Chmelár lieči Kiskovu rusofóbiu

Bratislava 3. júna 2016 (HSP/Foto:TASR/AP-Shakh Aivazov,Leli Blagonravova/Presidential Press Service Photo via AP)

Proamericky orientovaný prezident SR Andrej Kiska na zahraničnej návšteve Gruzínska si znova neodpustil uštipačné poznámky voči Rusku. Viní ho z toho, že v roku 2008 napadlo a obsadilo časť Gruzínskeho územia a rozhorčuje sa nad tým, že Rusi postavili plot: “Chcete vidieť svoje deti, vnúčatá, dotknúť sa ich, ale nepustia vás. Zelení mužíčkovia v noci rozdelili vašu obec ostnatým drôtom a vojaci vás ráno, o týždeň ani o mesiac nepustia k vášmu lekárovi, ani za vlastnou rodinou.To je skutočný príbeh, ktorý som dnes počul cez žiletkový plot od 80-ročného starčeka stojaceho na okupovanej časti územia. Tak sa správa Rusko k svojim susedom, ku Gruzínsku, kde som v týchto dňoch na oficiálnej návšteve,” napísal Kiska na svojom FB profile.

Kiskove rusofóbne vyjadrenia sú verejne známe už dlhšiu dobu, hlavne čo sa týka konfliktu na Ukrajine, kde hovorí o ruskej agresii a nepripúšťa, že by vinu mohla niesť aj Ukrajinská vláda, ktorá sa dostala k moci po násilnom puči v Kyjeve, a ktorá na východe Ukrajiny bombarduje vlastných obyvateľov po boku fašistických práporov. Naopak, Andrej Kiska si ešte podáva ruky s kontroverzným prezidentom Ukrajiny Petrom Porošenkom a hovorí, že Ukrajina je náš partner .

Je ale zaujímavé, že pánovi prezidentovi Kiskovi vadí plot medzi Gruzínskom a Južným Osetskom, ale nevadí mu plot medzi Kosovom a Srbskom, medzi Izraelom a Palestínou, medzi USA a Mexikom a možno by pán prezident namiesto podávania si rúk s krvavým diktátorom Erdoganom a nazývaním Turecka “ostrovom stability” mal radšej pripomenúť svojmu kamarátovi anexiu Severného Cypru a vraždenie Kurdov na juhovýchode Turecka.

Prezidentovu fanatickú rusofóbiu si všimol aj Doc. Mgr. Eduard Chmelár, PhD., slovenský historik, politický a mediálny analytik, vysokoškolský učiteľ a publicista a reakcia na seba nenechala dlho čakať:

“Počas štátnej návštevy v Tbilisi, označil (Kiska pozn.red.) rusko-gruzínsku vojnu z roku 2008 za ruskú agresiu. Je chvályhodné, ak chce pán prezident propagovať vo svete európske hodnoty. Je úplne v poriadku, ak chce demonštrovať priateľstvo s gruzínskym ľudom. No nemal by pri tom zavádzať a robiť z vinníka obeť. Ako to teda bolo s vojnou o Južné Osetsko?”

Chmelár vysvetľuje ďalej :

“Útoky začali oddiely gruzínskych ostreľovačov, ktoré 2. augusta 2008 spustili paľbu na juhoosetské jednotky. O štyri dni neskôr už Gruzínci použili pri ostreľovaní Cchinvali (hlavného mesta Južného Osetska) aj delostrelectvo. Až vtedy dalo Rusko najavo, že ak bude násilie pokračovať, zasiahne. Dôvodov na to malo viac než dosť – predovšetkým však treba spomenúť, že 90 percent obyvateľov Južného Osetska má ruské štátne občianstvo a (čo bolo zo strany Tbilisi úplne šialené) gruzínske sily začali ohrozovať aj ruské jednotky, rozmiestnené pod patronátom medzinárodného spoločenstva v oblasti. A tak (zdalo sa) gruzínskemu vodcovi neostávalo nič iné, ako 7. augusta 2008 večer vyhlásiť jednostranné zastavenie paľby a dohodnúť prímerie. Saakašvili však hneď na druhý deň šokujúco oklamal celý svet, keď zaútočil s plnou vojenskou silou (bombardovanie, delostrelectvo a vzápätí tanky) na Cchinvali. Juhoosetský prezident Kokoity (nie Moskva) ako prvý oznámil, že barbarský zásah si vyžiadal najmenej 1400 ľudských životov z radov civilistov. Ruská armáda okamžite odpovedala, zničila vojenskú základňu v Gori a zostrelila dve gruzínske lietadlá. ”

Na záver Chmelár dáva Kiskovi dobrú radu:

“Byť prozápadne orientovaný a zdieľať európske hodnoty nemôže znamenať, že budeme podporovať a kryť autokratov, diktátorov, šialencov a extrémistov iba preto, že sú protiruskí. Pán prezident dnes na gruzínsko-osetskej hranici zohral frašku ako vystrihnutú z učebníc propagandy, keď sa stretol len s menšinovým gruzínskym obyvateľstvom v oblasti a lomcovali s ním emócie. Ak to nebol zámer, ale neznalosť, ak sa nechce dať zneužívať na hry, ktorým nerozumie, mal by uvažovať o výmene poradcov, lebo najviac kríva na tú nohu, o ktorú sa opiera najviac – na zahraničnú politiku.”

Samuel Gdovin