Cestopis: Malawi – pokračovanie, 4. časť

Malawi 7. decembra 2014 (HSP/Foto:HSP)

Po cestách krajiny Malawi

V okolí mesta Zomba sa nachádza náhorná plošina, ktorá je obľúbenou turistickou destináciou a najcharakteristickejšou črtou tejto oblasti. Na niektorých miestach plošina vystupuje do výšky 1800 m, kde je pokrytá veľmi bujnou a zmiešanou vegetáciou. V hornej časti plošinu pretínajú  prúdy vody s tichými jazerami. I napriek tomu, že sa tu dá vyšantiť vďaka nádherným výstupom, my sa pre krátkosť času vyberáme hore autom, aby sme sa odtiaľto pozreli na okolie.

Cestou sa zastavujeme pri umelo vytvorenej vodnej nádrži, ktorá aj napriek rôznym kritikám ponúka krásne miesto na oddych. Úplne hore odstavujeme auto a rozhodneme sa trochu poprechádzať v miestnej dedinke s roztrúsenými domami. Výhľad na okolité kopce a mesto ležiace pod nami vyráža dych, desiatky druhov motýľov si sadajú na rastlinky popri prašnej ceste a ja neviem, ktorého si skôr vyfotiť.

Nasadáme do auta a posúvame sa o kúsoček ďalej k predavačom suvenírov. Akonáhle auto zastane, vyrútia sa ich desiatky aj so svojimi artefaktmi rovno k nám a vytvoria takú barikádu, že nie je ani možné dostať sa k ich stánkom. Tlačia sa na nás a pred očami nám mávajú drevenými hrochmi, žirafami, slonmi, miskami či bižutériou rôznych tvarov a materiálov. Vecí a vecičiek je toľko, že ani neviem, kam sa vlastne pozerať, každý z nich mi chce niečo predať a každý má zaručene tú najkrajšiu a najpotrebnejšiu vec na svete. Ani sa nepokúšame zjednávať, ceny padajú samy od seba v dôvere, že si toho nakúpime čo najviac. Taktika funguje. Veď sa ani inak nedalo! Miestni umelci všetko predávajú pod cenu, sú veľmi šikovní, avšak ponuka niekoľkonásobne prevyšuje dopyt, aj preto je pre nich veľmi ťažké poriadne uživiť svoje rodiny.

Keď už sedím v aute a rázne kývam hlavou zľava doprava v nádeji, že pochopia, že zo mňa nedostanú ani kwaču, všimnem si medzi týmto hulákajúcim zástupom staršieho pána. Keď sa nám stretnú pohľady a ja čítam smútok z jeho tmavých očí, v okamihu viem, že ak si od neho nič nekúpim, do konca života ma budú tieto čierne oči mátať ako nočná mora. Stiahnem okienko na aute a on mi inštinktívne podstrčí desiatky ručne vyrobených náhrdelníkov. Veľa nerozpráva, aj tým sa odlišuje od jeho mladších kolegov, ktorí síce celú situáciu sledujú spoza jeho chrbta, no nedá im občas nevykríknuť, aby na seba neupozornili. Popravde: naozaj nič nepotrebujem, ale svedomie mi nedovolí nechať tu tohto muža bez jedinej kwače. Zoberiem celú hrsť náhrdelníkov a skúmavo si ich prezerám hádajúc materiál, z ktorého sú vyrobené. Vyberiem si jeden. Ak si kúpim dva, predá mi ich za 1000 kwačí (2 eurá). Vyberám si teda ešte jeden a podávam mu zelenú bankovku. Pohľad a slová, ktorými mi ďakoval naozaj zo srdca, mi utkvejú v pamäti do konca môjho života. Ak dnes neprídu žiadni iní turisti, bude to všetko, čo sa mu podarí zarobiť.

Vezieme sa dolu náhornou plošinou, ktorej asfaltovú cestu brázdia ľudia peši či na bicykloch, vynášajú a znášajúcim na nich dosky či drevené uhlie. Cestu lemujú vysoké stromy a predavači ovocia. Pri jednej takejto skupinke sa zastavujeme a kupujeme niekoľko kíl tunajších malín a černíc. Sú ako z namaľovaného obrazu, úplne dokonalé tvary len podnecujú náš záujem kúpiť si ich všetky. Chuť sa nedá prirovnať k ničomu, ale tvarom pripomínajú naše moruše. Takýchto predavačov sú po ceste celé desiatky, rozmýšľam, čo robia so všetkým tým ovocím, veď predať ho naozaj v jeden deň nemajú najmenšiu šancu. V Lilongwe si potom zo zvyšku nezjedeného ovocia varíme džem, ktorý si odnášame do Košíc.Vždy, keď otvorím pohár červenej zmesi, cítim vôňu náhornej plošiny Zomba a pred očami sa mi vynárajú podmanivé výhľady do diaľky na ťažko skúšanú krajinu Malawi.

Zastavujeme sa na moste nad riekou Shire, najdôležitejšou a najväčšou riekou v Malawi a zároveň jedinou, ktorá vyviera z rovnomenného jazera. Jej mútne vody sa po 402 km vlievajú do veľtoku Zambezi v susednom Mozambiku.  Nevšímame si postávajúce decká, ktoré si nás, a hlavne náš veľký fotoaparát, zvedavo premeriavajú, sústreďujeme sa skôr na lietajúce vtáctvo nad riekou.

Odvaha miestnych nás ešte neinšpirovala natoľko, aby sme sa k samotnej vode odvážili viac priblížiť, ešte stále v nás prevláda rešpekt nad prebývajúcimi a vládnucimi hladnými krokodílmi rieky Shire. Po hodnom čase si robíme pauzu v jednej z osád pri ceste. Sadám si do prachu pod obrovský strom a vyťahujem z brašne fotoaparát. Vždy ho mám poruke, lebo viem, že ma tu môže stretnúť na každom kroku milé prekvapenie. Beriem do ruky nôž a lúpem papáju, ktorú sme si kúpili v jednom zo stánkov popri ceste. Je hnusná a nedozretá. Za ten čas sme pritiahli pozornosť miestnych detí. Najprv nás chichúňajúc sa obkukovali len z diaľky. Keď sme už sedeli v aute, natlačili sa pred neho, smiali sa a pri každom mojom zábere veselo drgali do seba.

Po ďalších desiatkach kilometrov sa zastavujeme pri jazere Malombe, ktoré s jazerom Malawi spája práve rieka Shire. Jeho brehy sú pokryté miliónmi mušlí a slimačích ulít, rastie tu rákosie a vodné trávy vytŕčajú ešte niekoľko metrov od brehu. Miestne dievčatá nám pri tmavej vode s chichotom zapózujú, ale najväčšou atrakciou sú pre nás mohutné baobaby v okolí jazera. Potom už len trielime do Lilongwe cez kľukaté stúpajúce a klesajúce cesty náhornej plošiny Dedza a do hlavného mesta prichádzame znova za tmy.

Po preskúmaní južnej a najhustejšie obývanej časti krajiny sa vyberáme na jej menej zaľudnený sever. Rozhodli sme sa cestovať centrálne naprieč kopcami a vrátiť sa cestou lemujúcou jazero Malawi a naplno si vychutnať jeho krásu.

Asfaltka vystupuje, aby vzápätí klesla, ľudí ubúda a mňa naplno fascinujú obchodíky, ktoré svojou farebnosťou kontrastujú so suchou vegetáciou savany. Červené, žlté, modré s nie menej pestrofarebnými nápismi. Po niekoľkých stovkách kilometrov sa dostávame k zalesneným územiam, kde sa sústreďuje aj píla, okolo ktorej zaznamenávame čulý ruch, tak málo prítomný na celej 400 km ceste z Lilongwe do mesta Mzuzu.

V ešte menej obývaných oblastiach krajiny nám cez cestu prebehujú už len opice. Táto časť trasy je veľmi pokojná. Zriedkavé sú miesta, kde je potrebné vyhýbať sa ľuďom kráčajúcim popri ceste a dávať pozor na najväčšie nebezpečenstvo v Malawi – na kozy. Tie si totiž prebehujú z jednej strany na druhú nehľadiac na miesto, čas, ani vašu momentálnu rýchlosť. Buď to nejako vykľučkujete pomedzi ne, alebo máte dobré brzdy a necháte ich prejsť. Zrazenie kozy by mohlo mať pre vás fatálne následky.

Mesto Mzuzu, rozložené po okolitých kopcoch, je najväčšie mesto na severe a tretie najväčšie mesto krajiny podľa počtu obyvateľov. Zasadené do poľnohospodárskej oblasti so zameraním na kávu a čaj a zároveň s najväčším umelo vysadeným lesom Afriky pôsobí veľmi príjemným dojmom. Na mesto dosť pokojné ulice miestami lemujú nafialovo kvitnúce stromy, čo ešte prispieva k tomu, aby sme si nás naozaj získalo.

Menší šok prichádza na čerpacej stanici, kde tankujeme. Po tom, ako nám jej pracovníčka umyla predné sklo auta, chceme sa jej odvďačiť aspoň niekoľkými kwačami. Ona ich však rezolútne odmieta. Nechápavo pozeráme na seba: naozaj existuje človek, ktorý v Afrike odmietne peniaze? Tak toto sa nám skutočne stalo prvýkrát!

Za mestom Mzuzu pokračujeme na juhovýchod krajiny k jazeru Malawi. Za mestom upútajú moju pozornosť stánky s prevísajúcimi trsmi banánov. Okamžite zastavujem a k stánkom sa vraciam pešo popri ceste. Obzerám si obrovské trsy banánov, v Lilongwe či na iných miestach predávajú len trsy do dvoch dlaní za približne 1 euro. Tu však celý trs odtrhnutý z banánovníka stojí niečo vyše eura. Takéto trsy sa kupujú napoly zelené, pretože sa konzumujú niekoľko dní a banány za ten čas majú možnosť ešte dozrieť.

V neskorom popoludní prichádzame do Nkhata Bay – malej, ale rušnej rybárskej dediny, vzdialenej len 50 kilometrov od Mzuzu. Rozkladá sa po okolitých strmých kopcoch zelenajúcej sa priekopovej prepadliny Malawi. Práve toto miesto ponúka stovky prekrásnych a zakaždým iných pohľadov na nekonečné jazero. Mestečko je najsevernejším bodom na jazere, ktoré dosiahol aj slávny britský bádateľ a cestovateľ po Afrike David Livingstone. Nachádzame ubytovanie na skale padajúcej rovno do jazera. Vyberáme si modrý drevený domček postavený na koloch na obrovských kameňoch, do ktorých narážajú vlny tmavých vôd jazera.

Krajšie miesto si neviem ani predstaviť. V neďalekom malom prístave chránenom v neveľkej zátoke sa sústreďuje väčšina života miestneho obyvateľstva. Nkhata Bay je nielen mestečkom zameraným na rybolov, ale aj stále dôležitejšie turistickým centrom. Táto pulzujúca prístavná dedinka na severe Malawi je často označovaná ako brána do ostrovov. Odtiaľto totiž vypláva obrovská loď smerujúce na ostrovy Likhoma a Chizumulu patriace Malawi, avšak už vo vodách Mozambiku.

Náš pôvodný cieľ vydať sa na ostrovy s jemným pieskom a tyrkysovou vodou sme zamietli i kvôli tomu, že loď bola v čase našej návštevy nepojazdná. Po viac ako dvoch týždňoch si konečne robíme malú prestávku a skorý podvečer s ubúdajúcimi lúčmi slnka si vychutnávame na brehu jazera. Sledujeme živý pohyb v neďalekom prístave či deti kúpajúce sa v jazere, muža, ktorý si na večernú očistu doniesol aj mydlo alebo ďalšieho, ktorý v drevenom kanoe brázdi plytčinu sem a tam.

S pribúdajúcim šerom veselá vrava neubúda, naopak okolité zvuky dostávajú zvláštne čaro a my, na terase nášho kolového modrého domku, vnímame žblnkot vody a život v susedstve jazera ešte intenzívnejšie. Večer, keď sa všetko ponorí do tmy, sledujeme desiatky blikajúcich svetielok niekoľko kilometrov od brehu. To rybári na lodičkách vyrážajú za svojou každovečernou hrdlačinou, aby za pár kwačí mohli nasledujúci deň uspokojiť hladné krky svojich detí.

Lucia Komanická / Foto: Lucia Komanická

Prvú časť si môžete prečítať tu.

Druhú časť si môžete prečítať tu.

Tretiu časť si môžete prečítať tu.

Piatu časť si môžete prečítať tu.