Účastníkov privítala dekanka Fakulty masmédií Paneurópskej vysokej školy Iveta Radičová. Vysvetlila študentom, že voľby sú dôležité, lebo v nich rozhodujú o svojom osude a budúcnosti. Na dvoch podobenstvách potom ilustrovala, aké záludnosti na nich v predvolebnej agitácii číhajú v podobe populistov.

Róbert Hajšel, riaditeľ informačnej kancelárie Európskeho parlamentu a József Nagy, europoslanec za poslanecký klub Európskej ľudovej strany (Kresťanských demokratov) potom vo svojich vystúpeniach povzbudzovali študentov, že má zmysel ísť k voľbám. Nagy hľadal príčinu toho, že účasť mladých ľudí v eurovoľbách 2014 bola iba tretinová v porovnaní so staršou generáciou a dosiahla hrozivých 5,6 percenta.

Aj Monika Beňová (europoslankyňa, Progresívna aliancia sociálnych demokratov) agitovala, aby študenti išli voliť a neverili negatívnym informáciám, ktoré o EÚ počúvajú: „Rozumiem aké ťažké je pre vás ako mladú generáciu vyselektovať tie dobré a pravdivé informácie a nenechať sa vtiahnuť do diskusií o rôznych konšpiračných teóriách a rôznych výmysloch. A áno, sú dôležité sociálne siete, ja sama som zastánkyňou sociálnych sietí, aj keď niekedy vidím, že tá vlna dezinformácií prostredníctvom sociálnych sietí sa skutočne šíri neuveriteľne rýchlo.“

„Na Slovensku napríklad, napriek tomu, že v únii sme už 14 rokov, ľudia veľmi málo vedia o tom, že Európsky parlament je vlastne jediná inštitúcia EÚ, kam si ľudia môžu priamo voliť svojich zástupcov. Už na žiaden iný post v EÚ takúto možnosť nemáte: členov Európskej komisie navrhujú vlády a na rady chodia ministri či štátni tajomníci, ktorí nemuseli prejsť voľbami,“ uviedla Beňová.

Potom nasledovali otázky, ktoré mohli prítomní klásť hosťom prostredníctvom aplikácie slido. Najviac hlasov hneď od začiatku nazbierala otázka, či hostia rátali aj s takou možnosťou, že mladí ľudia jednoducho odmietajú samotný princíp centralizovaného usporiadania Európy. Na otázku sa podujala odpovedať Beňová. Tvrdila, že kto hovorí, že v Európskej únii je nejaký centralizmus, ten má len nedostatok informácií: „EÚ nemá žiadnu legitimitu na centrálne rozhodnutie. Rozhodujú členské štáty, musia spolurozhodovať aj s Európskym parlamentom, a ak sa nedohodnú, potom takýto legislatívny návrh zaniká. Ale sú tu aj dôležité rozhodnutia, ktoré robí Európska rada a Európsky parlament má len poradný hlas. Rezolúcie Európskeho parlamentu majú len odporúčací charakter. Takže centralizmus v Európskom parlamente nie je možný.“

Centralizmus v Európskom parlamente teda podľa Beňovej nie je možný – ale študentom zabudla povedať, že je možné presadzovať centrálnu agendu cez nevolené orgány ako je Európska komisia či Európska rada. A že europarlament je podľa kritikov euromašinérie len pekná fasáda určená na to, aby vytvárala zdanie demokracie.

Otázka nestojí tak, či má alebo nemá existovať spoločná organizácia európskych štátov – niečo také musí byť, o tom niet pochýb. Otázka stojí inak: aká má byť Európska únia, aby bola na prospech národom Európy? Možností je nepreberné množstvo, od voľného zväzku až po unitárny štát. Aká tvár EÚ je tá správna?

Odpoveď je ukrytá v samotných základných textoch EÚ. Poznal ju už Aristoteles a po ňom ju citovali Tomáš Akvinský a mnohí ďalší filozofi a myslitelia. Nazýva sa Princíp subsidiarity. Pápež Pius XI. ho sformuloval takto: „Nie je dovolené odňať jednotlivcom a zveriť spoločenstvu to, čo môže vykonať vlastnými silami a vlastnou usilovnosťou. Súčasne je nesprávne preniesť na vyššie a väčšie spoločenstvá to, čo sa dá realizovať v menších a nižšie postavených spoločenstvách. Všetko toto znamená škodu a narúša spoločenský poriadok.“

V praxi to znamená, že národné štáty by mali únii odovzdať len to, čo samy nemôžu robiť efektívne: koordináciu spoločnej obrany, organizáciu všestranne výhodnej ekonomickej spolupráce, zjednocovanie noriem a systémov. Avšak žiadne kvóty, žiadne nanucovanie LGBTi agendy, žiadne reči o tuhšom previazaní a odovzdávaní čoraz väčšieho množstva kompetencií ako súčasť „prirodzeného procesu“, žiadny Dublin 4.

Princíp subsidiarity je spomínaný vo všetkých základných dokumentoch EÚ, vrátane protokolu č. 2. Lisabonskej zmluvy. Jeho uplatnenie je však limitované prípadmi, keď „zamýšľané ciele nemôžu členské štáty uspokojivo dosiahnuť na ústrednej úrovni alebo na regionálnej a miestnej úrovni, ale z dôvodov rozsahu alebo účinkov navrhovanej činnosti ich možno lepšie dosiahnuť na úrovni Únie“. Ale kto povie, ktoré prípady to sú? Na to tu máme všemocnú komisiu…

Mladí ľudia možno nemajú detailné informácie o tom, ako presne komplikovaná eurobyrokracia funguje. Veľmi presne však cítia obavy z mašinérie, ktorá dokáže presadzovať svoju vôľu tak urputne, ako to mali možnosť vidieť v prípade viacerých rozhodnutí, keď išlo naozaj o veľa. Tu niekde bude aj skutočná príčina tej rekordne nízkej 5,6-percentnej volebnej účasti mladých spred štyroch rokov.

O týchto veciach však Monika Beňová pred študentmi taktne mlčala.

Ivan Lehotský