Životné minimum sa vzďaľuje realite, sociálna ochrana potichu slabne

Životné minimum je zákonom stanovená hranica príjmu, ktorá má pokryť základné životné potreby. V dnešnej podobe vzniklo v roku 1998, keď predstavovalo približne tretinu priemernej mzdy. Odvtedy sa jeho valorizácia opiera najmä o infláciu nízkopríjmových domácností, čo má chrániť jeho kúpnu silu. Prax však podľa rady ukazuje, že tento mechanizmus nefungoval vždy dôsledne. Boli roky, keď životné minimum rástlo pomalšie než samotné životné náklady nízkopríjmových domácností. Výsledok je hmatateľný, keď dnes si nízkopríjmové domácnosti môžu zo životného minima kúpiť približne o 16 percent menej tovarov a služieb než v roku 1998 a jeho podiel na priemernej mzde sa do roku 2026 odhaduje už len na 17 percent.

Porovnanie životného minima s priemernou mzdou síce samo o sebe neurčuje sociálnu politiku, no výstižne ilustruje, ako sa sociálna pomoc vzďaľuje bežným životným podmienkam v krajine. Slovensko je dnes výrazne bohatšou ekonomikou než pred štvrťstoročím, no hranica, od ktorej štát definuje základné životné potreby, tomuto vývoju nezodpovedá. Rada pre rozpočtovú zodpovednosť v tejto súvislosti upozorňuje, že popri prirodzenom raste životnej úrovne mohlo dôjsť aj k oslabeniu primeranosti sociálnej ochrany pre domácnosti, ktorým príjmy rástli len mierne a ktoré sa ocitli tesne nad hranicou nároku na pomoc.

Naviazanie ďalších dávok

Pomalý rast životného minima má pritom širšie dôsledky než len zúženie okruhu poberateľov sociálnej pomoci. Na jeho výšku sú naviazané viaceré dávky a transfery, ako pomoc v hmotnej núdzi, náhradné výživné, rodičovský príspevok, minimálne dôchodky či daňový bonus na dieťa. Ak životné minimum zaostáva, tieto príjmy domácností sa relatívne znižujú v porovnaní s mzdami a inými zdrojmi príjmov. Zároveň zohráva životné minimum významnú úlohu aj v daňovom systéme, keďže ovplyvňuje nezdaniteľnú časť základu dane a hranice daňových sadzieb. Jeho pomalší rast tak spôsobuje takzvané tiché zdanenie, pri ktorom sa daňové zaťaženie postupne presúva aj na nižšie príjmy a daň z príjmu platí čoraz viac nízkopríjmových ľudí.

Podľa Rady pre rozpočtovú zodpovednosť si preto nastavenie životného minima vyžaduje systémovú zmenu. Minimálnym krokom by mala byť jeho opätovná kalibrácia na základe aktuálnych nákladov potrebných na zabezpečenie základných životných potrieb. „Keďže Slovensko je dnes podstatne bohatšou krajinou než v roku 1998, mali by sme znovu definovať, čo považujeme za základné životné potreby,“ upozorňuje RRZ. Následná valorizácia podľa inflácie nízkopríjmových domácností môže zostať zachovaná, no len za predpokladu pravidelného prehodnocovania samotnej úrovne minima.

Otvorenou otázkou zostáva aj prepojenie životného minima s daňovým systémom. Diskusia o jeho „odstrihnutí“ od daňových zákonov by mohla zmierniť efekt tichého zdanenia a prispieť k spravodlivejšiemu rozloženiu daňového zaťaženia. Potrebu reformy životného minima pritom už priznáva aj samotná vláda, ktorá ju deklarovala v Programovom vyhlásení na roky 2023 až 2027. Bez zásahu však bude tichá erózia sociálnej ochrany pokračovať a rozdiel medzi životnou realitou väčšiny spoločnosti a hranicou štátnej pomoci sa bude ďalej prehlbovať.