Budem ho citovať:

„V tejto knihe neponúkam podrobnú históriu eura, ba ani detailne neopisujem  jeho inštitúcie. Pre zorientovanie sa je užitočné uviesť niekoľko faktov o chronológii zavedenia eura. Spoločná mena vznikla z úsilia, ktoré začalo v polovici 20 storočia, pretože Európa sa zviechala zo zničenia v dvoch svetových vojnách, ktoré si vyžiadali 100 miliónov životov. Vodcovia Európy zistili že mierumilovnejšia budúcnosť si bude žiadať úplnú reorganizáciu politiky, ekonomiky ba aj národných identít celého kontinentu. V roku 1957 sa táto vízia priblížila  k realite a to podpisom Rímskej zmluvy, ktorá vlastne založila Európske hospodárske spoločenstvo, ktoré pozostávalo z Belgicka, Francúzska Talianska, Luxemburska Holandska a Západného Nemecka. V nasledujúcich dekádach (dominovala studená vojna) rôzne západné krajiny sa pripojili k EHS.

Krok za krokom sa uvoľňovali  reštrikcie, ktoré sa týkali práce, cestovania a obchodu medzi členmi expandujúceho zoznamu EHS. Až po skončení studenej vojny európska integrácia skutočne získavala „paru“. Pád Berlínskeho múru v roku 1989 ukázal, že sa priblížil čas pre užšie, silnejšie európske bondy. Nádej pre mierovú a prosperujúcu budúcnosť bola vyššia ako kedykoľvek predtým, ako medzi lídrami tak aj občanmi. To malo za následok podpísanie Maastrichtskej zmluvy v roku 1992, ktorá formálne ustanovila Európsku úniu a vytvorila veľkú časť ekonomickej štruktúry a jej inštitúcií – vrátane vzniku a pohybu procesu adoptovania spoločnej meny, ktorá sa stala známa ako euro. Aj tak stále pretrvával spor okolo  toho ako by sa mala zrealizovať táto väčšia únia. Dnes sa oficiálna história EÚ môže opísať iba formou niekoľkých bodov, udalostí, ktoré nutne viedli k vzniku  neustále sa rozširujúceho spoločného trhu a k spoločnej oblasti jednej meny, k eurozóne. Ale formovanie týchto inštitúcií bolo vlastne výsledkom dlhoročných negociácií, ktoré boli plné obťažných nezhôd o rozsahu a forme európskej integrácie.

Výsledky boli možné iba zásluhou dohôd a kompromisov európskych lídrov. V prípade eura nemecký kancelár H. Kohl, podľa spravodajcov, súhlasil s jej vznikom, ako vďakou za súhlas francúzskeho prezidenta F. Mitteranda s akceptovaním zjednotenia Nemecka.  Obaja muži boli pivotmani pokiaľ išlo o postup, pokrok integračnej myšlienky – a v načrtnutí mnohých politík, o ktorých hovorím v tejto knihe. CELÁ TÁTO HISTÓRIA (veľké písmená autora) je dôležitá, ale veľa z nej je za poslaním tejto knihy. Bod, ktorý chcem zvýrazniť – a ku ktorému sa dôkladnejšie vrátim – je to, že euro bolo politickým projektom, a pokiaľ ide o politické projekty, politika vadí. Osobnosti v politike vadia, príliš – napríklad jedna vec, ktorá sa týka J. Delorsa, ktorého komisia navrhla plán vzniku eura v roku 1999 – hoci ani toto nie je tu môj uhol pohľadu.

Pri opise vzniku eura, neviem úplne aký bol zámer tých, ktorí boli pri jeho vzniku. Iste si mysleli, že systém bude fungovať – inak by s ním nesúhlasili. Boli by bývali naivní, ak by si boli mysleli, že na jeho ceste problémy nevzniknú; ale pravdepodobne verili že akýkoľvek problém by mohol byť, bude vyriešený. Verili, že jednotná mena, euro, a aj inštitúcie, ktoré ho mali zabezpečiť, zvlášť ECB by mohla byť trvalou črtou EÚ.

Ale táto kniha nie je o tejto histórii alebo o vnímaní jednotlivcov zakladateľov, tvorcov ako bude fungovať tento nový systém. Naopak, mňa zaujímajú výstupy, výsledky tejto histórie – čo môžeme z nich vyčítať a čo môžeme s nimi robiť. Táto kniha je o ekonómii a ekonomických ideológiách a ich interakcii s politikou; je to prípadová štúdia o tom ako, aj s najlepšími úmyslami, hoc nové inštitúcie a politiky sú tvorené na báze veľmi zjednodušujúcich pohľadov o tom, ako funguje ekonomika, výsledky môžu byť nielen sklamaním ale aj zničujúce“.

Nechcem byť škodoradostný. Ale citované tvrdenia, ako sa hovorí, idú po ruke viacerým slovenským ekonómom. Iba spomeniem, že moji doktorandi využili viaceré teória výmenných kurzov na určenie výmenného pomeru slovenskej koruny a eura. Konečný záver bol, že výmenný kurz mal byť 1 euro : 19,19 Sk. Teda ak mal penzista 1000 Sk dôchodok, mal dostať 52,14 eura. A dostal iba 33,19 eura, lebo kurz bol 1 euro : 30,1260 Sk.

Po prečítaní si viacerých častí Stiglitzovej knihy ma hneď napadlo, že Prof. I. Karvaš, prvý guvernér SNB, venuje vo svojom diele Základy hospodárskej vedy (1947) iba peniazom viac ako 70 strán. Ozaj dôkladne rozoberá funkcie peňazí. Prvou je, že peniaze sú výmenným prostriedkom, druhou funkciou peňazí je , že sú všeobecným platobným prostriedkom, treťou funkciou je, že peniaze sú prenášateľom kapitálu, štvrtou funkciou je, že peniaze sú meradlom hodnôt a piatou funkciou peňazí je to že sú uchovávateľom hodnôt. Prof. I. Karvaš na s. 19 hovorí: „V peňažnom hospodárstve každá z týchto funkcií má rozhodujúci význam. Porucha v ktorejkoľvek funkcii znamená ochorenie celého hospodárstva. Dnešná členitosť a vzájomná závislosť jednotlivých hospodárskych zjavov vyžaduje, aby peniaz ako peňažná jednotka bezchybne plnil všetky svoje funkcie.“

Problém dnešnej našej meny je však ešte širší, ako  spomína J. E. Stiglitz. Opäť si pomôžem Karvašom. Na s. 27 hovorí: „Druhý druh papierových peňazí sú štátovky. Bankovka, ako sme videli, je papierový peniaz, vykazujúci určité znaky. Vydáva ich privilegovaný ústav v rámci prísnych splnomocnení, vopred zákonom stanovených. Štát však môže sám vydávať papierové peniaze. Takéto peniaze označujeme potom štátovky. Hospodársky vykonávajú tú istú funkciu ako bankovky a neznamenajú nijaké nebezpečenstvo, pokiaľ sa dodržujú zásady pre emitovanie štátoviek.“

Verím, že si čitateľ pozrie napríklad 10 eurovku a porovná ju s uvedenými požiadavkami.

A na záver si dovolím poprosiť, aby si čitateľ overil tento záver, ktorý som prebral z internetu, keď som na googli zadal EC:

„ECB bola založená 1. júna 1998 a nahradila Európsky menový inštitút (pozri Dejiny HMÚ). Jej sídlo je vo Frankfurte nad Mohanom v Nemecku a pracuje v nej viac ako 2 500 zamestnancov. Dňa 1. januára 1999 ECB prevzala od 11 národných centrálnych bánk (okrem britskej, švédskej, dánskej a gréckej) zodpovednosť za menovú politiku a začala vytvárať jednotnú menovú politiku. Vzájomné kurzy krajín, zúčastňujúcich sa projektu menovej únie, boli zafixované v pevnom pomere ku spoločnej mene – euru“.

Prof. Jaroslav Husár

Článok pôvodne vyšiel na portáli slovenskeslovo.sk