Čarnogurský pripomína, že socha bola odhalená v roku 1980 ako uznanie a vďaka maršalovi, ktorý velil záverečnej operácii na oslobodenie Prahy. “Predtým maršal Konev velil karpatsko-duklianskej operácii na pomoc Povstaniu na Slovensku. Operácia viazala nemecké sily, ktoré by inak potlačili Povstanie behom týždňa.”

Vysvetlil, že návrh na odstránenie sochy podal starosta Prahy 6 Ondřej Kolář a odôvodnil ho, že maršal Konev velil sovietskym vojskám, ktoré potlačili maďarské povstanie v roku 1956 a tiež, že po preniknutí Konevovej armády na východné Slovensko na jeseň 1944 odvážali odtiaľ tisíce občanov do gulagov. Kolářov návrh – a súhlasné hlasovanie zastupiteľstva Prahy 6 – zapadá do protiruskej publicistiky českej tlače posledných desaťročí. Nuž, ponúkam Pražanom, nie iba z Prahy 6, niekoľko faktov na zamyslenie.

“Československé légie, ktoré bojovali v rokoch 1918 – 20 v Rusku, sú zdrojom hrdosti Čechov aj Slovákov. Bojovali tam naozaj dobre. České ministerstvo obrany celkom oprávnene pred časom uzavrelo dohodu s ruským Ministerstvom obrany o postavení pomníkov legionárom v ruských mestách, ktoré v občianskej vojne v Rusku legionári držali proti bolševickým červenogvardejcom. Pomníky postavili na začiatok tuším v Jekaterinburgu a v Tomsku.”

Dodáva, že vtedy sa ozvali miestne kluby lokálnych historikov a začali predkladať dokumenty, čo v ich mestách urobili naši legionári okrem boja proti Červenej armáde. Postrieľali stovky vojnových zajatcov, medzi nimi aj civilné osoby. “Trochu som sledoval v internete diskusiu o pomníkoch „Beločechom“ ako v Rusku doteraz nazývajú naše légie  a nadobudol som dojem, že miestni nadšenci pre dejiny mali svoje tvrdenia dobre zdokumentované. Vzniká otázka, či môžeme tak jednoznačne oslavovať našich legionárov, ktorí popravovali vojnových zajatcov? Ak Praha odstráni sochu Koneva, prvým ruským krokom môže byť odstránenie doteraz postavených pomníkov Československým legionárom v Rusku. Maršala Koneva menovali veliteľom sovietskeho zásahu v Maďarsku v roku 1956 a on plnil rozkaz. Strieľanie ruských zajatcov v ruských mestách však nemožno ospravedlniť plnením rozkazu.”

“Keď už sme pri Maďarsku roku 1956. Maďarskú revolučnú vládu vtedy viedol Imre Nagy. Ale Imre Nagy si svoje prvé zásluhy pre vzostup na komunistickom funkčnom rebríčku vyslúžil tiež v revolučnom Rusku. Pridal sa k boľševikom a bol príslušníkom skupiny, ktorá strážila a premiestňovala cársku rodinu. Nie je dokázané, že aj on strieľal do cára, jeho ženy, štyroch dcér a maloletého syna, lekára a kuchára v Ipatievovom dome v Jekaterinburgu v noci zo 16. na 17. júla 1918, ale že bol príslušníkom jednotky, ktorá to všetko zariadila, je dokázané,” pokračuje v komentári Čarnogurský.

“Keď potom jeho vlastní v roku 1958 Nagya odsúdili na smrť a obesili, bol v tom kus historickej spravodlivosti. Aby sa Nagyov hrob nestal pútnickým miestom, maďarskí komunisti pochovali Nagya na neoznačenom mieste na cintoríne v Budapešti. Po páde komunizmu sa miesto stalo známe ako „parcela 301“. Niekedy vo februári 1990 prezident Václav Havel urobil prvú oficiálnu návštevu do Budapešti. Bol som vtedy vo federálnej vláde a bol som členom delegácie. Jedným z bodov nášho programu bolo položenie kvetov na „parcelu 301“. Keby som bol vtedy vedel o Nagyovej minulosti v Rusku, nebol by som išiel s Havlom klásť kvety na Nagyov hrob.”

K odvlečeným osobám z východného Slovenska do gulagov dodáva, že v decembri 1943 rokovala delegácia československej emigrantskej vlády v Londýne na čele s prezidentom Eduardom Benešom v Moskve o budúcich sovietsko-československých vzťahoch. “Eduard Beneš žiadal pri rokovaní Vjačeslava Molotova, aby sovietska vláda vykonávala „priateľský“ tlak na čekoslovenskú vládu, aby táto potrestala slovenských občanov, ktorí nesú vinu na vojne proti Sovietskemu zväzu. Beneš by mal alibi na trestanie na Slovensku, koho by zachcel. Molotov to odmietol. Povedal, že Slovákov nemožno dávať na jednu rovinu s Nemcami a Maďarmi. Benešova žiadosť sa nachádza v sovietskom zápise o rokovaní, ale nie v československom.”

“Píše o tom ruská historička Valentína V. Marjina v knihe „SSSR i Slovakia 1939-45: vojenno-političeskije aspekty“, Moskva 2017. Ešte pár viet na túto tému smerom na Slovensko. Keď sa v roku 1990 pripravoval zákon o súdnej aj mimosúdnej rehabilitácii, slovenskí navrátilci z gulagov sa domáhali, aby aj oni boli zaradení do zákona. Zástupcovia Verejnosti proti násiliu, hlavného slovenského partnera českého Občanského fóra to odmietli s argumentom, že odvlečení do gulagov boli väčšinou fašisti. Slovenskí väzni gulagov dosiahli zákon o svojej rehabilitácii až v nasledujúcom roku.”

“Na záver geopolitická poznámka. Celkom zreteľne sa črtá zblíženie Nemecka a Francúzska s Ruskom a ústup USA z Európy. Poliaci sa už dali počuť s kritikou zblíženia. Ak sa tak stane, v akom postavení sa ocitne Česká republika? Kde bude potom chcieť mať sochu maršala Koneva? V jednom si môže byť istá. Rusko nebude žiadať, aby v Prahe vrátili na miesto najväčšiu sochu Stalina na svete. Ešte v jednom si môže byť istá. Ak sa tak stane, starosta Prahy 6 Ondřej Kolář zostane zvečnený v pražskej lokálnej politike ako rytier smutnej postavy. Takže jeden monument Praha predsa len získa. Kdekoľvek pražania premiestnia sochu maršala Koneva, položím k nej kvety.”