Čo sa stalo na Haiti? A prečo sa ľudia na Haiti nemajú aspoň tak ako na Kube?

Haiti 14. marca 2021 (HSP/Foto:Pixabay)

Prečo Spojené štáty už viac ako 61 rokov nedokážu zlomiť a ovládnuť Ostrov slobody? Systémoví politológovia majú na to rôzne rafinované zdôvodnenia, ale je tu aj jedna celkom prostá odpoveď: Kubánci vidia u susedov, čo by ich čakalo, keby podľahli

Haiti je štát v Karibskom mori, ktorý je už dlhé desaťročia pevnou súčasťou proamerického, rozumej „demokratického“ sveta. Je to najzaostalejšia krajina Južnej Ameriky, jedna z najbiednejších aj v celosvetovom meradle. Drvivá väčšina obyvateľstva žije v chudobe a živí sa primitívnym poľnohospodárstvom. Krajina je zamorená kriminalitou a korupciou, je to jedna z najviac skorumpovaných krajín sveta.

Štát Haiti leží na ostrove Haiti (starší názov Hispaniola) spolu s Dominikánskou republikou, známym turistickým rajom. Prečo sa tá krajina za dlhé desaťročia, napriek nádhernej prírode, úžasným plážam a dlhodobej zahraničnej pomoci, najmä z USA, ale aj iných krajín, vrátane Venezuely a Kuby (zahraničné príspevky každoročne tvoria viac než tretinu štátneho rozpočtu Haiti), nedokázala pozviechať aspoň na úroveň Dominikánskej republiky, prípadne neďalekej Kuby?

Problém? Kolonializmus

Základnou príčinou je, že Haiti funguje v klasickom koloniálnom režime. Obyvateľstvo je udržiavané v nevedomosti a biede, aby bolo možné krajinu bezproblémovo vyciciavať cez „kompradorov“ – vrstvu korupčných miestnych oligarchov, ktorí za „judášske groše“ robia čosi ako správcov gubernie pre zahraničných pánov.

A samozrejme, rebélie a povstania tam nie sú žiadnou raritou, lenže vzhľadom na to, že tam takmer chýba skutočná domáca vlastenecká elita, tie prevraty nič neriešia a podstata koloniálneho fungovania krajiny sa dlhodobo nemení – a nemení sa nič ani na živote obyvateľstva.

V uplynulých týždňoch sa na Haiti odohral ďalší z pokusov o zvrhnutie prezidenta Jovenela Moiseho. Tisíce ľudí protestujú v uliciach hlavného mesta Port-au-Prince a ďalších miest, polícia protesty potláča. Niekoľko desiatok ľudí bolo zatknutých, vrátane šéfa polície a sudcu Najvyššieho súdu. Opozícia sa s prezidentom háda o platnosti či neplatnosti jeho mandátu, a preto si už zvolila ďalšieho prezidenta spomedzi sudcov Najvyššieho súdu. Haiti teda má v súčasnosti dvoch prezidentov.

Spojené štáty americké, ktorých koloniálnou dŕžavou Haiti de facto je, zatiaľ do situácie nezasahujú, ale režim má stále ich podporu. Autoritársky prezident Moise je totiž typ bábkového prezidenta, na ktorého sa hodí výrok niekdajšieho šéfa CIA: „je to skurvysyn, ale náš skurvysyn“. A všetko nasvedčuje tomu, že Haiti aj naďalej bude jedným z koloniálnych chudobincov sveta, pretože ani Moise, ani žiadny z jeho vyzývateľov nie je v situácii, že by mohol situáciu od základu zmeniť.

Čomu nás učí príbeh Haiti?

Dianie na Haiti je tiež mementom a podstatnou odpoveďou na otázku, ktorú si kladú mnohí v súvislosti so susedom Haiti, s kubánskym Ostrovom slobody: ako je možné, že sa USA ani po viac ako šiestich desaťročiach nedarí Kubu opäť premeniť na svoj neokoloniálny satelit?

Kubáncom sa nežije ľahko. Prirodzene ťažké geopolitické podmienky (Kuba je pomerne malý ostrov bez významnejších zdrojov surovín) a najmä dlhodobá všestranná hospodárska blokáda zo strany mocného a neľútostného suseda, to všetko spolu s nedokonalosťami kubánskeho ekonomického systému, to bežných Kubáncov stavia do veľmi ťažkých životných situácií.

A predsa, Kubánci ani po 61 rokoch svoju chudobu nevymenili za lepšie autá, modernejší život, väčší výber tovarov, možnosť cestovať. Prečo? Pretože majú to šťastie vidieť, ako by to vyzeralo, keby svoju krajinu opäť odovzdali do rúk svojich pažravých severných susedov. (Zaujímavý dialóg na podobnú tému medzi veľvyslankyňou Kuby Yamilou Montesovou a poslancami Národnej rady SR sme priniesli tu:.)

Áno mnohí ľudia by sa mali najprv lepšie. Prestal by byť nedostatok liekov, áut, tovaru, paliva – všetkého čo sa cez protiprávnu americkú blokádu na Kubu dostáva len s obrovskými problémami.

Ibaže oni vedia, že toto všetko by bolo možné len za cenu, že by predátorovi odovzdali podstatu. Zo svojich vnukov by postupne urobili bezzemkov a nádenníkov, predali by ich budúcnosť – taká je holá pravda, nech by to votrelci akokoľvek popierali a ružovú budúcnosť vychvaľovali akýmikoľvek peknými slovami.

Kubánci vedia, čo by bolo o 30, či o 50 rokov. Vedia, pretože vidia, aký je výsledok fungovania zázraku americkej kompradorskej demokracie na Haiti, ležiacom len o osemdesiat kilometrov východnejšie, v Hondurase, Guatemale či ďalších latinskoamerických krajinách. A hoci sa v teoretickej rovine Kubánci prikrývajú marxizmom, podstata ich revolúcie nie je o nejakej ideológii: je o čistej a večnej túžbe ľudí po slobode.

Nedávno sme priniesli článok o tom, ako koronavírusová kríza priniesla obrovskú biedu do Latinskej Ameriky. Každá piata latinskoamerická spoločnosť skrachovala, počet ľudí žijúcich pod hranicou chudoby sa zväčšil o desiatky miliónov, tí ľudia nemajú prístup k čistej vode, elektrine a iným najzákladnejším životným potrebám. Áno, aj Kuba doplatila na koronavírus a áno, aj Kuba je chudobná. Ale Kubánci majú čo jesť, piť, majú elektrinu, bývanie, zdravotnú starostlivosť, ich deti chodia do školy.

Je to poučné aj pre nás, stredoeurópanov?

Veruže áno! Ba priam sa žiada povedať, že pre nás zo strednej Európy, kde história bola vždy príliš zamotaná, a tým jej podstata pre mnohých nezrozumiteľná, môže byť výnimočne dôležité vidieť určité procesy v čistej, „kryštalickej“ podobe.

Haiti je názornou ukážkou toho, čo sa stane s krajinou, ktorá nemá skutočnú elitu, a preto ani schopnosť oslobodiť sa od vonkajšieho riadenia. Haiti je priam laboratóriom, v ktorom sa dá jasne vidieť mechanizmus koloniálneho, kompradorského ovládania krajiny prostredníctvom zámerného šírenia chaosu, nevedomosti a sváru. Pre nás na Slovensku, vzhľadom na našu históriu, je táto lekcia obzvlášť poučná…

Podstatu vystihol už pred 87 rokmi jeden z geniálnych vizionárov Karel Čapek v novele Vetroň (v českom origináli Povětroň). Vtedajšia politická situácia u nás a vo svete bola v mnohom podobná tej dnešnej a aj to, čo Čapek symbolicky nazval Zeleným hadom, je dnes rovnako nebezpečné. Odhliadnime od trochu „politicky nekorektného“ slovníka a pozrime sa spolu na pasáž, ktorú je ťažko vnímať inak než prorockú:

Keď Zelený had skolonizuje Európu…

„Chtěl bych vidět Zeleného Hada, kterak, stočen v křesle, se usmívá do telefonu a vyřizuje své obchodní záležitosti. Cože, bursa v Amsterodamu je slabá? Well, zrušíme plantáže na Ostrovech Závětrných. Zelený Had se hněvá, škubaje ocasem ve světových mořích.

A šel jsem se podívat do statistik, abych začichal, z čeho se ta tropická omáčka vaří. Máte tu, pokud mluvíme o Antillách, všechny myslitelné variace: počínajíc Kubou, kde je jen třetina colorados a dvě třetiny bílých (což porušuje klasickou tradici otrokářských zemí; správný poměr je dva barevní na jednoho bílého), a končíc republikou Haiti, kde v tropickém zoufalství agonisuje hrstka bělochů mezi řvoucími a řehtajícími negry. Přidejte do toho pro zvýšení chuti syrské lichváře, Číňany a dělníky importované z Indie, Jávy nebo tichomořských ostrovů. Jaká skvělá myšlenka! importovaný kuli se dá lépe ovládat než domácí pracovní síla; počkejte, až Zelený Had zkolonisuje Evropu, budou se dělníci převážet ze země do země; budou líp poslouchat a nebudou se starat o nic než o práci a soulož.“

Toľko Čapkov citát z roku 1934. Zelený had je už dávno tu, hoci zatiaľ je voči nám milostivý. Lenže to je iba taktika: on z dlhodobého hľadiska nemá dôvod byť voči nám Európanom ústretovejší, než voči ľuďom žijúcim na Haiti. Ak nás dnes nechá žiť v relatívnom blahobyte, jazdiť na krásnych autách a užívať si slobodu, tak to robí iba preto, lebo inak by v Európe nemohol dosiahnuť svoj dlhodobý cieľ.

Kubánci vedia o Zelenom hadovi svoje, poznali ho zblízka. A než jeho objatie, radšej si zvolili cestu revolúcie, cestu chudoby… a cestu slobody. Mysleli pritom nielen na seba, ale aj na svojich vnukov.

A čo my? Čo my necháme našim vnukom?

Ivan Lehotský