Nuž pozrime sa najskôr, kto nám to tu hovorí nechutnosti hodné veľkočeského šovinistu na adresu slovenského národa. Myslím si, že každý na Slovensku vie, kto bol otec tohto mága protislovenských štvavých rečí. Nebolo to po prvý raz, čo sa tento človek s dešpektom silno za hranicou protislovenského šovinizmu vyjadril na adresu Slovákov. Jeho otec bol stalinista par excelence na brnianskej univerzite, až sa stal hlavnou negatívnou postavou jedného literárneho diela M. Kunderu. Keďže to už s ním nemohli vydržať, tak ho poslali do Bratislavy bojovať proti slovenskému „tmárstvu“ a buržoáznemu nacionalizmu.

Hovorí sa, že čo nasaješ materinským mliekom, toho sa nikdy nezbavíš. Nenávisť voči všetkému slovenskému, ktorý zdedil stredný Šimečka, ho sprevádza od kolísky až po dnešok. Jeho šovinistické útoky proti slovenskému jazyku, proti slovenskej kultúre sú viac menej v kultúrnej obci známe. Menej známe je už to, že jedného dňa ho prestalo baviť prechádzať sa medzi tou podradnou slovenskou rasou a rozhodol sa presťahovať do svojej Otčiny, konkrétne do Prahy. Tam sa stal šéfredaktorom známeho časopisu, čo využil na nehorázny útok proti M. Kunderovi, ktorý už dávno zabudol, že niekedy si za predobraz svojho diela zvolil sekerníckeho stalinistu M. Šimečku. Škandál bol taký veľký, že M. Šimečku zbavili pozície šéfredaktora a vyhnali z Prahy. V tomto zmysle jeho dnešný pobyt na Slovensku možno chápať ako exil. A tento exulant si dovoľuje svoje žlčové sliny vypľúvať na Slovákov a všeobecne na slovenský národ. Hnus.

Ale poďme sa pozrieť, ako to bolo s tou zbabelosťou a nebojovnosťou Slovákov. Určite Šimečka počul o Slovenskom národnom povstaní. V čase, keď v Protektoráte s plným nasadením pracovali tamojší občania pre víťazstvo tretej ríše, Slováci povstali v hlbokom tyle nacistických armád a vydržali v tomto boji až do oslobodenia. Ale aj predtým, keď Beneš a jeho kamarila zbabelo podriadili svoj štát rozhodnutiu mníchovských mocností, Slováci po napadnutí Slovenska Maďarskom v marci 1939 svoju vlasť bránili.

Možno je pánovi Šimečkovi málo známe hrdinstvo slovenských vojakov v c. a k. armáde počas prvej svetovej vojny. Na začiatku vojny roku 1914 patrili k elite rakúsko-uhorskej armády. Chvály slovenských vojakov boli také veľké (v rozkazoch, v dobovej tlači), že si niektorí slovenskí politici mysleli, že by sa to malo kapitalizovať na zmenu postavenia Slovákov v monarchii. Ale bola to opäť „zbabelosť“ slovenských vojakov, ktorí mnohých z týchto ilúzií vyliečili. Na konci vojny Slováci, ktorí predstavovali len 4% mužstva c. a k. armády, vyvolali dvadsať percent vzbúr vo vojsku, ktoré uľahčili rozpad monarchie.

Nebudem hovoriť o hrdinstve slovenských dobrovoľníkov, hurbanovcov, ktorí v meruôsmych rokoch povstali za suverenitu Slovenska. Spomeniem len zimnú výpravu na prelome rokov 1848 – 1849, keď slovenskí dobrovoľníci pod Hurbanovým vedením hnali maďarské gardy pod vedením prapredka dnešného predsedu SNS A. Gorgoja od Budatína až po Košice a ešte mu pod Braniskom nakládli, koľko uniesol Áno, je to ten Gorgoj, ktorý podpísal kapituláciu košútovcov pri Világoši 13. augusta 1849. Veru tak, odvtedy v slovenskom jazyku slovo világoš znamená neskutočnú bitku, výprask.

Predpokladám, že český exulant Šimečka nikdy nepočul o druhom cisársko-kráľovskom pluku Alexandrovci. Patril k elite habsburskej obrany. Roku 1805 kráľ ústup ruského cára Alexandra I. zo slavkovského bojiska, roku 1809 bránil Bratislavu pred Napoleonom. Za svoje zásluhy bol ako jediný rakúsky vojenský oddiel zúčastnený na víťaznej prehliadke v Paríži po porážke Napoleona. A pripadla mu tiež úloha chrániť Viedenský kongres. Zloženie mužstva? Čisto slovenské. Ale pravda, Slováci boli zbabelci, ktorí nikdy nebojovali.

Som presvedčený, že pán Šimečka počul niekedy termín husársky kúsok. Pravdepodobne nemá ani šajnu, kto ho vykonal, lebo jeho žlčové reči tomu nasvedčujú. Počas sedemročnej vojny (1757 – 1763) pod vedením Slováka A. Hadika dobyl husársky pluk zložený takmer výlučne zo Slovákov Berlín, čo sa v histórii okrem nich podarilo iba Stalinovi.

Mohli by sme ísť hlbšie a hlbšie do dejín, aby sme ukázali na šovinistickú, na neznalosti dejín založenú Šimečkovu rétoriku. Ale skončím pri tureckých vojnách. Kdeže sa to zastavila turecká expanzia do strednej Európy? Nebola to náhodou slovensko-maďarská etnická hranica? Nezorganizoval a čiastočne aj nezaplatil roku 1683 obranu Viedne Slovák, ostrihomský arcibiskup Juraj Selepčéni-Pohronec?

Slabosťou Slovákov nebolo to, že nevedeli hrdinsky bojovať. Tragédiou Slovákov bolo, že tie víťazstvá nevedeli zužitkovať, resp. využiť. Čo mali z toho, že zastavili Turkov a podieľali sa na oslobodení okupovaných častí Uhorska? Nuž, z oslobodeného Sedmohradska sa nahrnula do Uhorska maďarská kalvínska šľachta, ktorá totálne rozmetala dovtedajšie vzťahy v „natio hungarika“ a premenila ho na „natio magyarika“ so všetkými dôsledkami. Hadik v rámci výpalného za opustenie Berlína zobral aj množstvo luxusných rukavičiek. Ale čo s nimi, keď všetky boli len na jednu ruku.. Slovenskí dobrovoľníci síce patrili v uhorskej revolúcii medzi víťazov, ale ich politici to nedokázali zužitkovať. A SNP? Namiesto toho, aby slovenskí politici bránili záujmy Slovákov, sa rozdelili na nezmieriteľné strany a jedna z nich na Slovensko prizvala z Čiech „odborníkov“, akým bol aj starý M. Šimečka.

Keď sa človek započúva do šovinistickej rétoriky M. Šimečku a vidí tie davy na námestí, ktoré velebia jeho syna umieseného z rovnakého cesta, musí si dať otázku: Sú v tomto národe postihnutí len Matovič, Danko a im podobní?