Cez textové správy?

Diskusia o iránskej politike vo Washingtone trpí nedostatkom myšlienok. Napriek tomu, že politiky založené na nátlaku a hrozbách za posledné dve desaťročia zanechali za sebou množstvo neúspechov, diskusia o iránskom jadrovom programe sa zvyčajne vracia k určitej kombinácii neúspešných sankcií a bezohľadných návrhov na vojnu a zmenu režimu.

Nová správa Centra pre novú americkú bezpečnosť (CNAS) je toho len najnovším príkladom. Správa opisuje výsledky cvičení, ktoré tento think tank uskutočnil, a v závere odporúča, aby USA rozšírili svoje hrozby vojenským zásahom tak, aby zahŕňali útoky na iránske politické a vojenské vedenie, ako aj na ich jadrové zariadenia. Pre nešírenie zbraní hromadného ničenia ani pre záujmy USA by nebolo nič horšie, ako sa opäť usilovať o zmenu režimu.

Zdá sa neuveriteľné, že 20 rokov po invázii do Iraku, ktorá ukázala, aké katastrofálne sú tieto politiky, niekto vo Washingtone stále skloňuje možnosti vojny a zmeny režimu, ale zo zločinu irackej vojny sa nikto nepoučil. Jedným z hlavných dôvodov, prečo sa Washington nepoučil z irackej vojny, je to, že nikto z jej architektov a roztlieskavačov nikdy nenesie žiadnu zodpovednosť a stimuly v našich diskusiách majú stále tendenciu uprednostňovať agresívne a militarizované politiky. Namiesto toho, aby odmietli vojny s cieľom zmeniť režim, mnohí ľudia vo Washingtone nemajú problém použiť rovnaké fatálne chybné politiky proti iným krajinám.

Niet pochýb o tom, že správa CNAS vyzýva USA, aby pohrozili použitím sily a potom ju použili na účely zmeny režimu, ak sa iránska vláda nepodvolí. Autori správy jasne uvádzajú, že “je potrebné zdôrazniť, že ďalší pokrok predstavuje riziko vojenskej akcie zameranej proti iránskemu režimu”. Na jednom mieste správa odporúča, aby “vedúci predstavitelia USA zvážili zaslanie súkromných odkazov iránskym politickým a vojenským predstaviteľom, v ktorých by vyjadrili svoje odhodlanie dosiahnuť ich odstránenie od moci, ak sa nevzdajú jadrového programu”.

Autori tvrdia, že Spojené štáty môžu využiť hrozby zmeny režimu a svoju už preukázanú schopnosť zavraždiť iránskych vojenských vodcov, aby “presvedčili iránskych vodcov, že iránsky jadrový program je skôr mlynským kameňom na ich krku než poistkou, ktorá im zabezpečí prežitie”.

Zdá sa, že tieto odporúčania neboli vôbec premyslené. Je len málo vecí, ktoré by iránske vedenie presvedčili o nevyhnutnosti jadrového odstrašenia viac ako explicitné hrozby ich zvrhnutia. Ak je prvoradým záujmom iránskeho vedenia sebazáchova, ako sa uznáva v správe, nemá zmysel ohrozovať jeho prežitie. Z dôvodu tejto túžby po sebazáchove sa iránske vedenie môže rozhodnúť podstúpiť väčšie riziko ako v minulosti a prekročiť prah, aby sa stalo štátom vlastniacim jadrové zbrane.

Zdá sa, že militarizované “riešenie” jadrovej otázky ako zvyčajne takmer zaručene povedie k výsledku, ktorý jeho zástancovia tvrdia, že nechcú.

Musíme tiež venovať pozornosť tomu, ako iránska vláda doteraz reagovala na iné donucovacie opatrenia a hrozby. Predtým, ako USA odstúpili od jadrovej dohody a začali svoju kampaň “maximálneho tlaku”, Irán jadrovú dohodu plne dodržiaval a dodržiaval ju aj celý rok po tom, ako od nej USA odstúpili. Potom iránska vláda v reakcii na trvalú hospodársku vojnu a izraelské atentáty a sabotáže výrazne rozšírila svoj jadrový program. Hospodársky tlak a fyzické útoky na iránske zariadenia viedli len k tomu, že Irán v reakcii na ne eskaloval. Prečo by priame hrozby voči najvyššiemu vedeniu Iránu mali viesť k iným výsledkom?

Iránske vedenie by nemalo žiadnu záruku, že sa USA neotočia a nezaútočia naň po tom, ako by vyhoveli. Požiadavka na ústupky pod hrozbou útoku by bola prijatá ako urážka. V závislosti od toho, čo sa myslí pod upustením od “jadrového programu”, je samotná požiadavka pravdepodobne taká ďalekosiahla, že je pre ich vládu neuskutočniteľná. Iránska vláda investovala do svojho jadrového programu príliš veľa času, úsilia a prestíže na to, aby sa ho úplne vzdala. Vyhrážať sa slabším štátom útokom je podlá praktika, ktorá zvyčajne vyvoláva skôr hnevlivý odpor než podriadenie sa.

Správa na samom konci pripúšťa, že vojenský zásah proti Iránu “predstavuje riziko iránskej vojenskej reakcie a eskalácie vojny”, ale aj to minimalizuje nebezpečenstvo. Je zrejmé, že podniknutie vojenskej akcie s jasným cieľom odstrániť súčasné vedenie od moci je už vojnou. Zaručuje, že iránske sily a zástupcovia sa budú brániť. Nielenže by sa tým nepodarilo uspokojivo vyriešiť jadrovú otázku, ale uvrhlo by to USA a širší región do nového a úplne zbytočného požiaru, ktorý sme si sami spôsobili.

V správe CNAS sa nič nehovorí o medzinárodnom práve, ale je potrebné zdôrazniť, že začatie vojenského útoku na iránske územie, či už je zameraný na jadrové zariadenia alebo na širší okruh cieľov, nie je ničím iným ako zločineckou agresiou. USA nemajú žiadne zákonné právo použiť silu proti Iránu, a ak by americká vláda urobila to, čo odporúča táto správa, hrubo by porušila Chartu OSN.

Koniec koncov, v článku 2 ods. 4 Charty sa uvádza: “Všetci členovia sa vo svojich medzinárodných vzťahoch zdržia hrozby silou alebo použitia sily proti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti ktoréhokoľvek štátu alebo akýmkoľvek iným spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s cieľmi OSN.” Chartu porušuje nielen použitie sily, ale aj hrozba jej použitia. Použitie sily proti Iránu v snahe prinútiť ho, aby sa vzdal časti alebo celého svojho jadrového programu, by bolo nezákonným činom darebáckeho štátu.

Všetky tieto reči o vojne a zmene režimu v Iráne sú ešte šialenejšie preto, že nie sú absolútne nevyhnutné pre bezpečnosť Spojených štátov ani žiadneho iného štátu. Irán nemá program jadrových zbraní a podľa našej vlády ho nemal posledných 20 rokov. Bolo by lepšie, keby iránsky jadrový program podliehal prísnejším obmedzeniam Spoločného komplexného akčného plánu (JCPOA), ale aj keď tomu tak nie je, Irán je stále členom Zmluvy o nešírení jadrových zbraní (NPT).

Irán sa v súčasnosti nesnaží vyrobiť jadrové zbrane. Napriek bezohľadným a provokatívnym krokom USA a Izraela, ktoré iránskej vláde poskytli ďalšie stimuly na zbrojenie, Irán túto hranicu zatiaľ neprekročil. Súdiac podľa uplynulých 20 rokov sa zdá, že iránska vláda nechce túto hranicu prekročiť, pokiaľ jej nebude daná iná možnosť. Ak by im USA začali priamo hroziť zmenou režimu, iránske vedenie by sa mohlo rozhodnúť, že je to ich jediná zostávajúca možnosť.

Zmena režimu je morálne a strategicky bankrotová myšlienka a pre USA je hanbou, že sa o nej vo Washingtone hovorí, akoby to bola vážna politická možnosť. Ak chcú Američania viesť zdravšiu a mierumilovnejšiu zahraničnú politiku, jednou z prvých vecí, ktoré sa musia stať, je raz a navždy vylúčiť zmenu režimu z politických diskusií.