Predstavte si, že nejaká banánová republika niekde v zapadnutom kúte Afriky alebo Eurázie má nejakú vzácnu surovinu. Keby tá republika nebola banánová, tak by si v prvom rade robila sama geologický prieskum a inventúru toho, čo vlastne doma má. Mala by na to svoje inštitúcie. Ale banánová republika nie: tá svoje vlastné inštitúcie nemá, a ak nejaké má, tak sú neakcieschopné, skorumpované, vytunelované, byrokraticky zablokované – skrátka také, ktoré náhodou z nejakého dobrého dôvodu nemôžu zistiť, aké bohatstvo v tej banánovej republike leží pod zemou.

A preto musia prísť prieskumníci z cudziny. Bežní domorodci z toho majú, nevedno prečo, strach – obávajú sa, že o zisky zo svojho nerastného bohatstva prídu a je ťažké im vysvetliť, že veď prieskumníci chcú predsa robiť iba prieskum. Oni rozhodne ťažiť nič nebudú, čo je zlé na nevinnom prieskume? Pravdaže, taký prieskum stojí veľa peňazí, a prieskumníci by predsa mali byť za svoje úsilie odmenení. Ako odmenu za svoje úsilie dostanú od banánovej republiky prísľub prednostného práva k ťažbe – je to fér, či azda nie? Domorodcom sa to nepáči: niekedy akoby nechceli chápať takú jednoduchú vec, že veď prísľub predsa ešte nie je povolením na ťažbu. Našťastie, najatá esbéeska, kúpené médiá a lokálni politici problém s krikľúňmi ľahko vyriešia.

Je pochopiteľné, že kto raz má prísľub povolenia na ťažbu, chcel by mať už aj povolenie na ťažbu. Je to logické, či nie? V tej pravej orechovej demokratickej republike inštitúcie konajúce v mene občanov raz a definitívne rozhodnú, kto a ako má bohatstvo patriace všetkým využívať a zarábať na ňom. Lenže v banánovej republike je to inak. Tam jedno rozhodnutie úradov nič neznamená: treba sa len pousilovať, na správne miesto posunúť nejakú tú obálku, byť trpezlivý. Úrad nie je zajac, neutečie a skôr alebo neskôr ten papier s okrúhlou pečiatkou vydá, aj keby prospektor bol priam z opačného konca sveta a jeho pozadie bolo akokoľvek podozrivé.

A keď už raz budú pečiatky a podpisy, potom už si domorodcov netreba príliš všímať, veď keby boli príliš otravní, vec pôjde na medzinárodnú arbitráž a tam by prehrali aj spodky. Napokon, taká ťažba, to tiež nie je med lízať. Tí protivní domorodci budú niečo splietať o nejakých environmentálnych štandardoch a opatreniach. Namiesto toho, aby si, nevďačníci, vážili, že sa v ich prospech niekto toľko angažuje, že v tej ich banánovej republike sa rozhodol nechať toľké peniaze, aby projekt fungoval, oni ešte budú niečo namietať. A pritom obyvatelia banánistanu z toho celého budú jedine profitovať – len sa vo svojej malichernej závisti nevedia zmieriť s tým, že omnoho viac bude profitovať niekto iný. Ale nie je azda spravodlivé heslo „Každému podľa zásluhy“? A akú zásluhu majú domorodci, že v krajine, kde náhodou žijú, leží nerastné bohatstvo, na ktorom sa dá rozprávkovo zarobiť? No nie?

Samozrejme, v tom príbehu nesmieme zabúdať ani na usilovných domorodých pomocníkov, bez ktorých by sa banánová story nemohla zrealizovať. Získať tie pečiatky a podpisy, zabezpečiť politické, právne, policajné či mediálne krytie a vykonávací personál, na to je nevyhnutné mať miestnych kolaborantov, totiž, chcel som napísať, členov tímu. V banánových republikách je vždy naporúdzi dostatok podávačov banánov, ktorí sa chcú mať lepšie. Isteže, to všetko pekne legálne, na peknom papieri s okrúhlymi pečiatkami a krásne povykrúcanými paragrafmi.

Dôležitú úlohu v tomto podnikateľskom zámere tiež zvykne hrať prvok „čistých rúk“. Aby sa po zmene vlády v banánovej republike nemohli vo veci začať vŕtať orgány na príkaz politikov, ktorí obálku nedostali, súčasťou operácie je aj predaj, prípadne aj viacnásobná zmena a komplikovaná štruktúra subjektov, ktoré sa na akcii zúčastňujú. V banánovej republike, kde je vždy na stole veľa aktuálnejších škandálov, potom už nikto nebude mať odvahu, čas a chuť pátrať v kalných vodách po detailoch starej kauzy s citlivým medzinárodným pozadím. A je to hotové: misia je splnená, surovina zapojená do nadnárodného korporačného systému, finančné toky konsolidované.

V Českej republike bolo pred pár rokmi objavené gigantické ložisko lítia, vzácneho prvku potrebného (a čoraz potrebnejšieho) na výrobu batérií potrebných už nielen do elektronických hračiek, ale aj na dopravu. Zásoby sú natoľko obrovské, že by mohli českú ekonomiku zbaviť dlhov a posunúť výrazne dopredu. Lítium sa však stále ešte neťaží: problémom sú ťahanice s cudzincami, ktorí si naň robia nárok. Najnovšia správa hovorí, že tam došlo k nejakej kompromisnej dohode – lenže príbeh sa ešte neskončil. Držme naším bratom zo susednej banánovej republiky palce, aby svoj boj s globálnou neokoloniálnou chobotnicou uhrali aspoň na remízu.

Žiaľ, u nás to tiež nevyzerá ružovo. Aj u nás je dosť ľudí, ktorí za úplatu budú radi podávať banány komukoľvek a aj my máme pod zemou všeličo zaujímavé. Vezmime si napríklad také zlato v lokalite Šturec pri Kremnici, čo je najväčšia zásobáreň prírodného zlata na Slovensku. Práva na ťažbu majú mať nejakí Austrálčania a hrozí, že by mohli začať zlato ťažiť. Podľa Ústavy SR je nerastné bohatstvo, vrátane zásob zlata, majetkom Slovenskej republiky, lenže o tom, kto bude ťažiť, rozhoduje banský úrad. Ten vydá pekný papier s okrúhlou pečiatkou… ako ten príbeh pokračuje, to už vieme.

To najlepšie a najbanánovejšie nakoniec. Poplatok za ťažbu zlata by mal byť mizerných päť percent z tržieb – pravdupovediac, už to je škandalózne. Ale nechať domorodcom v banánistane až päť percent, niekomu sa aj toto zdalo veľa, a preto umožnil ťažiarom využívať výnimku, podľa ktorej bol poplatok znížený z päť percent na krásneho okrúhleho 0,1 percenta. Áno, čítate správne, len tisícina z tržieb by mala ísť Slovensku a ostatné by si po odrátaní nejakých ďalších nákladov mali strčiť do kasičky Austrálčania – aspoň tak by to mohlo dopadnúť, ak to prospektorom vyjde tak, ako by chceli.

Je tridsať rokov po „revolúcii“ a niekto by si možno myslel, že u nás platia zákony ako v normálnej demokratickej krajine: v prípade ťažby nerastného bohatstva napríklad niečo podobné ako tzv. nórsky model, podľa ktorého musia byť dve tretiny ťažiarskej firmy, a teda aj ziskov vo vlastníctve nórskeho štátu. Nuž, toto by mohlo platiť v normálnej krajine – lenže banánová republika je niečo iné. Vitajte na Slovensku v roku 2020.

Ivan Lehotský