Turecký minister zahraničných vecí Mevlut Čavušoglu sa tento týždeň stretne vo Washingtone so svojím americkým partnerom Antonym Blinkenom. Pozorovatelia majú len malé očakávania, že táto návšteva vyrieši niektorú z otvorených otázok v čoraz problematickejších bilaterálnych vzťahoch, keďže Bidenova administratíva si udržiava od Ankaru odstup kvôli obvineniam z porušovania ľudských práv a čoraz vrúcnejším vzťahom euroázijskej krajiny s Moskvou.

Turecko opätovne potvrdilo svoj nekompromisný postoj k problematickým ponukám Švédska a Fínska do NATO, čím pripravilo pôdu pre roztržku s vážnymi dlhodobými dôsledkami pre Ankaru aj alianciu.

Ibrahim Kalin, hovorca tureckého prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana, v sobotu uviedol, že Ankara “nie je v pozícii” schváliť švédsku ponuku NATO, kým sa nevyriešia všetky obavy Turecka. “Máme problém s časom, ak chcú vstúpiť do NATO pred júnovým samitom NATO,” dodal s tým, že švédsky súdny systém musí zmeniť právnu definíciu terorizmu, aby Turecko zrušilo svoj odpor voči vstupu Štokholmu, ktorý si vyžaduje jednomyseľný súhlas všetkých členských štátov.

Štokholm a Helsinki súčasne predložili žiadosti o vstup do aliancie v máji 2022, pričom sa odvolávali na novú bezpečnostnú realitu, ktorú priniesla ruská invázia na Ukrajinu z 24. februára. Ich prístupový proces, o ktorom generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg vlani v lete ubezpečil, že bude najrýchlejší v histórii aliancie, bol odložený na neurčito pre nevyriešené turecké námietky.

Predstavitelia Ankary uviedli, že tieto dve severské krajiny naďalej ukrývajú kurdských militantov, pričom prezident Erdogan trvá na tom, že ich žiadosti o vstup sa nemôžu posunúť vpred, kým nebudú súhlasiť s vydaním osôb, ktoré turecké orgány hľadajú na základe obvinení z terorizmu. Švédske a fínske súdy však zamietli niekoľko žiadostí o vydanie vrátane jednej, ktorá sa údajne týkala exilového disidentského novinára Bulenta Kenesa. Čavušoglu odmietnutie označil za “veľmi negatívny” vývoj a zdôraznil, že obe severské krajiny nepodnikli dostatočné kroky na splnenie prísnych podmienok Turecka na odstránenie jeho námietok voči ich pristúpeniu. “Už nechceme počuť dobré slová od Švédska a Fínska, chceme vidieť konkrétne kroky,” povedal Cavusoglu.

Švédsky premiér Ulf Kristersson začiatkom nového roka vyhlásil, že jeho krajina urobila všetko, čo mohla, aby vyriešila obavy Ankary, aj keď tureckí predstavitelia naďalej trvajú na tom, že Štokholm neurobil ani zďaleka dosť. Napätie v súvislosti so švédskou kandidatúrou na členstvo v NATO dosiahlo vrchol po tom, ako sa minulý týždeň objavili zábery Erdoganovej podobizne visiacej na stĺpe verejného osvetlenia v Štokholme, čo vyvolalo zúrivú reakciu tureckých predstaviteľov. “Pokiaľ sa nezastavia aktivity teroristických organizácií, nie je možné, aby proces členstva v NATO napredoval,” povedal Kalin podľa Al-Džazíry.

Zdá sa, že severské krajiny nie sú dnes bližšie k uzavretiu prístupovej dohody s Tureckom ako pred viac ako pol rokom, keď sa rozhovory začali. Tureckí experti tvrdia, že Ankara pravdepodobne upustí od svojho odporu voči rozšíreniu NATO až po júnovom volebnom cykle v Turecku, kde Erdogan čelí tvrdej výzve na znovuzvolenie proti opozičnej koalícii šiestich strán. Iní naznačujú, že požiadavky Turecka na vydanie dvoch žiadateľov sú len fasádou pre väčšie ústupky, ktoré sa snaží získať od Spojených štátov – konkrétne predaj stíhačiek F-16 za 20 miliárd dolárov. Hoci Bidenova administratíva naznačila, že má v úmysle dať dohode zelenú, najmenej jeden z popredných demokratov v Senáte – Bob Menendez, predseda senátneho výboru pre zahraničné vzťahy – už prisľúbil, že ju zablokuje.

Vo všeobecnosti je v súlade s Erdoganovým modus operandi, keď kladie ambiciózne požiadavky voči svojim partnerom, aby sa po skončení všetkého uspokojil so skromnejšími ústupkami. Existuje však aj jasný precedens, keď turecký vodca v reakcii na medzinárodný tlak zdvojnásobil svoje požiadavky. Erdogan v roku 2018 pokračoval v plánoch na nákup ruského raketového systému S-400 napriek varovaniam USA, že to bude mať závažné dôsledky, a odmietol svoje rozhodnutie zmeniť aj napriek sankciám CAATSA a nákladnému vyradeniu Turecka z partnerského programu F-35.

Súčasná patová situácia v otázke rozširovania NATO sa môže v nasledujúcich mesiacoch prejaviť viacerými spôsobmi. Washington a jeho spojenci môžu v snahe uzavrieť túto záležitosť postupne vyvíjať čoraz tvrdší tlak na Ankaru, aby ustúpila prostredníctvom verejných a súkromných kanálov. Erdogan, ktorý je známy svojimi eristickými tendenciami dokonca aj pri rokovaniach s lídrami spojeneckých krajín, môže reagovať nepredvídateľným spôsobom.

Hoci je nepravdepodobné, že by konfrontácia v tomto duchu viedla k odchodu Turecka z NATO alebo k jeho vylúčeniu, otriasla by jednotou aliancie v čase, ktorý je pre európsku bezpečnosť nebezpečný. Ešte viac by sa mohlo ukázať, že rozhorčený Erdogan, ktorý sa snaží podkopať organizáciu zvnútra, by mohol byť pre NATO z dlhodobého hľadiska rovnako škodlivý ako formálny rozvod medzi Tureckom a alianciou.

Potom je tu nezanedbateľná možnosť – ktorá sa v posledných týždňoch a mesiacoch zdá byť čoraz pravdepodobnejšia – že Turecko by mohlo úplne zmariť ponuky Fínska a Švédska do NATO, čím by sa žiadatelia a aliancia ocitli v neznámych vodách. Ale bez ohľadu na to, ako sa prístupová dráma vyvinie, patová situácia odhalila to, čo sa stalo základnou výzvou pre NATO vo svete po skončení studenej vojny: princíp neobmedzeného horizontálneho rozširovania zvýšil riziko vnútorných rozporov medzi čoraz rôznorodejším členstvom NATO, čo časom sťažuje stanovenie spoločných geopolitických cieľov a udržanie dôveryhodnosti záväzku podľa článku V, ktorý je základom aliancie. Táto dynamika predstavuje vážnu a rastúcu zodpovednosť pre organizáciu, ktorá musí prijímať každé dôležité rozhodnutie na základe konsenzu.

Kroky Turecka, ktoré brzdia rozširovanie NATO, sú súčasťou Erdoganovho širšieho úsilia o vytýčenie toho, čo považuje za nezávislý zahraničnopolitický kurz medzi Ruskom a Západom. Ankara odmietla stratégiu maximálneho nátlaku na Kremeľ, ktorú prijalo vedenie NATO a väčšina členských štátov v reakcii na ruskú inváziu, a namiesto toho sa postavila do pozície neutrálneho sprostredkovateľa medzi Moskvou a Kyjevom. Neutralita Ankary priniesla určitý úspech v podobe Čiernomorskej iniciatívy pre obilie, jedinej významnej medzinárodnej zmluvy, ktorá od vypuknutia vojny zahŕňa Rusko aj Ukrajinu. Erdoganovi sa podarilo vyklčovať túto medzeru v jedinečnom vojnovom kontexte: žiadna z hlavných západných mocností nebola ochotná zapojiť Rusko do priamych rozhovorov, čo poskytlo vonkajším hráčom príležitosť vyplniť prázdne miesto.

Konflikt predstavuje pre Ankaru určitý paradox. Erdogan je odhodlaný umožniť ukončenie vojny rokovaniami a podľa správ z neúspešného marcového samitu v Antalyi sa k tomu priblížil oveľa viac ako ktokoľvek iný. Práve vojna však posilnila Turecku medzinárodný vplyv, ktorý by bol inak nedosiahnuteľný. Zatiaľ nie je jasné, do akej miery sa bude Erdoganov nástupca – bez ohľadu na to, či nastúpi do funkcie na základe tohtoročných volieb alebo neskôr – snažiť pokračovať v jeho ambicióznej vízii, ani to, ako presne zmení nevyhnutný prechod na prostredie po vojne na Ukrajine strategické imperatívy, ktorým Turecko čelí. Vojna sa stala katalyzátorom geopolitických zmien, ktoré prinútili NATO aj Turecko uskutočňovať politiku, ktorá by bola v čase mieru nemysliteľná. Príbeh týchto zmien, ktoré sú úzko späté s priebehom vojny a jej konečným výsledkom, sa ešte len píše.