Pokiaľ má dávať politika EÚ zmysel, musíme sa podľa neho naučiť rozlišovať. “Keď sa Trump rozhodol opustiť Parížsku klimatickú dohodu, považoval som to za vážnu chybu a celkovo zlú správu pre našu globálnu klímu. Jeho rozhodnutie odísť z Rady OSN pre ľudské práva (UNHRC) ale naopak hodnotím veľmi pozitívne. Prečo? V skratke preto, že tento orgán už neplní svoje pôvodné poslanie.”

Podobne ako americká veľvyslankyňa pri OSN Hayleová, aj Zdechovský vidí zaujatosť OSN proti Izraelu. “Nielen dejiny spomínanej Rady, ale celé OSN, sú bohužiaľ na jednej strane dejinami zaujatosti voči Izraelu, a zároveň trestuhodného zabúdania na prečiny rôznych iných diktátorských režimov na strane druhej. Aj sám generálny tajomník OSN Kofi Annan v roku 2006 pripustil, že podporovatelia Izraela nezriedka cítia, že: “Izrael je často súdený na základe štandardov, ktoré sa neuplatňujú na jeho nepriateľov.” A čo je dôležité, sám uznal, že je to obzvlášť v niektorých orgánoch OSN “príliš často pravda”.”

Táto zaujatosť začala podľa neho vznikať tým, že v priebehu prvých povojnových dekád minulého storočia vzrástol celkový počet nezávislých štátov (predovšetkým mimo západný svet), a tým aj členov OSN. “To malo nevyhnutne za následok, že slobodné a demokratické západné krajiny ťahali v OSN za kratší koniec povrazu. Zvlášť od 70. rokov minulého storočia po šesťdňovej a Jomkipurskoej vojne už bola jasne viditeľná snaha arabského bloku využívať OSN ako nástroj na uplatňovanie svojej protiizraelskej politiky. Podobnú politiku presadzoval v spojení s nimi aj sovietsky východný blok a rada tzv. “Nezúčastnených” krajín,” podotkol.

“Zrejme najviac neslávne známym momentom sa v tejto súvislosti stalo schválenie rezolúcie proti sionizmu v polovici 70. rokov minulého storočia. Na výročie protižidovskej krištáľovej noci schválilo Valné zhromaždenie OSN v roku 1975 pomerom 72:35 (32 krajín sa zdržalo) rezolúciu č. 3379 porovnávajúcu sionizmus s rasizmom. Medzi tými 72 krajinami bohužiaľ bolo aj vtedajší komunistické Československo. Našťastie bola neskôr rezolúcie revokována, a to jednoznačným pomerom 111: 25 hlasov, stalo sa tak ale až v roku 1991.

Ľudské práva

Zdechovský pokračuje, že tým, že podľa jeho názoru je slobodných štátov na svete menšina a pomer síl je teda stále vychýlený v prospech štátov bojujúcich s problémami v oblasti demokracie a základných ľudských práv. “A podľa toho aj vyzerá rozhodovanie o ľudských právach na pôde OSN, najmä pokiaľ ide o Izrael,” uviedol

“Už povesť predchodkyne UNHCR, teda Komisia pre ľudské práva, bola nedostatočná. Neslobodné štáty tu kritizovali Západ za všetko možné, svoju vlastnú kritiku ale nepripúšťali. Nakoniec aj vtedajší generálny tajomník OSN, už spomínaný Kofi Annan, pripustil, že komisia neprospieva povesti OSN. Výsledkom pokusu o nápravu nevalnej reputácie v oblasti ľudských práv sa stala nástupnícka organizácia Rada pre ľudské práva, ktorá vznikla v roku 2006. Výsledok? Situácia sa nezlepšila ani o piaď.”

“V Rade podlieha Izraelu osobitná položka o ľudských právach označované ako Agenda 7. Jej názov znie “Ľudskoprávna situácia v Palestíne a v ďalších okupovaných arabských územiach”. Podľa údajov UN monitorovacej skupiny Watch vydala Rada OSN pre ľudské práva za prvých desať rokov svojej existencie (tj. Medzi rokmi 2006 – 2016) celkovo 68 rezolúcií odsudzujúcich Izrael. Jednalo sa o polovicu všetkých Radou vydaných rezolúcií v spomínanom časovom období.”

S 20 rezolúciami nasledovala s veľkým odstupom Sýrie a tretia bola Barma s 11. “Jednoznačne najdesivejíe totalitný režim súčasnosti, KĽDR, bol Radou odsúdený iba deväťkrát a na rebríčku “nejodsudzovanejších” krajín tak obsadil až štvrtú pozíciu. O piate miesto sa s šiestimi odsudzujúcimi rezolúciami delili Bielorusko a Irán. Kritiku týkajúcu sa ľudských práv zožalo ešte niekoľko ďalších krajín, konkrétne Eritrea päťkrát, Sudán a Srí Lanka trikrát, Líbya dvakrát a Burundi s Hondurasom raz.

“Niekoho možno napadne, či som náhodou niektoré krajiny nezabudol spomenúť. Trebárs Rusko, Čínu, Venezuelu, Kubu alebo Zimbabwe? Nie, na nič som v tomto prípade bohužiaľ nezabudol, pretože spomínané krajiny neboli v rezolúciách spomínané ani raz. Čo iného tiež čakať od orgánu, ktorého členmi už dlhou dobou môžu byť Kuba, Saudská Arábia, Rusko alebo Čína? Ak ste niekde chceli viac do očí bijúci dôkaz zaujatosti voči Izraelu, máte ho tu,” dodal Zdechovský.

Na záver dodal, že ani po započítaní rezolúcii po roku 2016 sa štatistika príliš nezlepšila. Podľa údajov monitorovacej skupiny UN Watch z konca tohtoročného mája prijala Rada OSN pre ľudské práva v Ženeve za celú dobu svojej existencie celkom 80 rezolúcií odsudzujúcich Izrael z celkového počtu 169 proti krajinám, o ktorých sa domnievajú, že porušujú ľudské práva. Vyjadrené v relatívnych číslach, 47% rezolúciou bolo namierených proti Izraelu.