Keď sa pozerám na to panoptikum bizarných postavičiek, podivínov, klaunov a bláznov, ktorí sa uchádzajú o posty v nadchádzajúcich komunálnych a regionálnych voľbách, som čoraz viac znepokojený z toho, kam smeruje tento režim. Nechcem sa nikoho dotknúť – isteže sa medzi nimi nájdu aj kvalitní kandidáti, niektorým z nich držím palce – ale vo všeobecnosti žasnem nad tým, kto všetko si trúfa na posty županov alebo primátorov. To už nie sú len ľudia, ktorí rúbu privysoko. To sú už čoraz častejšie aj čudáci, pri ktorých máte pocit (keď sledujete volebné diskusie), že nielenže nevedia, čo majú robiť, oni ani nevedia, prečo sa tam ocitli. O študentoch a nezamestnaných, ktorí sa nevedia postarať ani sami o seba a v živote nič neriadili, ani nehovoriac.

Celý systém je nastavený zle. Nikto nemá odvahu povedať, že vyššie územné celky sú nelogické nehistorické útvary, ktoré násilne rozdelili Záhorie, Spiš či Tekov, ktoré sú iba prietokovými ohrievačmi peňazí z bodu A do bodu B, ktoré sú s takýmito kompetenciami skôr zbytočné, hoci sa teraz musí každý tváriť, aké sú dôležité. Kandidáti špekulujú, na čom by mohli v súčasnej kríze šetriť, ale ani jednému z nich nezíde na um, že v prvom rade na tom prebujnelom byrokratickom aparáte. V mnohých mestách a obciach potrebujete ako nezávislý kandidát na poslanca zozbierať viac podpisov ako je reálnych voličov, ktorí vás zvolia. Nadpriemerne inteligentní a schopní ľudia sa politike vyhýbajú ani nie tak preto, lebo nechcú opustiť úspešnú kariéru ako skôr preto, že nikto z nich nemá potrebu nechať sa špiniť a lynčovať skorumpovanými novinármi a najatými internetovými aktivistami. Výsledok je, že politika je v čoraz väčšej miere plná šašov, hlupákov, nezamestnaných a nezamestnateľných, ochotných a na všetko pripravených zväzákov bez praxe, vzdelania a morálky, v dôsledku čoho zákonite rastie znechutenie ľudí z verejného života. Politika, ktorá bola v časoch Štefánika, Šrobára, Hodžu a Rázusa ušľachtilou a vznešenou službou pre národ, je dnes podradnou ľudskou činnosťou a synonymom nadávky, s ktorou nechce mať nikto nič spoločné.

Domnievam sa, že kameňom úrazu je spôsob obsadzovania postov. Povedzte mi, čo je to za voľbu, keď si vyberáte spomedzi figúrok, ktoré vôbec nepoznáte. A toto sa už stáva aj nám, pre ktorých je politika každodenným chlebíčkom, ktorí ju pravidelne sledujeme, skúmame ju, rozmýšľame politicky, ale pri pohľade na tú ponuku sme v rozpakoch, kto to je, čo od nás chce a prečo by sme si mali niekoho vybrať iba na základe demagogickej nátlakovej kampane, ktorá nás nemá informovať, ale skôr zabaviť. Nedajte sa citovo vydierať, že ísť voliť za takýchto okolností je vaša občianska povinnosť. Nie je. Podľa ústavy je to vaše právo. A ak s vami manipulujú, že je to jediný spôsob, ako môžete rozhodnúť o veciach verejných, tak vás poriadne ťahajú za nos. Dlhodobo vysvetľujem občanom, že demokracii najviac pomáhajú, keď sú aktívni, nie keď pasívne hodia volebný lístok do urny za niekoho, koho im nanútia nákladné kampane. Človek, ktorý bojuje za vybudovanie detského ihriska alebo záchranu mestského parku, ktorý sa aktivizuje v boji proti nadnárodnej spoločnosti, ktorá chce na ich území ťažiť ropu alebo zlato alebo ten, ktorý podpíše petíciu za zachovanie železničnej trate, prispieva k demokracii viac ako pasívny volič. Formálna voľba dnes znamená čoraz menej, oveľa dôležitejšie je každodenné rozhodovanie.

Ak chceme demokraciu zachovať, potrebujeme ju zásadným spôsobom reformovať. Musíme v prvom rade zmeniť volebný systém, ktorý je v súčasnej podobe oporou a živnou pôdou oligarchie. Tam, kde sa rozhodovacie procesy bezprostredne týkajú každodenných záujmov ľudí, teda na komunálnej úrovni, musíme demokraciu prehĺbiť a výkon samosprávy stransparentniť, čo si vyžaduje zavedenie participatívneho systému. V participatívnej demokracii občania sami diskutujú a následne rozhodujú, kam bude nasmerovaná časť finančných prostriedkov, napríklad – či chcú dať peniaze na opravu školy alebo na výstavbu luxusného penziónu. Je dokázané, že takýto systém výrazne potláča korupciu a posilňuje verejný záujem. Pri obsadzovaní postov by sme sa však naopak nemali báť zavádzať prvky meritokracie, teda vlády najschopnejších jedincov. Na výkon ministrov by mali byť stanovené zákonné kvalifikačné predpoklady doplnené o psychotesty. Ľudia by si ich mali vyberať len na základe odborných kritérií. Ak sa chcem stať univerzitným profesorom, musím splniť celý rad kvalifikačných predpokladov, od publikačnej činnosti a citácií až po prednáškovú prax. Štát nemôže fungovať tak, že o jadrovej energetike alebo financiách budú rozhodovať dezorientovaní hochštapleri, ktorí sú síce absolútne nekompetentní, ale majú stranícku podporu a nadbytok sebavedomia. Na druhej strane doterajší systém volieb so svojimi nákladnými a demagogickými kampaňami je nielen zbytočný, ale aj vyslovene škodlivý. Čoraz viac politológov premýšľa o návrate k antickému systému výberu lósom. Štatisticky je dokázané, že toľko idiotov, koľko dnes sedí v parlamente, by ste pri žrebovaní nevybrali, Gaussova krivka nepustí. Týmto spôsobom by sa zároveň podstatne znížili volebné náklady a odstránila by sa volebná korupcia. Nemali by sme sa báť inovácií a ísť ostatným príkladom.

Demokracia sa doteraz osvedčila len na národnej úrovni. V európskych inštitúciách sa vyznačuje značným deficitom a v komunálnej sfére fungujú niektorí starostovia a primátori ako miestni zemepáni. Aj v malých mestách môžu mať platy ako ministri, rozdávajú fleky kamarátom, kasírujú developerov, sedia vo viacerých dozorných radách, zneužívajú miestne médiá na osobnú propagandu. Ako konkrétny príklad uvediem Šaľu. Za minulého režimu mal tamojší Mestský národný výbor 25 zamestnancov, ktorým stačila malá budova. Dnes má mestský úrad veľkú budovu, v ktorej pracuje 65 zamestnancov. Navyše sa Šaľa po odčlenení od Galanty stala okresným mestom, má okresný úrad, úrad práce atď., dokopy takmer 150 úradníkov, teda šesťnásobný nárast byrokracie. Zato mesto stratilo nemocnicu, kúpalisko, strednú školu… A takto je to prakticky všade.

Je neakceptovateľné, aby sa takto dlhodobo riadili veci verejné. Takáto spoločnosť nemôže byť úspešná a takýmto spôsobom nikdy ani nebude. Na začiatok o tom musíme začať hovoriť, lebo takto skrachujeme. Nevoľte ľudí, ktorých nepoznáte. Napriek tomu, že vám to tlačia do hláv, nie ste povinní voliť za každú cenu. Nevoľte ani tých, ktorí oblepili mestá bilbordmi a iným vizuálnym smogom. Musí vám byť na prvý pohľad jasné, že tie peniaze sa nevrátia, že tie osoby kradnú alebo kradnúť budú. Nevoľte tých, ktorí sa pod rôznymi zámienkami nechcú deliť o moc a hľadajú výhovorky, prečo to nie je možné. Naopak, dôverujte tým, ktorí majú konkrétny plán, ako pripraviť participatívny rozpočet a zapojiť vás do rozhodovania o svojom najbližšom okolí. Dôležité upozornenie: oficiálny štatút nezávislého kandidáta nie je zárukou jeho skutočnej nezávislosti. Naopak, v dôsledku toho, že nezávislí kandidáti sú čoraz populárnejší, stávajú sa akýmisi najatými vyjednávačmi s verejnosťou, ktorí zastupujú skryté záujmy oligarchie a partokracie. Preverujte si to, o každom „nezávislom“ kandidátovi sa pomerne ľahko dozviete, kto za ním v skutočnosti stojí. A hlavne: nedajte sa opiť rožkom. Nevoľte pod vplyvom emócií, na základe jedného zážitku alebo dokonca z trucu. Nikdy nie v hneve. Dám vám pomôcku: predstavte si konkrétneho kandidáta, či by ste mu zverili do rúk svoje úspory. Ak nie, nie je dôvod voliť ho a nechať sa zlákať na medové reči. Tu ste pánmi vy. A zmena, ako nás učil Albert Camus, sa začína vo chvíli, keď sa človek naučí povedať lákadlám mocných NIE. Veľa šťastia pri rozhodovaní.