Čo si myslíte o stratégii Ruska na Ukrajine? Šachový gambit

Moskva 6. októbra 2022 (HSP/sonar21/Foto:TASR/AP-Andrii Marienko)

Dovoľte mi povedať vám, čo si myslím, že sa deje v súvislosti s ruskou špeciálnou vojenskou operáciou na Ukrajine, píše Lerry Johnson vo svojom poslednom príspevku. Dovoľte mi začať kapitánom Očividným – Rusko sa neochotne vzdáva územia v Charkove, Donecku a Chersone, ale vyhýba sa samostatným bojom

Čo tým myslím? Zoberte si napríklad to, čo sa stalo pri Limane. Päťsto ruských spojeneckých vojakov viac ako týždeň zadržiavalo vyše 6 000 Ukrajincov a potom uskutočnilo taktický ústup. Je pravda, že Ukrajina nasadila do týchto oblastí viac síl ako Rusi. Ale Rusko vďaka svojej palebnej prevahe s delostrelectvom a bojovým letectvom tieto útoky spomaľuje a spôsobuje Ukrajincom veľké straty na ľuďoch a technike. Rusko zároveň oproti Ukrajincom  minimálne straty. To je určite prelomenie smutnej tradície sovietskych vojakov. Zachovanie síl vtedy nebolo prioritou, ale teraz je.

Spojené štáty a NATO majú z týchto udalostí veľkú radosť a tieto úspechy vyzdvihujú ako “dôkaz”, že ruské jednotky sú zle vedené, zle zásobované a nemajú motiváciu. To však má len malý účinok na získanie podpory verejnosti v Spojených štátoch a Európe. Táto chýbajúca podpora medzi obyvateľstvom bude v nasledujúcich mesiacoch ešte viac slabnúť, pretože inflácia, nezamestnanosť a recesia sa v týchto krajinách stupňujú. Obsadenie mesta Ukrajinou, ktoré väčšina Američanov nevie vyhláskovať, nie je receptom na získanie verejnej podpory Američanov pre posielanie ďalších miliárd dolárov do Kyjeva, zatiaľ čo ceny doma prudko rastú a ekonomika sa zastavuje.

Takzvané víťazstvá Ukrajiny sú iluzórne. Áno, obsadzujú územie, ktoré kedysi patrilo Rusku, ale robia to bez leteckej podpory a minimálnej delostreleckej paľby. Ukrajina sa spolieha na to, že bude útočiť na slabo obsadené ruské pozície väčšou silou. To si však vyžaduje veľkú cenu v podobe strát ľudí a materiálu, ktoré Ukrajina nemôže ľahko ani rýchlo nahradiť. Každá krajina vo vojne utrpí straty. To znamená, že krajina vo vojne musí mať zavedený systém na povolanie záloh, ich výcvik, vybavenie a nasadenie. V tomto smere má Ukrajina oproti Rusku dramatickú prevahu. Ak (alebo keď) ruskí predstavitelia konečne uznajú “špeciálnu vojenskú operáciu” za vojnu, Putin a jeho generáli majú k dispozícii oveľa väčšie ľudské zdroje. Súčasná ruská čiastočná mobilizácia povoláva späť do služby skúsených vojakov.

Ukrajina nemá bezpečné výcvikové strediská, kde by mohla zhromažďovať a cvičiť nových regrútov, pretože Rusko za posledných 7 mesiacov opakovane preukázalo schopnosť a ochotu tieto strediská napadnúť a zničiť. To znamená, že Ukrajina sa musí spoliehať na jednu alebo viacero krajín NATO, ktoré budú hostiť výcvikovú základňu. Aj v prípade bezpečnej výcvikovej základne niekde v Európe budú noví ukrajinskí regrúti potrebovať minimálne tri mesiace výcviku, kým budú minimálne pripravení ísť na front, aby nahradili stratený personál. Neverím, že Európa je schopná alebo ochotná prijať 200 000 nových ukrajinských regrútov. Reálne zhodnotené, Ukrajina nemá reálnu šancu nahradiť vojakov, ktorí už boli stratení na frontových líniách.

Požiadavky na výcvik ruských záložníkov povolaných späť do služby sú oveľa menej náročné. Ruskí vojaci už vedia nosiť uniformu, pochodovať vo formácii, manévrovať ako jednotka, čistiť a obsluhovať zbrane a komunikovať v rámci velenia.

Najväčšou nevýhodou Ukrajiny je nedostatok ekonomickej základne na financovanie vojny a výrobu zbraní, vozidiel, potravín a zdravotníckeho materiálu potrebného na udržanie armády v poli. Ukrajina je teraz úplne závislá od Spojených štátov a NATO. Tieto komunikačné linky musia zostať otvorené a plynulé. V opačnom prípade zostanú ich vojaci v poli bezbranní.

Rusko má naopak silné hospodárstvo, ktoré vyrába všetko, čo jeho armáda a letectvo potrebujú na svoju činnosť. Jeho továrne fungujú 24 hodín denne a napriek tomu, že západná propaganda tvrdí opak, je celkom schopné presúvať na front potrebné jednotky, tanky, muníciu a vozidlá.

Západ vsádza všetko na presvedčenie, že Rusko – jeho lídri, vládna byrokracia a hospodárstvo – je papierový tiger, ktorý sa rozpadne, ak sa naňho bude vyvíjať dostatočný tlak. Je to nebezpečná a riskantná stávka. Rusko nie je utópiou. Za posledných 20 rokov investovalo svoj kapitál do budovania infraštruktúry, vývoja moderných, nákladovo efektívnych zbraňových systémov a vzdelávania obyvateľstva na úrovni, ktorá prevyšuje všetko, čo ponúkajú Spojené štáty alebo Európa. Najdôležitejšie je, že má obrovské prírodné zdroje a nerastné suroviny a priemyselné kapacity na ich ťažbu a výrobu toho, čo potrebuje na boj.

Naproti tomu Spojené štáty spálili miliardy dolárov amerických daňových poplatníkov v neplodných vojenských dobrodružstvách v Iraku a Afganistane, zatiaľ čo americká infraštruktúra sa zhoršuje, ich priemyselné kapacity sú vyčerpané, pri výrobe kľúčových zbraňových systémov sú závislé od dovozu dôležitých materiálov zo zahraničia a ich vzdelávací systém je v troskách. Zdá sa, že v amerických školách sa viac času venuje učeniu správnych zámen ako matematike, biológii, chémii, fyzike a cudzím jazykom. Nedávno oznámený neúspech americkej armády pri plnení náborových cieľov (25 % pod cieľovou hodnotou) nie je odchýlkou. Je to príznak zlyhania spoločnosti na Západe.

Na čo teda Rusko čaká? Na papieri má všetky možnosti na rozdrvenie Ukrajiny. Som presvedčený, že udalosti posledných siedmich mesiacov presvedčili ruských lídrov a civilistov, že čelia existenčnej kríze zo strany Západu. Som presvedčený, že Putinovo rozhodnutie vrátiť štyri ukrajinské oblasti Ruskej federácii nebolo prijaté v zúfalstve. Putin zatiaľ neprejavil žiadne známky paniky alebo znepokojenia. Nevidel som žiadne dôkazy, ktoré by naznačovali, že stratil kontakt s realitou. Namiesto toho metodicky pracoval na upevňovaní vzťahov s Čínou, Indiou a štátmi Perzského zálivu. Uvedomuje si, že sa už nemôže spoliehať na žiadnu nádej na fungujúce vzťahy so Spojenými štátmi a Európou. Zdá sa, že proces referenda, ktorý v utorok vyvrcholil prijatím Luhanska, Donecka, Chersonu a Záporožia za nových členov Ruskej federácie, teraz otvára Rusku cestu k tomu, aby sa odvolalo na obranné protokoly OSKB. To znamená, že v prípade potreby sa do boja môžu zapojiť ďalšie jednotky zo spojeneckých krajín, ako je Bielorusko.

Veľmi mi to pripomína šachovú partiu. Rusko teraz obetuje pešiakov v podobe strategicky nepoužiteľného územia, zatiaľ čo Ukrajina sa ženie vpred, aby sa zmocnila symbolického úspechu bez toho, aby mala potrebné rezervy v podobe vycvičených vojakov a techniky na udržanie útočných aktivít a porážku Ruska. Rusko medzitým presúva svojich jazdcov, veže a strelcov do pozície, z ktorej potom vyplynie šach mat. Otázkou zostáva – aký je Putinov gambit?