Podľa Zapolskisa americkí vojenskí odborníci ešte na jeseň 2017 hodnotili situáciu v Sýrii ako nejasnú. Američania ostávali v Sýrii, žiadne ofenzívne operácie pod americkým vedením sa nekonali, zostávali „zakopaní na získaných pozíciach“. Ešte prednedávnom Trumpov poradca pre národnú bezpečnosť John Bolton tvrdil, že americké vojská odídu zo Sýrie vtedy, keď zo Sýrie odíde aj Irán. Irán neodišiel, rovnako ako neodišiel Asad, no Američania už aj tak avizovali svoj odchod.

Podľa Zapolskisa Američania majú kritický deficit zdrojov na presadzovanie svojich záujmov v Sýrii. Nejde o materiálne zabezpečenie, ale o bojové sily. Američania sa do bojov príliš nehrnú, pociťujú nedostatok pechoty, ktorú by potrebovali pre presadzovanie svojích záujmov. Asadove jednotky s pomocou Ruska, Hizballáhu a Iránu katastroficky preriedili stavy proamerických síl, z ktorých ostáva už len torzo. Washington pociťuje nedostatok miestnych Arabov, ktorí by chceli vstúpiť pod zástavy protiasadovských skupín a plniť úlohu „potravy pre kanóny“.

Protiasadovské skupiny ostávajú na úrovni bánd podobných ISIS, ich bojová hodnota je mizivá. O niečo lepšia je situácia s Kurdmi, ktorí doteraz držia pre Američanov východný breh Eufratu. Kurdi však takisto vykazujú príznaky nervozity, pretože na východnom území Sýrie sa rozhorela diverzná a partizánska vojna voči Kurdom. Tá pokračuje napriek kurdským represáliam, každý deň umierajú kurdskí bojovníci, straty zaznamenali aj Američania, ktorí tak zostávajú radšej v bezpečí svojej základne.

Podľa viacerých analytikov aktérmi partizánskych útokov voči Kurdom nie sú arabskí civilisti, rozhorčení okupáciou svojej vlasti, ale členovia sýrskych a iránskych špeciálnych síl. Sýrčanom a Iránčanom sa darí dobre, guerillová vojna nízkej intenzity drží Kurdov pod psychickým tlakom (útoky sniperov, míny, prepady zo zálohy, likvidácia miestnych kolaborantov ochotných s Kurdami spolupracovať, diverzie na dopravných, vodovodných a elektrických sieťach, ktoré Kurdi využívajú….), existujú indície, ktoré naznačujú že intenzita partizánskej vojny v Sýrii a Iraku voči Kurdom a Američanom sa zvýši (stretnutie členov ruskej, iránskej, irackej a sýrskej tajnej služby v Bagdade pred niekoľkými dňami. Určite si  členovia uvedených tajných služieb nedávali darčeky k Vianociam a nekoncipovali výročnú správu o spoločnej činnosti).

Pozícia Kurdov je o to horšia, že Washington si nakoniec z dvoch možností – podpora Kurdov alebo podpora Turkov predsa len zvolil Turkov, čo znamená, že Kurdov odstavil. (Viacerí ruskí analytici si však kladú otázku, či budú Turci schopní a najmä ochotní riešiť americké problémy a vyťahovať za Američanov horúce gaštany z ohňa. Môže sa totiž stať, že ak začnú Turci „otvorene hrať v americkom tričku“, stretnú sa s veľmi organizovaným odporom, za ktorým bude Rusko a Irán, navyše Rusi môžu podporiť Kurdov, vyvinúť znova na Ankaru ekonomický tlak a pod.)

Američania aktívne vystupovali v Sýrii len vtedy, ak mali nadvládu nad sýrskym vzdušným priestorom a sýrske vládne jednotky mali plné ruky práce s ofenzívou ISIS a protiasadovských vojenských skupín. Vtedy sa bojov zúčastňovali aj americkí špecialisti, likvidácia oporných bodov a veliteľských centier Kalibrami však veľmi rýchlo utlmila bojový zápal amerických žoldnierov. Kalibre a ruské letectvo následne zlomili bojový potenciál nielen ISIS, ale aj protiasadovských skupín, ktorých zvyšky sa nakoniec stiahli do Idlibu.

Provokácia Izraela, ktorá znamenala pád ruského prieskumného lietadla v septembri 2018 priviedla k tomu, že Rusko poskytlo Sýrii systémy S-300, ktoré sú momentálne prepojené s ruskými systémami S-400 v Sýrii. S ruskou pomocou Sýria obnovila svoju kontrolu nad vzdušným priestorom a dnes už v Sýrii nelietajú nielen Američania a Izraelci, ale ani členovia proamerickej arabskej koalície. Letecká dominancia Američanov, Západu, Izraela a Arabskej koalície sa stala minulosťou. Bez masívnej operačnej podpory letectva sa veľmi rýchlo znížila aj bojová úroveň  protiasadovských pozemných jednotiek a Kurdov. Tí nie sú schopní bez leteckej podpory plniť určené strategické a taktické úlohy.

Washington si robil reklamu o svojích úspešných aktivitách v Sýrii, pokiaľ boli sýrske vládne jednotky vyťažené likvidáciou bánd na iných miestach Sýrie. Dnes však už Asadove jednotky ukončili deratizáciu Sýrie, ostáva de facto už len východný breh od Eufratu po iracké hranice a americká základňa v at Tanf na jordánskej hranici, ktorá je však z troch strán obkľúčená blokpostami, takže proamerické skupiny nemôžu preniknúť do vnútrozemia Sýrie, pretože ruské vrtuľníky a sýrske obrnené jednotky zničia všetko čo prekročí frontovú líniu. Mohutne koncipovaná operácia na oslobodenie východného územia Sýrie sa začne najneskôr v apríli alebo máji 2019, pre Američanov by bolo určite lepšie, keď sa v daný moment na území východne od Eufratu nebudú nachádzať.

Trump je rozhodnutý teda Sýriu opustiť, čo vyvolalo vlnu odporu na americkej vnútropolitickej scéne a priviedlo aj k Mattisovej rezignácii. Ako obyčajne Trump svoje rozhodnutie oznámil na Twitteri, Trumpove slová už potvrdila aj  Sara Sandersová oficiálny tlačový sekretár Bieleho domu. Samozrejme Trump vyhlásil, že americkí vojaci sa vracajú po zakončení úspešnej misie, ISIS je v troskách a čo USA chceli, to aj dosiahli. Triumf amerických zbraní v boji za mier na celom svete slávi úspechy a Blízky východ sa tak stal lepším miestom pre život, Američania však budú aj ďalej bedlivo kontrolovať dianie na Blízkom východe.  Spolupracovníci Ministerstva zahraničných vecí sa vracajú v najbližších hodinách, vojaci odídu do 100 dní.

Čo sa týka amerických spojencov, tak Arabi (Katar, Bahrajn, Saudská Arábia, Arabské emiráty, Jodránsko a Maroko) sa vojenských aktivít už prakticky nezúčastňujú. Jordánsko minimálne rok neuskutočnilo žiadnu špeciálnu akciu, Maroko pribrali aj tak len kvôli počtu. Austrália, Kanada, Veľká Británia a Francúzsko utlmili svoje aktivity, osobitné miesto zaberá Izrael, ktorý sa síce prikláňa k Západnej koalícii, sleduje však vlastné politické ciele a robí si čo chce. Takže Američania sa už nemajú o koho oprieť. Problémom pre USA je aj Turecko, ktoré Američania nechcú stratiť, preto sú ochotní ponechať Kurdov Turkom napospas.

Rok 2019 sa bude niesť v znamení širokokoncipovanej sýrskej ofenzívy na východe od Eufratu. Bez americkej podpory bude postavenie kurdských skupín veľmi ťažké, Kurdi sa navyše nachádzajú na etnicky cudzom území a miestni Arabi ich nenávidia. V prípade sýrskej vládnej ofenzívy môžu očakávať spontánny výbuch arabského hnevu, podporovaný členmi sýrskych a iránskych commandos, takže Kurdov očakávajú podobné problémy ako v Iraku, kde sa bez americkej podpory ich dominancia veľmi rýchlo zrútila. Navyše samotní Kurdi nie sú jednotní, v Sýrii je časť Kurdov ochotná spolupracovať s Ruskom, Iránom a Sýriou, takže pozície proamerických Kurdov je naozaj značne problematická.

Pre Sýriu by bolo vhodné, keby sa rok 2019 stal koncom sýrskej občianskej vojny, ktorá sa s podporou USA, Izraela, Západu a Arabskej koalície začala v roku 2012. Rusko úspešne splnilo všetky svoje strategické ciele, ktoré si stanovilo. Asad je zachránený, teroristi porazení a Američanmi riadený presun teroristov cez Afganistan do bývalých stredoázijských sovietskych republík (Uzbekistan, Turkmenistan, Tadžikistan, Kirgizstan) a následne do Ruska sa už nekoná.

Víťazstvo v Sýrii znamená posilnenie Ruska v medzinárodnej diplomacii. Rusko už má kontrakty so sýrskou vládou na obnovu krajiny i znovuvybudovanie sýrskych moderných vojenských síl (rozširujú sa ruské vojenské základne v Tartuse a Hmeimmim) . Rusko na obnove Sýrie finančne značne získa, svoje vedia aj Číňania, ktorí už s Rusmi usilovne pripravujú projekty pre Sýriu na budúci a ďalšie roky.

Teraz bude potrebné rozumne rozohrať partiu s Európou. Európania sú zaskočení vyhláseniami Trumpa a európske protitrumpovské elity spoločne s protitrumpovskými americkými  elitami otvorene hovoria o zrade. Ak Američania zo Sýrie naozaj odídu, čoskoro odídu aj z Iraku, kde ich postavenie oveľa horšie ako v Sýrii a stiahnu sa aj z Afganistanu, kde sa celá americká koncepcia rúca. Rusko určite poskytne aj európskym spoločnostiam možnosť zapojiť sa do obnovy Sýrie (určite nie britským spoločnostiam), bude závisieť od Európy dokedy budú ochotní niesť ekonomické straty len preto, lebo to požadujú Američania. V prípade, ak sa Európa rozhodne odmietnuť americkú politiku sankcií, bude to znamenať ďalšie oslabenie amerických pozícií.

Strata amerických pozícií na Blízkom východe bude znamenať, že politické vákuum sa pokúsia vyplniť iné krajiny. Okrem Ruska Čína a zaktivizujú sa značne aj Turecko a Irán. Irán vníma Sýriu ako svoje politické a vojenské víťazstvo, pretože držal Asada aj v najťažšom období 2012 – 2015, Turecko má takisto svoje geopolitické záujmy. Proti Rusku samozrejme otvorene nepôjdu, budú sa však snažiť presadzovať vlastné nároky, na čo majú právo.

Samozrejme tí, čo si myslia, že zo Sýrie a z Blízkeho východu Američania len tak zmiznú sa mýlia. Američania majú ešte stále dostatok síl, aby škodili a budú sa snažiť eliminovať aj Trumpa. Američania budú zvyšovať napätie aj na Ukrajine, kde v rámci humanitárnej pomoci získajú Ukrajinci aj nové letálne zbrane, ktoré bude lepšie ako predražené Hummery ešte z prvej irackej vojny, ktoré už Američania Ukrajincom predali. Môžeme očakávať ďalší balíček protiruských ekonomických i politických sankcií.

Na sankcie sme si však už zvykli, zaoberať sa s nimi budeme neskôr. Teraz na konci roka si nalejme šampanské, nie každý deň sme svedkami toho, že Američania hlásia odchod z regiónu, ktorý ešte v 70 rokoch minulého storočia označovali za región pod svojou dominanciou.