Výber zo spomienok poručíka pešej čaty Everta Gottfrieda: “Naša poľná kuchyňa sa učila od Rusov. V roku 1905, v čase rusko-japonskej vojny, boli na ruskej strane prítomní nemeckí pozorovatelia. Uvideli tam prvýkrát poľné kuchyne. Zistili, že vďaka tomu, že sa jedlo varilo priamo za pochodu, a nie po ňom, zvýšila sa rýchlosť pochodu dvakrát. Poľné kuchyne boli hneď skopírované nemeckou armádou a v roku 1914 ich naša armáda už mala. Kuchyňa fungovala výborne! Rota dokázala s nimi prejsť aj 30 kilometrov denne.”
Okrem špionáže v oblasti vývoja vojenskej techniky prejavili Nemci tiež záujem o vnútorné zariadenia Červenej armády. Na rozdiel od wehrmachtu a jednotiek SS mali ruskí vojaci oveľa menej trápenia zo všami a všelijakou inou pliagou.
“Snažili sme sa samozrejme, aby sme boli čistí, nakoľko to šlo, lenže v zablatenom zákope nemôže človek zostať čistý. Počas útoku a na ústupe to nie je vôbec možné. Obzvlášť zlé je to na ústupe, pri útoku sú aspoň prestávky. Veľmi rýchlo sme sa od Rusov naučili, ako postaviť vaňu. V roku 1941 som postavil svoju prvú vaňu. Snažili sme sa vykúpať aspoň raz týždenne alebo keď sme mali možnosť. Cez deň sa často nekonalo nič, bolo ticho, ustúpili sme trochu, vykúpali sa, obliekli si čisté prádlo, pokúsili sa zbaviť vší. Keď som bol pobočníkom v prápore, ktorého štáb sa nachádzal v relatívnom tyle, bolo všetko oveľa jednoduchšie. Mali sme tam rozumný komfort, bolo možné sa denne umývať a holiť.
Keď sa vojak neumýva, rýchlo skončí. Mal som jedného vojaka, ktorý sa týmto spôsobom pokúsil stať sa nespôsobilým k službe. Neumýval sa, chcel dostať svrab a ísť do nemocnice. Moji poddôstojníci ho museli každé ráno nútiť, aby sa umyl,” spomína si Gottfried.