Bratislava/Kyjev 26. novembra 2014 (TASR/HSP/Foto:TASR)

Vojna si vyžiadala už tisíce obetí

Ukrajinu z politického hľadiska stabilizácia ešte nečaká, viaceré úlohy štátnych inštitúcií prevzali niektorí oligarchovia, ktorí si z vojny urobili výnosný biznis – ľudia sú rozčarovaní, zhodnotil pre TASR súčasnú situáciu na Ukrajine, rok od vypuknutia demonštrácií proti vtedajšej vláde, politológ Juraj Marušiak.

Demonštrácie na kyjevskom Majdane odštartovalo vládne vyhlásenie z 21. novembra 2013 o pozastavení príprav na podpísanie asociačnej dohody s Európskou úniou. Počas nepokojov prišlo o život od decembra 2013 do februára 2014 vyše 100 ľudí. Po následnom úteku prezidenta Viktora Janukovyča došlo k pripojeniu polostrova Krym k Rusku a rozpútaniu ozbrojeného konfliktu medzi vládnymi silami a proruskými separatistami na východe Ukrajiny. Vojna si vyžiadala už tisíce obetí.

Medzi pôvodné ciele hnutia Euromajdan patrilo okrem iného odstránenie vysokej miery korupcie, prekážok na ceste k európskej integrácii, odstavenie oligarchov od moci, ako aj politických predstaviteľov východu krajiny. Podľa prieskumu, ktorý v predvečer výročia Majdanu realizoval televízny kanál 112 Ukrajina, väčšina z opýtaných nepovažuje ciele Euromajdanu za splnené. Aj v deň výročia čelil prezident Petro Porošenko hnevu príbuzných obetí z Majdanu, ktorí žiadali objasnenie krvavých udalostí.

Podľa Marušiaka však netreba zabúdať na to, že Majdan bol predovšetkým protestným hnutím, preto jeho ciele boli formulované veľmi všeobecne.

„Je jasné, že za daných okolností ciele Euromajdanu nebolo možné splniť, napokon nazdáva sa to značná časť ukrajinskej spoločnosti. Vplyv oligarchov sa skonsolidoval; aj v dôsledku kolapsu štátnych inštitúcií oligarchovia, napríklad gubernátor Dnepropetrovskej oblasti Ihor Kolomojskyj, fakticky prevzali viaceré úlohy štátnych inštitúcií. Z krátkodobého hľadiska to zabránilo eskalácii konfliktu na východe Ukrajiny s výnimkou Doneckej a Luhanskej oblasti. Z dlhodobého hľadiska je to, samozrejme, veľké riziko nielen pre budúcnosť ukrajinskej demokracie, ale aj štátnosti,“ vysvetlil politológ.

Oligarchovia sa podľa jeho slov stali priamymi sponzormi jednotiek Národnej gardy a iných ozbrojených štruktúr bojujúcich proti separatistom a predpokladaným „dobrovoľníkom“ z Ruskej federácie v Donbase.

„Samozrejme, aj takéto polovojenské štruktúry predstavujú v konečnom dôsledku nebezpečenstvo pre ukrajinskú štátnosť. Na druhej strane si sotva možno predstaviť aspoň súčasnú minimálnu obranyschopnosť Ukrajiny bez týchto síl,“ povedal Marušiak.

Je však evidentné, ako zdôraznil, že vojna sa stala pre časť oligarchov aj výnosným biznisom. Prípad Ukrajiny by mal byť podľa neho varovaním pre malé štáty strednej a východnej Európy, „ako môže oligarchizácia štátu a jeho doslova ovládnutie súkromným biznisom viesť až k likvidácii jeho obranyschopnosti“.

Čo sa týka úspechov Majdanu, podarilo sa obmedziť separatistické tendencie len na región Donbasu a Krymu, „ktorý bol otvorene okupovaný Ruskom“, konštatoval politológ. Okrem toho sa podľa jeho slov podarilo dosiahnuť podpísanie asociačnej dohody, i keď na druhej strane sa Ruskej federácii podarilo oddialiť platnosť jej ustanovení o hlbokej a komplexnej zóne voľného obchodu – jej najdôležitejších častí.

Na druhej strane, poznamenal Marušiak, Majdan a neskoršia ruská intervencia spôsobili, že na stranu ukrajinskej štátnosti a prozápadného smerovania krajiny sa pridávali aj obyvatelia donedávna prevažne proruských regiónov južnej a východnej Ukrajiny.

„Napokon, úspechom Majdanu je, samozrejme, aj to, že sa po úteku prezidenta Viktora Janukovyča podarilo skonsolidovať štátne orgány a uskutočniť slobodné prezidentské voľby a parlamentné voľby, po ktorých nie je možné spochybňovať legalitu vlády v Kyjeve,“ uviedol Marušiak.

Na otázku, či nespokojnosť ľudí so súčasnou situáciu môže viesť k ďalšiemu „Majdanu“, reagoval takto: „K fáze radikalizácie a k nástupu niečoho, čo pripomína jakobínov počas francúzskej revolúcie na konci 18. storočia, prichádza v krátkom čase po každej revolúcii. Prakticky žiadna revolúcia sa nevyhla radikalizácii ľudí, ktorí sa nazdávali, že zmeny postupujú pomaly a sú rozčarovaní kompromismi, ktoré uzavreli lídri revolúcie s časťou establishmentu predchádzajúceho režimu. Nespokojnosť sa týka aj korupcie.“

V prípade súčasných lídrov Ukrajiny – premiéra Arsenija Jaceňuka a prezidenta Petra Porošenka, ktorí sa socializovali v období vlády Leonida Kučmu a po tzv. oranžovej revolúcii – ide podľa Marušiaka o druhú, resp. dokonca až tretiu generáciu „post-oranžovej“ garnitúry, keďže lídri oranžovej revolúcie ako Viktor Juščenko a Julija Tymošenková sú už mimo rozhodovacích pozícií.

Preto sú podľa politológa Porošenko a Jaceňuk mentálne i existenčne spojení s oligarchickým systémom, ktorý sa na Ukrajine etabloval v 90. rokoch a ktorý sa oranžová revolúcia pokúsila reformovať, ale v skutočnosti ho len stabilizovala.

„Od väčšiny ukrajinských súčasných elít nemožno očakávať schopnosť radikálnej sebareflexie a zmeny obsahu politiky. Súčasné politické špičky sa stali lídrami Majdanu dodatočne, pôvodne mali protesty skôr občiansky charakter a už počas Majdanu boli akceptované iba ako menšie zlo. Preto si myslím, že ani Porošenko, ani Jaceňuk nebudú pri moci dlhodobo, sú skôr prechodnými lídrami, kým sa nesformuje nová politická garnitúra. Zatiaľ je však ťažké povedať, ako dlho to bude trvať. Ukrajinu z politického hľadiska stabilizácia ešte nečaká,“ povedal politológ.

Konštatoval, že Majdan síce zmenil politickú mapu Ukrajiny, na druhej strane však krajina v súčasnosti prežíva najťažšie obdobie existencie svojej štátnosti, keďže na východe čelí občianskej vojne a zároveň čelí hlbokej ekonomickej kríze, ale aj kríze dôvery vo vlastné politické elity. Ukrajinská kríza podľa Marušiaka odhalila v širšom chápaní aj slabosť „Západu, ktorý nemá jasnú predstavu o budúcnosti svojich vzťahov s Ukrajinou ani o tom, ako reálne Ukrajine pomôcť“.

Zároveň však Majdan v očiach značnej časti ukrajinskej spoločnosti symbolizuje zápas o nezávislosť, uviedol Marušiak. „Je niečo ako pokus o reštart ukrajinskej nezávislosti, keďže dovtedajšia Ukrajinská republika, označovaná aj ako ‚druhá republika‘, do značnej miery predstavovala kontinuitu so sovietskou Ukrajinou nielen z hľadiska právneho, ale aj z hľadiska kontinuity štátnych inštitúcií a politických elít. V mentalite týchto elít, ako aj značnej časti ukrajinskej spoločnosti sa dlhodobo udržiavalo povedomie, že aj napriek samostatnej štátnosti kultúrnou, ale i politickou a ekonomickou metropolou predsa len zostáva Moskva. Toto nazeranie sa začína meniť, aj keď nie je zrejmé, do akej miery bude pokus Ukrajiny vymaniť sa spod dominantného vplyvu Ruska úspešný,“ dodal Marušiak.

ml