Domček z kariet sa zrútil

Kovanda hneď v úvode svojho postu píše, že sa domček z kariet zrútil. Tým poukazuje na to, že kľúčový ukazovateľ amerických akcií, index Standard & Poors 500, je späť tam, kde bol na prelome rokov 2016 a 2017. Vzhľadom na to tak podľa ekonóma môže nezúčastnený pozorovateľ ľahko nadobudnúť pocit, že americká ekonomika “stojí“ už posledné viac ako tri roky. Podľa odborníka to tak, ale nie je.

“Ale ona nestojí. Nestojí dokonca ešte úplne ani ekonomika talianska, a tá k tomu má teraz najbližšie. Akcie toľko padajú, pretože sme v behu pokročilo globalizačných rokov, zhruba od začiatku milénia, vytvorili bohužiaľ až prehnane optimalizovaný medzinárodný dodávateľsko–odberateľský reťazec,” vysvetľuje.

Poukazuje však na to, že jeho sprievodným znakom nie je len enormná závislosť na Číne, ale aj prepiaty dôraz na “just–in–time“ výrobu. “Výroba“ práve včas “zlepšuje návratnosť investícií tým, že obmedzuje nadbytočné zásoby. Spočíva v plánovaní a výrobe na objednávku, malosériovej výrobe a častých dodávkach v čo možno najkrajnejšom okamihu,” uviedol a dodal, že síce zvyšuje efektivitu, ale zároveň zvyšuje aj zraniteľnosť.

Podľa Kovanda firmy k efektivite, ale nenúti len túžba po zisku. Ide skôr o túžbu po zisku v podmienkach stále viac a viac regulovaného hospodárskeho systému Západu. “Regulácia trhu práce síce ľuďom na Západe dali značnú mieru istoty zamestnania, ale zdraželi prácu natoľko, že vo veľkom rovnako odišla do Ázie. Environmentálne regulácie zase nútia firmy maximálne obmedzovať plytvanie aj emisie a vyrábať teda maximálne efektívne – jednoducho “just–in–time“,” píše odborník.

Koronavírus vs. optimalizovaná ekonomika

Kovanda vo svojom texte uvádza aj slová štatistika a esejistu Nassima Nicholasa Taleba, ktorý tvrdí, že “keby tí istí manažéri, ktorí dali dokopy tieto medzinárodné hodnototvorné reťazce, navrhovali ľudské telo, malo by určite len jedno pľúce a jednu obličku“.

Na to odborník reaguje slovami, že za normálnych okolností zrejme postačí jedno pľúce a jedna oblička, avšak v šoku je lepšie mať obe. A práve taký šok podľa neho predstavuje nový typ koronavírusu.

“Koronavírus predstavuje šok, na ktorý sa prehnane optimalizovaná ekonomika jednoducho nepripravila. Dom z kariet tiež vyzerá pôsobivo len v úplnom bezvetrí,” prirovnal situáciu.

Ako ďalšie prirovnanie potom Kovanda používa výrok laureáta Nobelovej ceny za ekonómiu Myrona Scholesa. Ten už v roku 2009 varoval pred stláčaním nestálosti finančných trhov a takéto konanie prirovnal k postupu hasičov v Yellowstonskom národnom parku.

“Tí likvidujú každý malý požiar, ktorý tam prepukne, čím zachraňujú najmä krovinatý podrast. Keď potom pri veľkej búrke udrie viac bleskov naraz, oheň sa preto mladinou šíri oveľa rýchlejšie. Nakoniec je tak zničené oveľa väčšie územie parku, ak by hasiči nechali malé požiare urobiť svoju prirodzenú prácu, totiž zničiť podrast,” vysvetlil.

Ekonóm podotýka, že sa centrálnym bankárom v uplynulom desaťročí podarilo kolísavosť trhov stlačiť na historické minimá. Za doláre, eurá aj koruny vytvárané “z ničoho“ stlačením klávesnice nakupovali cenné papiere či meny v hodnote tisícov miliárd. A čo to znamená?

“Týmto obrovským umelým dopytom nafúkli, prípadne dofúkli ceny kadečoho, od akcií po nehnuteľnosti. Umelo šľachtené “bezvetrie“ zapríčinilo jedenásť rokov nepretržite rastúceho akciového trhu v USA. Mnoho bezveterných rokov dalo navyše ďalej prehnane zbohatnúť optimalizovaným globálnym výrobným reťazcom. Centrálni bankári jednoducho predchádzaním malým požiarom vytvorili les plný mládzí, takže veľká búrka teraz pácha oveľa viac škody,” dodal.

Covid–19 ako búrka

Na portáli potom Kovanda uvádza, že súčasný koronavírus predstavuje práve takú búrku, miešajúcu dohromady globálne ponukový šok, globálny šok dopytový, ropnú cenovú vojnu Saúdov s Rusmi, Američanmi, a navyše ešte krízu verejného zdravotníctva údajne najvyspelejších ekonomík sveta typu Talianska, Španielska aj Francúzska či Nemecka.

“Staré istoty popadali. Padá naviac aj “istota“ poslednej dekády, že z každého problému svetovú ekonomiku vysekajú práve centrálne banky a ich rotačky. Keď centrálne banky tlačia, bohatstvo prirodzene nevytvárajú, skôr si berieme peniaze z budúcnosti, zadlžujú sa na úkor detí i vnúčat, pričom ešte máme pocit, že to všetko skvele “dávame” len s jedným pľúcom a jednou obličkou,” podotýka.

Dúfa tiež v tom, že koronavírus nás z tejto naivnej domýšľavosti snáď pomôže vyliečiť.

Prichádza nová éra…

Kovanda na konci svojho príspevku píše, že svet, ako sme ho poznali po finančnej kríze, zlomovo končí a prichádza nová éra. A podľa jeho mienky niet vôbec divu, že tento nečakaný koniec vnáša medzi investorov paniku.

“Dychtia vedieť, aká bude prichádzajúca nová éra, do čoho v nej investovať, avšak prach zo stroskotania tej končiacej sa ešte neusadil. Preto sa sťahujú do hotovosti. To je jediná istota zlomového času,” píše.

Ďalej poukazuje na to, že centrálne banky, nielen, že dlhé roky nafukovali všetko od akcií po nehnuteľnosti, ale aj tlačou peňazí vytvorili ilúziu bohatstva a podmienky pre vznik “bubliny regulácií“, ktorých vrcholom sú tie typu Green New Deal. To sa teraz ale pravdepodobne zmení.

“Na tie teraz budeme musieť zabudnúť; ak by sa teraz aj vo Švédsku nezatvárali školy, Greta Thunbergová by sa do jednej z nich konečne vrátila. Budeme teraz totiž riešiť naliehavejšie a “prízemnejšie“ ťažkosti ako klímu. Prebujnené regulácie sú totiž nákladné tak veľmi, že ani pred úderom koronavírusu sme na ne poriadne nemali – nebyť teda práve iluzórneho bohatstva z tlače peňazí a ďalšieho zadlžovania,” myslí si.

Zároveň prebujnená regulácia vytvára na firmy spomínaný tlak, aby boli vo svojej výrobe ešte efektívnejšie a, aby ideálne produkovali len “na pol pľúca“, čo, ako vidíme, osudovo umocňuje zraniteľnosť celosvetovej ekonomiky, tvrdí Kovanda.

“Za túto honbu za“ zelenosťou “ za efektivitou, neustálu tlač peňazí v réžii centrálnych bánk, ktoré túto honbu umožňovali, teraz milióny ľudí po celom svete zaplatia stratou zamestnania a dramaticky zníženou životnou úrovňou,“ zdôraznil následky ekonóm.