Minulý rok bol poznačený zlovestnou, pochmúrnou atmosférou, nielen kvôli covidu, ale tiež pre neradostné perspektívy do budúcnosti. Planéta je čoraz viac vydrancovaná, ľudí raketovým tempom pribúda, a to najmä tam, kde pre nich výhľadovo nie je dostatok jedla ani šancí na slušný život – a naopak, v krajinách, ktoré bývali civilizačnými lídrami, je pôrodnosť dlhodobo podpriemerná. Ubúda pralesov, ropy a iných surovín, pribúda živelných katastrof. Kontaminovaná pôda, voda aj vzduch začínajú byť vážnym problémom, ekonomika stagnuje a začína mať trhliny. Ľudstvo sa ponorilo do zdanlivo beznádejného boja proti koronavírusu. Atď., atď., atď. A vlády štátov celého sveta začínajú prejavovať známky čoraz väčšej fašizácie, pričom sa zdá, že sú v tom podivuhodne jednotné.

Súčasťou ľudskej psychiky je bezpečnostný mechanizmus, ktorý človeku zabraňuje vidieť veci príliš čierne. Potrebujeme sa upnúť k svetielku nádeje, ktoré nám dodá silu ísť ďalej. Keď je situácia naozaj zlá, často si zámerne zakrývame oči, strkáme hlavy do piesku, aby sme sa netrápili. V nedobrej situácii to však má nepríjemný dôsledok: vedomosť o nepriaznivej realite sa ukladá do podvedomia a prejavuje sa agresivitou, sebadeštrukciou, chorobami a možno aj rakovinou (ktorá, mimochodom, tiež hrozivo pribúda). A práve toto sa dá pozorovať na ľuďoch čias koronových.

Napriek tomu všetkému, ba práve preto, musíme sa na veci stále pozerať pozitívne: svet predsa bude fungovať ďalej a ak ho nezničia šialenci v ohni jadrových striel, tak slnko bude na ľudské pokolenie svietiť aj naďalej, príroda (ak jej to dovolíme) si nájde svoju cestičku, ako byť krásna a bohatá a my, ak budeme mať šťastie, budeme sa môcť tešiť zo všetkého toho pekného, čo život prináša.

Globálna politika

Veľmi dôležitá zmena sa možno stala koncom roka: Rusko už nemá kam ustupovať a zdá sa, že konečne zmenilo svoju politiku voči Spojeným štátom. Bezočivé plazivé približovanie amerických zbraní k ruským hraniciam Rusko vyhodnotilo ako natoľko nebezpečné, že dalo americkým „partňorom“ ultimátum, ktoré sa už nedá vziať späť: buď cúvnete, alebo budeme tvrdo konať. Mnohí hovoria o zvýšenej hrozbe jadrovej vojny, čo je dozaista pravda, ale na druhej strane, ruská strana v tomto prípade zjavne má svoje kroky naplánované pár ťahov dopredu – tak dúfajme, že sa nepomýlili v odhade americkej reakcie.

Ak nové „zázračné“ ruské zbrane nie sú iba propagandou a Rusko naozaj má teraz nad Spojenými štátmi výhodu a môže si s nimi dovoliť jednať ako rovný s rovným, tak je možné, že donútia Američanov sa trochu stiahnuť. Rusi požadovali stiahnutie NATO na úroveň roka 1997, čo by znamenalo, že by sa to malo týkať aj Slovenska, ale treba si uvedomiť, že prvá ponuka do jednaní zvyčajne nebýva konečná a výsledkom bude kompromis. Pri pohľade na mapu sa ponúka špekulácia, že novú geopolitickú vojenskú hranicu si Rusko možno predstavuje na hraniciach Ukrajiny. Ak by to tak bolo, Slovensko by sa v takom prípade dostalo do pre Američanov veľmi dôležitej útočnej vojenskej zóny, kde by potrebovali umiestniť čím viac zbraní.

Teda vidíme, že nadchádzajúce rokovania USA – RF budú veľmi dôležité aj pre nás na Slovensku a podstatným spôsobom môžu ovplyvniť aj situáciu okolo pripravovanej zmluvy DCA o takzvanej „spolupráci v oblasti obrany“ – rozumej, vazalskej zmluvy o odovzdaní „kľúčov“ od nášho územia Američanom. V každom prípade, Slovensko určite zostane aj naďalej v NATO a je celkom možné, že sa bude v najbližších rokoch výraznejšie militarizovať.

Zatiaľ to nevyzerá, že by Američania mienili s provokovaním Ruska prestať, o čom môže čosi naznačovať aj najnovšie dianie v Kazachstane. Stále kalkulujú s tým, že nakoniec týmto spôsobom Rusko postupne zo všetkých strán rozleptajú a nakoniec zničia. Zatiaľ však jediné, čo šírením nenávisti a destabilizácie dosiahli, je čoraz užšie spojenectvo Ruska a Číny.

Aj Čína totiž pociťuje podobný tlak ako Rusko, hoci jej geopolitická poloha je oveľa bezpečnejšia. Koniec-koncov, aj vlaňajšie vytvorenie vojenského paktu AUKUS medzi USA, Veľkou Britániou a Austráliou je ťažké vnímať inak, než ako geopolitický krok proti Číne (ak si odmyslíme tú dimenziu, že to bola poriadna facka Francúzsku a celej EÚ).

Vnútorný rozklad amerického impéria prebieha pomaly, ale jeho príznaky sú badateľné. Zahraničná politika USA sa ešte stále ani trochu nezmenila, napriek tomu, že je hlavnou hnacou silou procesu, ktorý si Američania želajú zo všetkého najmenej: k postupnému vytváraniu spojenectiev medzi euroázijskými mocnosťami. Vytvorenie bloku, ktorý by bližšie koordinoval svoju zahraničnú politiku voči ríši Západu, kde by boli perspektívne zapojení aj ďalší významní hráči (Irán, India), by znamenalo vytvorenie sily, ktorá by definitívne ukončila americkú hegemóniu.

Vznik takejto vojenskej aliancie je ešte vzdialenou perspektívou, ale z dlhodobého hľadiska nie je vylúčený. Problémom doposiaľ boli vzťahy medzi Indiou a Čínou, ale zdá sa, že sa predsa len zlepšujú. Ak by sa táto nočná mora Spojených štátov stala skutočnosťou, znamenalo by to vážne geopolitické zmeny – to však celkom určite ešte nebude kľúčovou otázkou roka 2022.

Európska únia

Smutná pravda je taká, že EÚ, ako aj jednotlivé členské štáty sú ovládané ľuďmi, o ktorých si významná časť obyvateľstva myslí (či už oprávnene alebo nie, to nech posúdi čitateľ), že slúžia komusi cudziemu, že svojich obyvateľov považujú za nepriateľov, a že sú tam dosadení v podstate preto, aby z obyvateľstva veľkú časť vyhubili a tých ostatných zotročili a premiešali s inými rasami, aby sa európska civilizácia definitívne vykorenila.

To sa v roku 2022 nijako nezmení. Našťastie sú zatiaľ v EÚ dve krajiny, ktoré sa tomuto otroctvu vzpierajú – Maďarsko a Poľsko – čo znamená, že zatiaľ v Európskej rade nemôžu prejsť tie najškodlivejšie veci.

Je tu však vážna hrozba: ak by jednu z týchto dvoch krajín „zlomili“, tak tú druhú by potom všetky poslušné členské štáty mohli konsenzom zbaviť pod nejakou zámienkou rozhodovacej právomoci a v inštitúciách EÚ už by neostala žiadna sila, ktorá by mohla zablokovať nebezpečné úlety ako povinné migračné kvóty či ďalšie obmedzovanie zvrchovanosti členských štátov a ich smerovanie k vytvoreniu centralizovanej bruselskej eurofederácie.

A práve na „demokratizácii“ Maďarska a Poľska budú globalisti v roku 2022 intenzívne pracovať. V Maďarsku sa budú voľby konať na prelome apríla a mája a Washington s Bruselom si robia veľké nádeje, že nenávideného Orbána konečne odstavia. Pokiaľ ide o Poľsko, tam majú byť voľby až v roku 2023 – a tak je dosť možné, že to Ríša skúsi svojím typickým farebnorevolučným spôsobom cez predčasné voľby.

V každom prípade, Európe hrozí totalita, ako už dávno nie. Treba sa iba modliť, aby aspoň Maďari a Poliaci zabrali, keď už sa globalistom podarilo predvlani Slovákov a vlani Čechov zviesť na liberálnu a progresívnu európsku cestu. Ak by sa týmto silám podarilo naozaj celú EÚ ovládnuť, v roku 2022 by to na Slovensko ešte nemalo nejaký príliš citeľný dopad, ale bola by to veľmi nepriaznivá vyhliadka do rokov ďalších.

Ešte dodajme, že globalistom by mohla nečakane skomplikovať situáciu niektorá iná členská krajina, ktorá by teoreticky mohla dostať rozum. Asi najnádejnejšie v tomto smere vyzerá Slovinsko, ktoré sa pomaly dostáva na čiernu listinu k Poľsku a Maďarsku.

Situácia v rozhodujúcich krajinách EÚ Nemecku a Francúzsku nevzbudzuje príliš veľký optimizmus. Vlaňajšie nemecké federálne voľby dopadli „štandardne systémovo“ a ani nadchádzajúce prezidentské voľby vo Francúzsku veľkú zmenu nesľubujú: Zemmour s Le Penovou sa navzájom vynulujú a prezidentom nakoniec ostane Macron. Kto by azda dúfal, že z Francúzska príde impulz na zmenu európskeho kurzu smerom k väčšej politickej nezávislosti od USA a normálnejšej európskej politike v oblasti migračnej, ten sa zrejme radosti nedočká.

Ako nenápadne zničiť záhradu? Stačí ustanoviť capa záhradníkom

V Európe prebieha už na prvý pohľad bláznivá kampaň na energetické zdecimovanie starého kontinentu. Brusel presadzuje nezmyselne drastický zelený program, vďaka ktorému sa EÚ rúti do energetickej čiernej diery. Fanatici by chceli okrem iného zrušiť jadrové a tepelné elektrárne a spôsobiť definitívnu roztržku s Ruskom, aby sme nemali ani ropu a plyn a ostali nám iba vrtuľky, solárne plantáže a priehrady.

Táto zelená agenda, keď sa jej bližšie prizriete, čosi zaujímavé prezrádza. Kruhy, ktoré sa snažia za každú cenu pretlačiť zákony a kroky, ktoré uprednostňujú (údajnú) záchranu živočíchov, rastlín, ovzdušia, vody, biosystémov na úkor drastického obmedzenia potrieb a životného priestoru ľudí, totiž občas to nepriateľstvo proti ľuďom, verejnosti preháňajú až tak, že je oprávnené podozrenie, že sledujú trochu iný záujem. A že to nie je vojna za niečo, ale skôr proti niekomu. Konkrétne proti Európanom.

Aký zmysel bude mať, keď sa Európa energeticky sebaobetuje, keď vytvára menej ako desatinu všetkých emisií CO₂ a producenti zvyšných deviatich desatín nie sú nijako zaviazaní ani pripravení postupovať podobne? Výsledkom bude jedine to, že prínos k ozdraveniu planéty bude síce minimálny, ale zato Európa bude ekonomicky výrazne poškodená, stratí výkonnosť a konkurencieschopnosť. Využijú to „neekologickí“ konkurenti, ktorí tak získajú nové odbytište svojich „nezelených“ produktov a v rôznych zelených poplatkoch a vyšších cenách to celé zaplatia občania EÚ. Stredná trieda sa opäť scvrkne a narastie vrstva pracujúcej chudoby.

Nečudo, že mnohí Európania v tom vidia ďalšiu súčasť pokusu zlikvidovať európsku civilizáciu – spolu s ďalšími agendami ako je rozbíjanie tradičného modelu spoločnosti rôznymi gender a LGBT ideológiami či organizovanie mohutnej imigrácie kultúrne nekompatibilných etník a ich agresívnej ideológie maskovanej za náboženstvo.

Viaceré tieto veci sú absurdné a mnohých ľudí poburujú – napríklad ako potláčanie stáročných kresťanských tradícií a symbolov pod zámienkou tolerancie voči islamu, aby sme neurážali ich cítenie, hoci muezzín či burky moslimov nám, ktorí sme tu doma, prekážať nesmú, inak budeme označovaní za xenofóbov.

Každého, kto tieto veci hovorí verejne, označujú systémové médiá za konšpirátora. A zdá sa, že to ešte nie je všetko – vidíme pokusy zmeniť legislatívu tak, aby vo svojom džiháde za očistu spoločnosti od „nevhodných“ názorov mohli „konšpirátorov“ aj trestať. Tieto veci sa, žiaľ, v roku 2022 budú iba vyostrovať a dosiahnu ešte absurdnejšie formy a rozmery.

Slovensko

Aj na Slovensku sa všetko začína a končí pri energiách a tie sa aj z viacerých vyššie uvedených cezhraničných, ale tiež aj z čisto vnútroštátnych dôvodov tohto roku budú nepochybne dvíhať. Od nich sa, samozrejme, odvíjajú aj ceny všetkého ostatného, vrátane potravín, ale nie až tak platy. Inými slovami, tohto roku väčšina ľudí citeľne schudobnie.

Či sa hegeromatovičovský cirkus už konečne rozpadne? To je ťažké odhadovať, ale pravdepodobne skôr nie ako áno. Na obzore totiž nevidno silu, ktorá by to mohla dokázať: viac rozhádaní ako sú, už nemôžu byť (to jednoducho nie je v ľudských silách, a dokonca ani v silách predstaviteľov tejto plagiátorskej junty), a keďže sa doteraz z tohto dôvodu nerozpadli, tak sa do volieb už zrejme nerozpadnú. Putá, ktoré ich držia pokope (túžba po moci a peniazoch a strach z trestu), sú príliš silné.

A vzhľadom na to, že ľudový odpor na Slovensku nie je pravdepodobný – pfizerizovaní, zbedačení a na druhej strane rozmaznaní, médiami ohlúpnutí našinci jednoducho takúto možnosť nezvyknú používať – tak pravdepodobne to s touto vládou (hoci možno v pozmenenom zložení) budeme musieť vydržať do volieb 2024, pričom už teraz sa črtá scenár, že po tých voľbách to bude pre väčšinu ľudí situácia „z dažďa pod odkvap“.

Nejaké tie prekvapenia sa však udiať môžu. Jedným z tých najreálnejších je možnosť, že sa vládna junta nejako zbaví blázna, ktorý napáchal svojimi kreatívnymi a idiotskými nápadmi len samú škodu. Že koho mám na mysli? A treba to vôbec písať? Každý na Slovensku predsa vie, o kom je reč, keď sa hovorí o bláznovi. Jeho odchod však napokon nemusí byť žiadnou veľkou výhrou, lebo na jeho mieste bude vykonávať príkazy zahraničnej centrály niektorý z nudných úradníkov a hoci bude menej vytŕčať, škody môžu byť podobné.

Preferencie politických strán sa príliš nezmenia. Socdem strany už veľmi nemajú kam rásť, vládna junta už veľmi nemá kam padať a národné strany sa tak, ako doteraz, nezmôžu na konsolidáciu, lebo na to nemajú podmienky, schopnosti, peniaze, médiá, a najmä dostatok súdnosti. Peter Pellegrini bude aj naďalej viazať kľúčový balík hlasov a bude sa ako čoraz pravdepodobnejšie črtať, že budúcu vládu bude zostavovať on s Richardom Sulíkom, Borisom Kollárom a progresívcami. Či to tak však bude naozaj, to sa uvidí, až keď sa bude lámať chlieb.

Situácia v sociálnej sfére a v jednotlivých rezortoch (najmä v zdravotníctve!) bude čoraz horšia, ľudia čoraz nespokojnejší, ale tým sa to skončí. Protesty budú ohnivé, možno aj nejaké tie vodné delá budú nasadené, ale to k demokracii patrí. Keď si však spomenieme na státisícové demonštrácie v západnej Európe, tak sa dá predpokladať, že Slovensko bude aj v tomto opäť „na chvoste“. Na vážne naplnenie článku 32 Ústavy, teda k aktívnemu občianskemu odporu, vrátane štrajkov či blokád nedôjde. Na to je slovenská „demokracia“ ešte príliš mladá.

Prvýkrát sa budú tohto roku konať súčasne krajské aj komunálne voľby. Neočakávajú sa veľké prekvapenia: viac-menej sa súčasné pozície jednotlivých politických táborov potvrdia.

Napriek obrovským sumám, ktoré bude mať vláda k dispozícii z európskych pôžičiek, neprejaví sa to na nejakom zázračnom budovaní infraštruktúry, napríklad diaľnic – naopak, bude to skôr vyzerať ako útlm. Sľubované nájomné byty ostanú opäť len v ríši fantázií, hoci sa o nich bude rozprávať.

Koronavírus

Čoraz viac odborníkov teraz začína tvrdiť to, čo sme my naznačili už takmer pred mesiacom (viď TU), a síce optimistickú alternatívu, že omicron môže byť začiatkom konca kovidovej pandémie. Hovorí to už dokonca aj známy český expert, „katastrofista“ Jaroslav Flegr. Podľa neho to všetci dostaneme už o pár týždňov a prinesie to zahltenie tentoraz nie nemocníc, ale života spoločnosti ako takého. A odporúča urobiť si zásoby benzínu, hotovosti a jedla. My si však nemyslíme, že to bude až také dramatické.

Opatrní sme aj ohľadne lákavej možnosti, že s koronovou pandémiou bude tak rýchlo úplný koniec. Na druhej strane, omicron predsa len znamená, že ak by sa objavila akákoľvek ďalšia mutácia, aby sa presadila, musela by byť ešte nákazlivejšia, ešte viac „na steroidoch“, ešte viac divoko premutovaná, a tým ešte viac nestabilná – a teda bližšie svojmu prirodzenému zániku.

To však nič nemení na tom, že koronacisti potrebujú minúť obrovské zásoby nebezpečných experimentálnych „vakcín“, a preto budú ľudí nútiť, aby sa dali opichať. Je však možné, že na povinné očkovanie nedôjde, keďže v tejto chvíli sa zdá, že by to v parlamente asi neprešlo (Smer, ĽSNS a podstatná časť nezaradených poslancov, ale aj Sme rodina a niektorí poslanci z ďalších koaličných strán by hlasovali proti). A ak to neprejde teraz, tak na jar a v lete s ustupujúcou pandémiou sa zmenší aj pravdepodobnosť, že by sa to u nás aj v Európe podarilo. Alebo aspoň prinajmenšom nie skôr ako na jeseň. Ale ktovie ako to napokon bude – tón v Európe udáva Nemecko a tam to s povinným pfizerovaním ľudí myslia vážne.

Na program príde štvrtá a rysovať sa začne piata dávka očkovania. Režimné médiá stále nepriznajú plný rozsah škodlivosti tohto besnenia (najmä v prípade detí), ale začne sa viac hovoriť o nových a ešte radostnejších vakcínach. Rôzne obmedzenia a protiústavné zlomyseľné trestanie neočkovaných budú počas celého roka pokračovať.

Z „pandemického“ hľadiska rok 2022 môže byť spočiatku ešte divoký, ale postupne nám môže dávať čoraz väčšiu nádej, že by sme sa v dohľadnom čase tejto nočnej mory mohli viacmenej zbaviť. Je tu však jedno „ale“: ak je pravdou, že celá tá vec je umelo vytvorená a zámerne šírená, tak rozhodujúce bude, aký zámer má ten, kto to celé spískal a čo mieni ďalej robiť. Či je už spokojný s tým, ako doterajšia pandémia prebehla, či to splnilo jeho ciele, alebo ešte nie. Vidíme, že za tie dva roky korony sa toho stalo celkom dosť: svet je úplne iný ako predtým, ľudia sa naučili poslúchať, z veľkej časti sa už podrobili génovej terapii nesprávne nazývanej vakcinácia, privykli si na núdzový stav, na testovanie, obmedzovanie, kontroly. A tiež na okliešťovanie svojich práv. Mal toto byť ten podstatný výsledok?

Ivan Lehotský