečiť rovnosť, tak úplne zrušme dotácie. Pretože dotácie, to je presne to, čo deformuje trh, necháva priestor na korupciu a znevýhodňuje tých malých. Dotácie ako také poľnohospodárstvu najviac škodia. Povedzme si pravdu: liter mlieka bude stáť dve eurá, lebo to je jeho reálna cena. Mali by sme už prestať žiť v nejakej umelej bubline a začnime nakupovať za reálne ceny.

Farmár A: K tomu však treba dodať, že v takom prípade by si daňový poplatník to drahšie mlieko mohol rovnako dobre dovoliť kúpiť, pretože by platil dane nie 20 percent, ale možno len 10 percent.

Farmár A: V 50. rokoch zobrali mojim starým rodičom majetky. Píše sa rok 2018 a my sa stále nevieme dostať k vlastným pozemkom – 28 rokov po revolúcii, v najväčšej demokracii, aká tu kedy bola.

Farmár B: Chápem, že je v tom neporiadok a objektívne je veľmi ťažké to všetko ponaprávať. Ale ubehlo pomaly tridsať rokov a my sme sa nikam neposunuli.

Farmár D: My nie, ale oni áno. Oni sú dnes milionári…

Farmár B: U nás je jeden Dán, ktorý sa náhodou dostal na môj list vlastníctva. Založili môj pozemok v prospech banky, Tatrabanka im dala úver. Ja keď som prišiel do banky, tvrdili, že my nemôžeme, my na pôdu nedávame. A pozrite sa: moja pôda už je založená v banke – keďže sa nedá založiť len podiel, musela byť založená celá. Takže niekto môže a niekto nie…

Farmár D: Oni sa veľmi tvárili ako treba našu pôdu ochraňovať, a pritom ten zákon úplne sprznili, samozrejme, že to bolo na pokyn. My sme žiadali jednoduchý zákon o pôde, ktorý by znel takto: pôdu môže kúpiť len občan Slovenskej republiky, fyzická osoba, do tristo hektárov. Bodka. Veľmi robili okolo toho obštrukcie, že sa to nedá. A urobili taký zákon, ktorý naopak mladému farmárovi bráni dostať sa k pôde. Je tam podmienka, že najprv musíš tri roky hospodáriť, aby si si mohol kúpiť pôdu. Ale na čom máš začať hospodáriť, keď nemáš pôdu a nemôžeš si ju kúpiť?

Farmár C: A to nie je všetko. Okrem iného musí mať na polovici výmery špeciálnu alebo živočíšnu výrobu.

Farmár D: To je ďalšia vec. Ja som vtedy aj ministrovi povedal, predstavte si, že ten mladý farmár začína, nič nemá a na polovici pôdy má robiť špeciálnu alebo živočíšnu výrobu, ktorá je veľmi náročná na investície a fyzickú silu. Prečo túto podmienku nedáte aj tomu veľkému? A pritom ten veľký má všetko, techniku, traktory, atď. Takáto diskriminácia je prinajmenšom protiústavná. Ale podobných vecí, ktoré sú protiústavné, je tam viac: napríklad prednostné právo nájmu pôdy, ktoré malo platiť vraj dočasne, ale trvá dodnes. Štát tú pôdu prenajíma za 15 eur na hektár, ale drobní farmári, ako napríklad ja, sa k tomu nikdy nedostanú. Tu sú tak diskriminačne nastavené podmienky, že to je neuveriteľné.

Ivan Lehotský