Policajt riadiaci hustú premávku to hneď spozoroval a vycítil príležitosť zarobiť si. Vidíme, ako sa k nám blíži, pochopili sme už aj my: musíme dotiaľto rýchlo zmiznúť. Okamžite sa nám prihovára, slušne sa pýtame na cestu a vysvetľujeme, že sme sa pomýlili. Všetko nakoniec prebieha bez problémov, otočíme to a nasledujeme jeho inštrukcie, keď sa zrazu dostávame na križovatku so semafórmi, z ktorej nám nie je úplne jasné, ktorý pruh kam odbočuje. Kým sa snažíme pochopiť, ako táto križovatka naozaj funguje, stojí už pri nás ďalší policajt a objasňuje nám situáciu: autá stojace za nami by rady odbočili doprava, ale my sme ich (nechtiac) zablokovali.Vysvetľujeme cieľ cesty, policajt rád pomôže, a tak sa nakoniec dostávame na cestu, ktorá nás vyvádza z mesta.

Po ľavej strane pred nami vystupuje zo zeme mohutný masív skál Mulanje. Vyzerá impozantne a ľudia či autá prechádzajúce popri ňom sú len malými mravčekmi skláňajúcimi sa pred jeho prirodzenou silou.

Zapadajúce slnko, ktoré sfarbuje okolitú krajinu dooranžova, dodáva celému výjavu zvláštnu atmosféru.

Po pár kilometroch, keď už nestretávame takmer žiadnych ľudí ani autá, sa dostávame na prašnú cestu vedúcu k úpätiu hôr. Je potrebné dávať pozor na výmole, kamene, diery a sem-tam i na nejakého človeka.

Keď posledné lúče slnka dopadli na vyprahnutú krajinu a všade sa rozostúpila tma, kdesi v diaľke v horách sa zamihotali malé svetielka. Musíme sa dostať k nim. Akonáhle niekoho stretávame, uisťujeme sa o správnosti smeru. Cesta sa kľukatí, dvíha sa vietor, nakláňa vysokú trávu popri ceste a tá za jeho pomoci šumí a vydáva zuky umocňujúce naše obavy o tom, či sa nám vôbec podarí nájsť hľadaný nocľah.

Občas sa kdesi z trávy vynoria opití chlapi tlačiaci bicykle. Až keď sa stretávame zoči-voči tabuli so šípkou a menom ubytovne, tešíme sa, že už nie sme ďaleko. Hlinená cesta medzi borovicami stúpa a my sa pomaličky dostávame k pekne upraveným tehlovým domčekom s osvetlením, ale nikde nikoho. Pokračujeme preto ďalej, až prichádzame k veľkej ubytovni. Hodinky ukazujú pol ôsmej večer, ale máme pocit, že musí byť aspoň desať hodín. Ten pocit, keď si plne uvedomíte, že je v lete už o šiestej tma, patrí studeným zimným večerom z našich končín.

Pani, ktorá má na starosti, ubytovanie, na nás zapôsobí rovnakou silou ako celý horský masív Mulanje. Obrovská zimná vetrovka hodiaca sa na prechádzky v treskúcej zime ledva obopne jej silné telo, ktoré sa pozvoľna odhodlá na ospalé pohyby. Rovnako zdĺhavo nám približuje možnosti ubytovania, keď sa nakoniec s veľkým úsmevom podujme, že nám všetko poukazuje. Za 8 eur na osobu si vyberáme izbu so 4 posteľami a spoločnou kúpeľňou. Celý jeden rad osvetlených izieb oproti je obsadený skupinkou zhruba dvadsiatich ľudí, inak nikoho.

Priplichtil sa k nám asi 16-ročný chlapec, ktorý nás od nášho príchodu nespustil z očí. Keď si zložíme veci, púšťame sa do reči. Vysvitlo, že je miestny sprievodca a chce nám ponúknuť svoje služby. Angličtinu má teda riadne mizivú, ale dohodneme sa na siedmu ráno.

Pred raňajkami Steve už vyčkáva pred dverami našej izby aj s ďalším chlapom. Ten nám vysvetľuje, že bude dnes problém nocovať pod najvyšším vrchom, pretože chata pod štítom je na dnešnú noc už obsadená turistami, preto by sme si mali vybrať iný cieľ túry. Nakoniec si necháme poradiť a po výdatných raňajkách vyrážame do hôr.

Prvú prekážku hneď za ubytovňou predstavujú obrovské balvany v rieke, ktoré ťažkopádne preskakujeme, aby sme sa dostali na druhú stranu, zatiaľ čo nosiči si po nich len tak skackajú sťaby nejaké kamzíky, obiehajú nás a strácajú sa v hustých stromoch. Cesta stúpa a stúpa, občas je červená hlinená, občas sa objavia robustné balvany a ja mám čo robiť, aby som sa ne ne vyštverala.

Námaha a slnko pomáhajú k čoraz väčšiemu tepelnému výdaju tiel. Po hodnom čase stretávame ženy a mužov, ktorí nás bosými nohami predbiehajú nesúc na hlave náklad dreva. Chodia poň až sem, na miesta, kde vám výhľady berú dych. Prichádzame k majestátnym skaliskám vyschnutého vodopádu, využívame jeho nemohúcnosť a sadáme si na miesta, odkiaľ sa v období dažďov valí kdesi do hĺbky pramenitá voda a naberáme trocha sily.

Pohľad do diaľky vo mne utvrdzuje myšlienku, že ani nepotrebujeme ísť ďalej, nič krajšie sa už predsa vidieť nedá. Napriek tomu sa vydávame vyššie a vyššie, síl ubúda a mňa si postupne omotáva okolo prsta ten nepríjemný detinský zvyk, keď sa mi už nechce a po každom náročnom stúpaní kladiem hlúpu otázku, či je to ešte ďaleko, aj keď tuším, aká bude odpoveď.

Na viacerých miestach nám chodníčky križujú vyvierajúce potôčiky, na okolí rastú zvláštne sukuletny a niekoľkometrové papradie pripomínajúce palmy naznačuje, že sme pomerne vysoko. V nadmorskej výške 2000 metrov sa okolo nás začína prevaľovať hustá hmla a vietor naberá na sile. Čerpáme silu z jedla, ale prestávka je krátka, keďže studený vietor nepríjemne ochladzuje naše tričká a mikiny premočené potom.

Po 200 výškových metroch sa nachádzame na najvyššom bode našej túry: 2200 m nad morom. Najviac ma štve poznanie, že chata nie je v najvyššom bode našej túry, ale leží vo výške 1800 m, takže sme sa štverali hore, aby sme zas zišli k chate a zajtra to budeme musieť celé znova vystúpať.

Z krovia na nás kde-tu zazerajú zvedavé vtáčiky. Cestou stretávame nosičov, ktorí v roztrhaných a odretých šľapkách poskakujú z kameňa na kameň tam, kde ja mám problém v turistických topánkach udržať si rovnováhu.

Modrá hadica tiahnuca sa po zemi, v ktorej prúdi čistá voda na niekoľkých desiatkach metrov, je mojou spásou – znamená to, že chata už nie je ďaleko. O 10 minút k nej naozaj dorážame. Za 7 hodín sme prekonali výškový rozdiel 1400 m a prešli 10 kilometrov.

V drevenej chate nám poskytnú coca-colu a založia v krbe oheň, ktorý však nestačí vyhriať veľkú miestnosť ani dve menšie vedľajšie, keďže každou škárou v dreve sa tlačí dovnútra studený horský vzduch. Snažím sa ešte udržať si teplo pochádzajúce z náročnej túry, ale po pol hodine sa už trasiem a navliekam na seba všetko oblečenie, ktoré v batohu nájdem. Prichádzajú aj traja britskí turisti, s ktorými hneď sympatizujeme a po hodine aj skupina asi dvadsiatich amerických turistiek z ubytovne.

Zbližujeme sa skôr s Britmi a pozorne počúvame ich historky. Cestujú už dva mesiace a cez Namíbiu, Botswanu a Zimbabwe prešli do Malawi, odkiaľ majú namierené do Mozambiku a späť do Británie.

V malej miestnosti plnej štipľavého dymu, vládne veselá atmosféra. Všetci piati sa snažíme rozdúchať oheň, akonáhle sa od neho pohnem, ovanie ma strašný chlad. Chalaniská strávili minulú noc na Sapitwe, najvyššom vrchu masívu Mulanje vo výške 3002 m. Vraj je táto chata oproti tej hore neporovnateľná. Tam nemali nič, bola v nej strašná zima a z mokrého dreva sa im nepodarilo založiť oheň. Kamene na chodníčkoch boli pokryté námrazou a všetko sa im pod nohami šmýkalo.

V duchu si predstavujem celý tento horor a ďakujem, že sa nám na poslednú chvíľu zmenili plány. Už teraz sa však bojím, čo bude, keď v noci oheň úplne vyhasne. Pripravujeme bohatú spoločnú večeru v hrnci nad ohňom. Chalani navarili niekoľko kíl cestovín a ryže, my zasa prispievame troškou paradajok a cibule. Ich sprievodca donáša úžasnú praženicu a spoločne aj s naším Stevom si sadáme okolo dreveného stola, jeme a smejeme sa na veselých príhodách. Steve to poňal klasicky africky – je rukami, my sa kde-tu delíme o nejakú vidličku či lyžicu.

Neviem, či sa mi vôbec podarilo v noci oka zažmúriť a ak aj hej, tak len na pár minút. Netrpezlivo vyčkávam prvé záblesky ranného svetla a moment, kedy už budeme môcť vyraziť na spiatočnú cestu, len aby som sa hýbala a bolo mi teplejšie.

Napoly omrznutý nos mi napovedá, že to bola jedna z najchladnejších nocí v mojom živote, keď mi nestačilo ani niekoľko vrstiev oblečenia v spacáku na roztrhanom zelenom matraci, ktorý sa mi z mysle snaží povyťahovať spomienky na školské časy a hodiny gymnastiky.

Po svitaní vyrážame. Vzduch je chladný, hmla sa prevaľuje z kopca na kopec a krásne výhľady sú v nedohľadne. Po prekonaní vrcholu už len klesáme a ja sa teším na teplo, lenže mrazivý vietor okolo nás naďalej rozfúkava neprívetivú hmlu, z ktorej vyslobodzuje ostré ihličky a hádže nám ich rovno do tváre. Keď sa hmla strhne iným smerom tak, že nám odkryje kopce, pred nami sa objaví rastúci endemit – céder vyskytujúci sa len v masíve Mulanje, máme zrazu pocit, že raj na zemi je práve tu, aj keď je studený a ponúka len typicky vrtošivé vysokohorské počasie.

Zostupujeme, ale po včerajších nádherných výhľadoch ani stopa. Až keď sa dostávame naozaj nízko a teplota mierne stúpne, vtedy sa aj hmla zdvihne. Červená hlinená cesta točiaca sa medzi stromami nemá konca, za každou zatáčkou už len stojím, opieram sa o palicu a tupo pozerám pred seba, nohy ma nechcú poslúchať a ja sľubujem (už po desiatykrát), že toto je posledná vysokohorská túra, ktorej som sa zúčastnila.

Opäť prekračujeme rieku s balvanmi, krajina sa zdá akoby z iného sveta a ja som šťastná, že sme takmer pri ubytovni. Nohy mám akoby zdrevenelé a najbližší mesiac mám úplne odídené kolená, ktorým to chcem vynahradiť, a tak im pomáham pozbierať sa aspoň formou výživových doplnkov. Keď sa spätne na to pozerám, uvažujem, či nevďačné stúpanie predsa len nebolo menej náročné ako nekonečný zostup.

Berieme Steveho do dediny a cestou sa zastavujeme u miestnych umelcov, ktorí nás pred polhodinou pozvali do ich stánkov. Za pár miestnych kwačí si odnášame krásne drevené suveníry. Steveho vykladáme doma, kde nám ešte predstaví malého brata a sestru a dáva nám číslo na otca (ktorý jediný má v rodine mobil), aby ho mohli kontaktovať naši priatelia, ak by potrebovali vysokohorského vodcu. Neviem si celkom dobre predstaviť, čo by sme bez neho robili. Spoznávať tieto vysokohorské chodníčky sa musí človek učiť odmalička, inak je stratený a v horách by zahynul.

Cesta sa kľukatí po úpätí masívu Mulanje, kde sa rozprestierajú lány zeleného čaju. Toto je jediné miesto v Malawi, kde i teraz v období sucha zaprší a kde lístky zeleného čaju oslepujú nádhernou farbou ako tráva z anglického vidieka. Úchvatný kontrast tehlovo červenej zeme, zelených kríčkov čaju a sivých masívnych mrakov, ktoré padajú na vrcholy stromov, umocňujú atmosféru tohto horského kraja, od ktorého neviete, čo môžete očakávať. Hory sú zradné nielen u nás, ale aj Afrika má svoje tajomstvá a vťahuje vás do nich rýchlo a bez rozmýšľania. Kto by si bol pomyslel, že v období sucha bude v Afrike mrznúť? Neznalosť nás poriadne prekvapila.

Popri čajovníkových poliach stretávame zberačov a zberačky s nošami zelených lístkov na chrbtoch. Zapadajú do tohto koloritu úplne prirodzene, ako i nápisy fabrík spracujúcich čaj.

Čím ďalej smerujeme na sever, tým viac sa prostredie mení na krajinu v období sucha, ktorá je nám taká známa. Zelená vykukuje len z obrábaných políčok zeleniny či z vetiev banánovníkov a paliem lemujúcich cestu.

Pred zotmením prichádzame do mesta Zomba, hlavného mesta vtedy britskej kolónie Nyassaland, neskôr hlavného mesta Malawi v čase získania nezávislosti v roku 1964. Podarí sa nám ubytovať v samotnom centre v ošemetnom hoteli s rozbitými oknami, z ktorého máme výhľad na autobusovú stanicu.

Poprosím personál hotela, aby ma zbavil veľkého švába, ktorý behá celý bez seba po dlážke našej izby z jednej strany na druhú. Husia koža, ktorá mi nabehla v momente, keď topánka hotelového poslíčka narazila na hrubú schránku švába, mi nabieha ešte teraz, keď píšem tieto riadky.

Aby sme nepadli do otvorenej kanalizácie či vykopanej diery kvôli prebiehajúcim stavebným prácam, osvetľujeme si večer tmavé uličky malej Zomby mobilom v ruke. Na jedinej osvetlenej hlavnej ulici ľudia sedia a rozprávajú sa pri plápolajúcom ohni alebo len tak postávajú a keď nás zbadajú, bežia k nám a ponúkajú možnosť odviezť sa taxíkom. Nechápavo sa pýtame jeden druhého, ako mohla byť táto dedina kedysi hlavným mestom.

Lucia Komanická / Foto: Lucia Komanická

Prvú časť si môžete prečítať tu.

Druhú časť si môžete prečítať tu.

Štvrtú časť si môžete prečítať tu.