Chmelár: Málokomu sa pošťastí, že sa na svoju päťdesiatku ocitne v nemocnici

„Vážení priatelia, ctené priateľky, od rána od vás dostávam neuveriteľné množstvo gratulácií, v ktorých mi jednak pripomínate, že ani mňa neobišli abrahámoviny a jednak mi želáte toľko krásnych vecí, že sa ich pokúsim všetky zahrnúť do svojich životných plánov. Najmä to zdravie sa stalo nečakane aktuálne,“ píše v úvode svojho statusu Eduard Chmelár a dodáva:

„Málokomu sa pošťastí, že sa na svoju päťdesiatku ocitne v nemocnici. Ja by som sa pri tejto príležitosti však nechcel sťažovať, ale čo najúprimnejšie poďakovať kolektívu lekárov a sestier Národného ústavu srdcových a cievnych chorôb za včasnú diagnózu, vysoko profesionálny a úspešný zákrok a príkladnú starostlivosť, vďaka ktorej si takto s vami môžem ešte písať. Prosím vás, nehaňte zdravotníkov, majú ťažkú a ušľachtilú prácu a ja som hrdý na také špičkové pracoviská na Slovensku ako je NÚSCH. Vďaka nim sa vám všetkým môžem poďakovať naozaj a doslova srdečne a zo srdca, veľmi ste ma potešili, aj keď nemám síl odpovedať na každé jedno prianie (len do tejto chvíle je ich vyše 300!), sľubujem, že ich prečítam všetky. Ešte nikdy som nemal toľko vinšovníkov.“

50 je dnes už len číslo

Chmelár tiež úprimne priznal, že päťdesiatka ho vždy desila, ale dnes sa na ňu pozerá len ako na číslo.

„Umberto Eco napísal v tomto veku svoj prvý román a ja mám pocit, že som ešte nič neurobil a všetko mám pred sebou. Takže pre mojich neprajníkov mám zlú správu: chytil som druhý dych a chce sa mi žiť viac ako kedykoľvek predtým. Som vďačný za pevné priateľstvá, ktoré preveril čas, za zdravé deti a za všetky krásy života, ktoré ma napĺňajú. S týmto pocitom si s vami symbolicky pripíjam na ďalších 50 rokov, ktoré spolu strávime.“

Dnešné výročie

Svojej povesti neostal nič dlžný, a preto neobišiel ani dnešné výročie.

„Niektorým z vás som už rozprával príhodu, ako mojej mame v pôrodnici povedali, že moje narodenie je politickou provokáciou. 21. august 1968 sa stal mojím osudom. V čase, keď sa o ňom ešte hovoriť nemohlo, som sa ja ako naivný stredoškolák pýtal, kedy odídu sovietske vojská z Česko-Slovenska a čudoval som sa, prečo mi žiadne noviny neuverejnili odpoveď na moju otázku. Som citlivý voči akejkoľvek okupácii suverénnych štátov. Nielen nás pred 53 rokmi. Ale aj Afganistanu, Iraku, či Palestíny, ktorej okupácia sa začala rok pred tou sovietskou z roku 1968 a dodnes sa neskončila. Pre mňa 21. august nie je príležitosťou na šovinistické výpady voči Rusku. Pre mňa je pripomienkou živých ideálov Alexandra Dubčeka a Pražskej jari, ktorých naplnenie si neželali ani v Moskve, ani na Západe. Je mementom, ako to dopadne, keď sa spoľahneme na silných spojencov, dáme im voľnú ruku a prestaneme dbať na medzinárodné právo. Pretože nás napadli v uplynulom storočí iba spojenci: v roku 1944 nemeckí, v roku 1968 sovietski.“

Dodal tiež, že „Mikuláš Dzurinda v rozhovore pre Denník N bezostyšne klamal, keď sa pokúšal nahovoriť zvlášť mladým ľuďom bez historickej pamäti, že on o zbraniach hromadného ničenia v Iraku nič nehovoril, ale v jednom momente bol šokujúco úprimný, keď priznal to, čo sme tvrdili dávno, ale boli sme za to práve od takýchto plátkov častovaní ako konšpirátori. To bola pasáž, v ktorej potvrdil, že v rámci spojeneckej aliancie rozhodovali vždy Američania, nikoho sa na nič nepýtali a iba oznámili svoje rozhodnutie. ‚Takto to chodilo, takto to chodí a z veľkej časti to musíme aj prijať,‘ povedal Dzurinda.“

Podľa Chmelára nemusíme. „Za toto sme v roku 1989 nebojovali. Slobodu sme si nepredstavovali tak, že ostnatý drôt presunieme zo západnej hranice na východnú a o našej budúcnosti nebudeme rozhodovať my na Slovensku, ale o nás bez nás vo Washingtone. Tí, ktorí toto tvrdia a dnes bezmyšlienkovite kládli vence k pomníkom padlých s frázou ‚nikdy nezabudneme‘, už dávno zabudli, slúžia novým pánom a pokračujú v neonormalizácii. U mňa máte záruku, že s takýmto trendom sa nikdy nezmierim.“

„Zostaňte zdraví a opatrujte sa. Ešte raz vám ďakujem za priazeň,“ poďakoval na záver svojho statusu Chmelár.