Praha/Londýn 1. júna 2018 (HSP/Foto:RT)

Česká ekonómka a jedna z najpopulárnejších blogeriek Markéta Šichtařová sa vo svojom najnovšom texte zamerala na prípad britského konzervatívneho aktivistu Tommyho Robinsona, ktorého zatkli a uväznili, keď poukazoval na praktiky moslimských znásilňovačských gangov. O prípade sme písali tento týždeň. Šichtařová sa teraz zamerala na mediálny obraz, aký okolo kauzy vznikol, či skôr nevznikol…

Bola som veľmi prekvapená, ako málo ľudí v posledných dňoch zaznamenalo meno Tommy Robinson. Ale na druhú stranu – je to vlastne logické.

Jeho meno totiž nefiguruje na titulných stránkach žiadnych veľkých českých médií. Výnimku tvoria médiá, ktoré sa aktuálne rozhodne nedajú zahrnúť pod nálepku mainstream: Reflex a ďalšie weby, ktoré sa nepárajú s politickou korektnosťou. Tie všetky o Robinsonovi už napísali svoje komentáre. Ale hlavné médiá buď mlčia, alebo informujú chybne, alebo v zastrčenom odkaze na poslednej stránke.

A pritom meno Tommyho Robinsona by sa ľahko mohlo stať menom roku 2018. Stal sa totiž zatiaľ asi najkrikľavejšou kauzou, kedy bola človeku pošliapaná sloboda slova v záujme multikultúrnej doktríny.

Tommy Robinson nie je žiadny svätec. Vlastným menom sa volá Stephen Christopher Yaxley-Lennon. Niekto mu hovorí novinár, niekto aktivista. Na Youtube je možné nájsť mnoho jeho videí, takže možno lepšie je slovo YouTuber. Robinson založil English Defence League (Ligu na obranu Anglicka), čo je zoskupenie, ktoré by sme asi najlepšie mohli opísať ako “národovecké”, hoci v prípade multikultúrnej Británie tento výraz znie dosť divne. U nás by ho novinári najskôr označili za “krajnú pravicu”. Tak úplne jednoduché to ale nie je.

Problém je podľa Šichtařovej v tom, že Robinson nie je jedným z tých typických chlapíkov, ktorí imigrantov hádžu všetkých do jedného vreca kvôli princípu kolektívnej viny a kvôli ich pôvodu alebo farbe. Robinson totiž supluje mainstreamových novinárov a robí prácu, ktorú by oni robiť mali, ale nerobia buď z presvedčenia, alebo v strachu, že budú označení za rasistov: Totiž obklopí sa niekoľkými bodyguardmi, vyrazí do no-go zón v britských mestách, v ktorých platí právo šaría, a točí. Jeho reportáže sú expresívne, občas majú aj ľahký nádych manipulácie – ale podstatné je, že vznikajú a polícii sa ani trochu nepáčia. Sú totiž vysoko nekorektné.

Vďaka nepohodlnosti pre establishment sa Robinson už dokonca dostal do väzenia, a treba povedať, že za veľmi kontroverzných okolností, nie príliš lichotivých pre políciu a súdy. Povedzme, že v jeho prípade bol až príliš nápadne použitý dvojaký meter. Vo väzení sa dostal do oddelenia plného islamských radikálov, čo sa mu vzhľadom k jeho reportážam stalo niekoľkokrát skoro osudným.

V posledných rokoch sa Robinson zameral na moslimský gang, ktorý v európskych mestách “pásol”, fyzicky zneužíval a zastrašoval neplnoleté biele dievčatá, v podstate ešte deti. Britská polícia si s gangom dlho nevedela rady a trvalo jej niekoľko rokov, než jeho hlavného vodcu chytala a hnala pred súd. A teraz prichádza to zaujímavé.

Robinson sa – ako by bol skutočne certifikovaný novinár – postavil pred budovu súdu a z ulice začal cez Facebook vysielať priamy prenos v priebehu pojednávania. Je zjavné, že z ulice sa žiadne pikantérie na verejnosť dostať jednoducho nemohli. Ale už len to, že Robinson pristúpil k obžalovanému a položil mu otázku: “Čo si myslíte o rozsudku? Viete, že pôjdete do väzenia?” Stačilo, aby polícia dospela k názoru, že prekročil nevypovedané hranice korektnosti. Robinson bol bleskovo zatknutý a výsledkom je 13-mesačné väzenie nepodmienečne. Niet pochýb o tom, že opäť mu vo väznici pôjde o život, upozorňuje česká ekonómka.

Justícia na prípad uvalila embargo, takže médiá akékoľvek spravodajstvo o ňom stiahli. BBC neinformuje vôbec, o poznanie slobodomyselnejší Independent alebo Daily Mail zase neinformujú o gangu znásilňujúcom deti, informujú len zhruba v tom duchu, že bol zatknutý známy xenofób. Keď nič iné, aspoň to môžeme považovať za autocenzúru a vytrhávanie informácií z kontextu. Keď tieto správy čítate, získate dojem, že konečne bola zaslúžene dolapená banda akýchsi bielych rasistov. Ale, že skutočným jadrom sporu je odpor jedného chlapíka proti zatajovaniu informácií verejnoprávnymi médiami, už nezistíte.

Podsúvané tvrdenie, že je vlastne dobre, že údajný “rasista” bol zatknutý a v skrátenom (!) procese odsúdený, pretože jeho správanie na ulici pred súdom mohlo ohroziť výsledok súdu, je zjavná hlúposť. Tých zhruba desať tisíc ľudí, ktorí jeho vysielanie sledovali, si nevšimli, že by sa správal akokoľvek nevhodne alebo že by akokoľvek pojednávanie ohrozoval. On len informoval o prípade odporného zneužívania dievčat, ktorému sa veľké médiá oblúkom vyhýbali. A všetci vieme, že sa mu vyhýbala nie preto, že by išlo o nepodstatný gang, alebo že by jeho činnosť nebola dostatočne odporná, ale preto, že išlo o moslimský gang, takže spravodajstvo by bolo označené za xenofóbne či rasistické.

Kedy už médiá pochopia, že princípom rasizmu je uznávanie kolektívnej viny, nie informovanie o pôvode agresora?! Rasizmom či xenofóbiou je odsadnúť si od príslušníka nejakej menšiny v autobuse len preto, že vyzerá inak. Rasizmom nie je informovanie o tom, že prisťahovalci si vytvorili no-go zónu, v ktorej ignorujú zákony hostiteľskej krajiny, a v ktorej pôsobia zločinecké gangy. Naopak neinformovanie o tom je porušovaním ústavného práva na slobodu slova a manipuláciou zo strany médií.

Do ulíc vyšli tisícky Britov a začali za prepustenie Tommyho Robinsona demonštrovať. Malé a mediálne takmer ignorované demonštrácie sa odohrali dokonca aj v Prahe pred britskou ambasádou. Po nedávnej kauze Alfieho Evansa tak v krátkej dobe ide už o druhú sériu demonštrácií v Británii proti súdnej a policajnej moci. V Británii! Británia nie je Francúzsko, v ktorej sú demonštrácie najobľúbenejšou pouličnou zábavou. Británia bola dlhé desaťročia krajinou, ktorej najvyšším stupňom nepokojov bolo tak maximálne ľahké namietanie ľudu, že vďaka ponorkovej vojne je na pultoch nedostatok čaju pre popoludňajšie stretnutia.

Lenže táto Británia už neexistuje. Londýn sa v niektorých štvrtiach stal pomerne nebezpečným mestom a časť pôvodných obyvateľov sa stále viac stavia proti oficiálnym doktrínam. A nie je to len Británie. Pnutie vo vnútri spoločnosti sa prejavuje vo všetkých krajinách EÚ.

Šichtařová upozorňuje, že Taliansko sa aktuálne zmieta v politickej kríze, ktorá bola katalyzovaná tým, že prezident odmietol vymenovať vládu, v ktorej by ministrom financií bol euroskeptik. V Nemecku máme stranu AfD s rastúcim počtom prívržencov, ktorá sa stavia proti všetkým. A tak by sme mohli pokračovať.

Tieto ostro kritizované strany sú ale len logickým, nutným vyústením toho, že je verejne pošliapavaná sloboda slova. Že informovanie o zločinoch je vydávané za rasizmus. Že médiá majú embargo na informácie. Toto môže skončiť  veľmi a veľmi zle. Ľudia majú vďaka zákazom informácií pocit čoraz väčšieho pnutia. A majú úplnú pravdu, že toto už je v demokracii cez čiaru, toto už je atribútom diktatúry.

Trúfam si povedať, že v Európe už svojím spôsobom prebieha občianska “vojna”. Ale pretože sme už veľmi vyspelí a civilizovaní, je to vojna nekrvavá: Je to len totálny rozkol spoločnosti na tých, ktorí uznávajú tradičné hodnoty a pôvodnú európsku kultúru, a tých, ktorí bojujú proti všetkému a všetkým. Na jednej strane feministky, gender aktivisti, odporcovia rodín, odporcovia národov, odporcovia štátov, obmedzovatelia médií, vnucovatelia dobra za každú cenu, kolektivisti, popieratelia rozdielov. Na druhej strane tí, ktorí chcú zachovať národné štáty, chcú zachovať rodiny, chcú zachovať dve pohlavia, chcú šíriť informácie a sú za to prihlúplo označovaní za rasistov. Ako vojna to nevyzerá len navonok, pretože netečie krv. V skutočnosti priekopa medzi oboma stranami neustále rastie.

Prípady, ako ten Robinsovov, sú extrémne nebezpečné. Mohli by sa totiž stať tou iskrou, ktorá ešte párkrát preskočí a spustí požiar. Nemyslím, že by sa v Európe strieľalo. Ale myslím, že by pokojne mohla prísť séria “revolúcií” v podobe úplne prekvapivých výsledkov volieb. Tie by mohli existujúcu podobu Európy úplne rozmetať. Niečo ako “európska jar”.