Skutočnosť je však úplne iná. Futurológovia totiž predpokladali konvergenciu oboch systémov  – kapitalizmu a socializmu  – do akéhosi hybridného spoločensko-ekonomického systému. Ten mal inkorporovať najpozitívnejšie  prvky oboch systémov – ekonomickú efektívnosť kapitalizmu a sociálnu spravodlivosť alebo spravodlivú redistribúciu bohatstva vnútri spoločnosti, ktorou sa vyznačoval socializmus. Ako vieme, náhly krach takzvaného reálneho socializmu proces konvergencie zastavil, a naopak začal dominovať extrémne liberálny, resp. neoliberálny ekonomický model spoločnosti. To viedlo k ešte väčšej efektívnosti pri tvorbe zisku – nielen nástupom nových technológií, ale aj delokalizáciou – teda presunom nízko kvalifikovanej  a  ekologický náročnej a výroby do nízkonákladových oblastí (Čína, Bangladéš, Vietnam, Afrika a pod.). 

Dôsledky na seba nenechali dlho čakať. Stredná trieda na Západe začala príjmovo stagnovať, stenčovať sa a prepadať na spoločenskom a ekonomickom rebríčku. Ťažisko  zamestnanosti sa postupne presúvalo z výroby do služieb, ale aj tento transfer  pracovných síl už narazil na svoje limity. Postupom času si totiž čoraz menej početná stredná vrstva nemohla dovoliť  vo väčšom meradle konzumovať tieto služby, lebo na ne jednoducho nemala.  Na druhej strane aj štát, ktorý bol v čase zenitu konceptu sociálneho štátu hlavným  zadávateľom či konzumentom služieb, nástupom neoliberálnej ideológie stratil svoju váhu. 

Vznikla tak paradoxná situácia. Na jednej strane ľudia (právom) očakávali od štátu, že zabezpečí svoje úlohy. V európskom kontexte to bol prístup k zdravotnej starostlivosti, vzdelaniu, sociálnemu zabezpečeniu. Presadením idey minimálneho štátu  prišiel štát vďaka nižšiemu zdaneniu (zavádzaním rovnej dane  a podobnými opatreniami) o značnú časť svojich príjmov a začal sa masívne zadlžovať. Ľudia stále a oprávnene majú nárokovú kultúru, tá však nejde ruka v ruke so stále sa znižujúcimi príjmami, a tým aj výdavkami štátu.

Politici sa tak ocitli pod dvojakým tlakom. Na jednej strane sú to očakávania voličov, ktorí si zvykli na istý štandard služieb poskytovanými či zabezpečovanými štátom, na druhej strane neboli schopní odolať záujmom silných ekonomických skupín, ktoré tlačili na znižovanie daní a zmenšovanie vplyvu a významu štátu. Nastala klasická cesta ku dnu, ako to nazývajú viacerí politológovia. 

Politici s krátkym štvorročným horizontom svojho pôsobenia  riešili dilemu jednoducho. Pochopili, že zadlžovanie sa je jednoduchšou a schodnejšou cestou ako zvyšovanie daní a zvádzanie ťažkých a nerovných bojov s ekonomickými elitami, ktoré zväčša kontrolujú aj najvplyvnejšie mienkotvorné média. Výsledok je jasný –  masívne zadlženie európskych vlád, ale aj vlády USA. Grécka, španielska či talianska cesta do dlhovej špirály sú len logickými a nutnými symptómami takto nastaveného systému.    

A tu sa dostávame znova na začiatok našej témy. Extrémna efektívnosť oligarchického kapitalizmu a boj o čo najlepšie podmienky nie pre ľudí, ale pre kapitál spôsobila, že menej kvalifikovaná pracovná sila sa dostáva na okraj spoločnosti. Ani podnikateľské subjekty jej nevedia ponúknuť pracovné príležitosti, a tak sa dostávajú do kategórie nepotrebných  ľudí. Jedna z alternatív, ako riešiť ich životnú situáciu, je zavedenie základného nepodmieneného príjmu.  Diskusia o tomto riešení je jednou z top tém v akademických kruhoch, prináša však množstvo nových problémov. Výška najnižších príjmov plnohodnotne zamestnaných (takzvaných chudobných zamestnaných) by bola v podstate na úrovní  nepodmieneného príjmu. Zavedenie tohto inštitútu by logicky muselo viesť k zásadnému nárastu príjmu štandardne zamestnaných, čo by však podľa podnikateľov viedlo k prudkému poklesu ich konkurencieschopnosti.

Je tu však aj iný spôsob, ako riešiť problémy dlhodobo nezamestnaných, teda akoby nepotrebných ľudí. Nie je totiž vôbec pravda, že ich práce je nepotrebná alebo nahraditeľná. Obrovský priestor pre využitie takejto pracovnej sily je v striebornej ekonomike, teda v starostlivosti o seniorov. Starnutím  európskej populácia sa bude vytvárať množstvo miest  na opateru seniorov. Možnosť zamestnať takýchto ľudí sa vytvára aj pri zmysluplnom využívaní voľnočasových aktivít  pre deti, menšiny, pri resocializácii istých okrajových skupín spoločnosti či pri integrácii imigrantov, ktorých bude postupom času, aj vďaka veľmi zlej demografii, čoraz viac pribúdať. 

Tu sa však dostávame k ťažkému oriešku. Pri koncepcii minimálneho štátu s veľmi obmedzenými príjmami je spustenie  takýchto potrebných programov nereálne. V spoločnosti skrátka musí zvíťaziť myšlienková paradigma, ktorá nahradí tú súčasnú, totiž, všetko konanie musí byť produktívne – musí mať zmysel vyjadriteľný v materiálnych hodnotách.

Sú aj iné dôležitejšie veci než ekonomický rast a súdržná a stabilná spoločnosť je práve takýmito ideami fatálne ohrozovaná. Je teda najvyšší čas začať diskusiu o postavení, dôležitosti, ale aj úlohách štátu v našej spoločnosti a o navrátení  postavenie, v akom sa nachádzal pred masívnym nástupom procesu globalizácie. Len silný a akcieschopný štát dokáže vytvoriť spoločnosť, ktorá nie je tehotná krízami, kolapsami a nestabilitou, a len takýto štát dokáže v strednodobom horizonte riešiť aj problém „nepotrebných“ ľudí. 

Politológ  Roman Michelko