Ešte nie. Ešte dlho nie. Nie, kým najskôr neurobíme to, čo musíme urobiť tu.

Všimli ste si niekedy, že väčšina kníh, seriálov a filmov odohrávajúcich sa v budúcnosti má tendenciu zobrazovať ľudstvo, ktoré je technologicky vyspelejšie ako to naše, ale myslí a správa sa v podstate rovnako? V priemernom sci-fi príbehu ľudia stále vedú vojny, stále bojujú, dobývajú, podmaňujú si, pracujú a prežívajú rovnako ako dnes, akurát to robia vo vesmíre obklopení bandou mimozemšťanov (ktorí sú tiež zvláštne zapletení do rovnakých egoistických vzorcov ako ľudia v 21. storočí).

V tejto spoločnej vízii budúcnosti sme zvládli cestovanie vesmírom, ale stále sme nezvládli základné psychologické zdravie. Naša technológia nám umožnila zabíjať, zotročovať, manipulovať a vykorisťovať medzi hviezdami, takže už nie sme obmedzení na zabíjanie, zotročovanie, manipuláciu a vykorisťovanie tu dole.

Táto tendencia je čiastočne spôsobená limitmi predstavivosti; je ľahké predstaviť si pokročilejšie verzie našej vlastnej technológie, ale pokúsiť sa predstaviť si myšlienkový rámec, ktorý je veľmi odlišný od vášho vlastného, je ako pokúsiť sa predstaviť si, že ste dvakrát inteligentnejší ako vy. Pokúsiť sa predstaviť si život vo vedomej civilizácii, zatiaľ čo vaša vlastná civilizácia je hlboko v nevedomí, je ako snaha snovej postavy predstaviť si život mimo sna. Nie je ťažké extrapolovať na základe existujúcich vzorcov, ale predstaviť si úplné rozpustenie vzorcov môže byť oveľa ťažšie.

Táto tendencia je spôsobená aj tým, že autori sci-fi rozprávajú príbehy pre nezrelú civilizáciu plnú nepokojných myslí, ktoré by sa ľahko nudili pri rozprávkach o pokojnej budúcnosti bez väčších problémov. Ale práve takúto budúcnosť si pre ľudstvo želám. Pokojnú bez akýchkoľvek väčších problémov. Takú, z ktorej by nebol dobrý hollywoodsky trhák.

A je vlastne trochu problém, že budúcnosť, ku ktorej ľudstvo mentálne smeruje, je taká, v ktorej pretrváva všetok náš nepokoj a nefunkčnosť. Naše kroky do budúcnosti sa budú riadiť našimi kolektívnymi víziami o nej, a keď sa tieto vízie týkajú vesmírnej kolonizácie, virtuálnej reality a transhumanizmu, náš kolektívny kompas bude vychýlený smerom k dysfunkcii.

Práve teraz napríklad väčšina ľudských inovácií smeruje k vytváraniu zisku a vojenskej nadvláde, čo nás posúva na trajektóriu k čoraz pokročilejším osobným pomôckam, ktoré si môžeme kúpiť v obchode, a k čoraz väčším spôsobom zabíjania veľkého počtu ľudí naraz. Nevedie nás to k hľadaniu spôsobov, ako zabezpečiť, aby mal každý dostatok, ako pomôcť ľuďom, aby mali viac voľného času, ako pomôcť ľudstvu, aby sa pohybovalo v harmónii s naším ekosystémom. Všetky tieto inovácie by pre vytvorenie príjemnejšej budúcnosti ľudstva urobili nekonečne viac ako vesmírne lode a laserové zbrane, ale naše systémy im nedávajú podporu vzniknúť, pretože nie sú ziskové a nepomáhajú zvyšovať vojenskú moc vlády.

V našich kolektívnych predstavách o budúcnosti a v systémoch, ktoré sme si vytvorili, aby nás tam preniesli, je zapečatených toľko predpokladov. Predpoklady, ako napríklad, že nikdy nebudeme mať mier; vždy budeme mať násilie, konflikty a nadvládu; vždy budeme mať chudobu a potrebu nekonečnej námahy; nikdy nebudeme schopní prestať spotrebovávať našu biosféru, takže by sme sa mali radšej dostať do vesmíru, aby sa kapitalizmus mohol ďalej rozširovať. Všetky tieto predpoklady nás odvádzajú od zdravej a harmonickej budúcnosti.

A to je, samozrejme, to, čo by ste očakávali od hlboko neuvedomelého druhu, ktorým v súčasnosti stále sme. Stále do veľkej miery fungujeme na autopilota ako každé iné zviera, bičovaní silami podmienených vzorcov, ktoré sa odrážajú od najvzdialenejších končín nášho evolučného pôvodu. Kolektívna história traumy a strachu v kombinácii s našou novo vyvinutou schopnosťou abstraktného myslenia spôsobila, že sme zmätení a dezorientovaní spôsobom, v ktorom sme ešte nezískali jasno; dospievajúci druh v nepríjemnej prechodnej fáze.

A ja si nemôžem pomôcť, ale myslím si, aké produktívne by bolo, keby sa náš pohyb do budúcnosti namiesto toho, aby sme míňali energiu na to, aby sme sa vrhli do vesmíru alebo zahrabali do virtuálnej reality, viac zameral na vyriešenie toho všetkého? Keby sme sa namiesto toho, aby sme živili svoj podvedomý nepokoj tým, že si budeme vytvárať ďalšie a ďalšie miesta, kam sa budeme snažiť uniknúť, radšej snažili naučiť sa jednoducho byť tu a teraz?

Čo keby sa ľudstvo namiesto toho, aby sa snažilo byť niekde inde ako tu, šialene usilovalo o osvietenie? Čo keby naša spoločnosť namiesto toho, aby sa ďalšie storočia snažila dostať preč od súčasnej reality, začala klásť dôraz na veci ako meditácia a sebaspytovanie, ktoré nám pomôžu konečne sa skutočne stretnúť so súčasnou realitou? Čo keby sa naša veda začala menej zameriavať na zisk a ničenie a viac sa snažila nájsť spôsoby, ako pomôcť ľuďom byť v pohode sami so sebou? Čo keby po celom svete vznikli psychedelické inštitúcie, ktoré by každému pomohli preskúmať jeho vnútorné sféry a priviesť nevedomie do vedomia pomocou zručných metód a enteogénnych zlúčenín?

Veď väčšina z nás nedokáže ani hodinu pokojne sedieť v meditácii bez toho, aby sa im myseľ rozbehla do všetkých strán a robila všetko okrem toho, čo sa od nej žiada. Znie vám to prirodzene? Znie to ako vedomý, zdravý druh? Alebo to znie ako druh, ktorý keby dostal raj na zlatom podnose, okamžite by ho z nudy zničil?

Mnohé z toho, čo vidíme, ako si najvplyvnejšie mysle predstavujú našu budúcnosť, mi pripadá len ako nepokoj, neúnavné nutkanie byť kdekoľvek, len nie tu, podobne ako duševné šomranie jedinca, ktorý sa pokúša meditovať. Nemáme dokonca ani žiadne dôkazy o tom, že ľudia dokážu žiť úplne nezávisle od biosféry Zeme, a predsa sa berie ako samozrejmosť, že sa rozbehneme ku hviezdam, aby sme nemuseli robiť drastické zmeny v sebe samých, ktoré budú nevyhnutné na udržanie ľudského života na tejto planéte. Predstava, že sa jednoducho usadíme a naučíme sa tu byť, znie mysli zotročenej nepokojom nepredstaviteľne pekelne, a to až do takej miery, že si radšej vymyslí nerealistické fikcie o budúcnosti, než aby čelila realite.

Aj keby sa nám podarilo kolonizovať vesmír, nevyriešilo by to žiadny z našich problémov a našu budúcnosť by to neurobilo príjemnejšou. Len by sme presunuli naše nepokojné, násilnícke, nenásytné, nespokojné mysle mimo Zeme, kde by sme okamžite znovu vytvorili všetky tie isté problémy, ktoré sme vytvorili tu dole, len s tým rozdielom, že by sme to robili v umelých bublinách obklopených zo všetkých strán smrtiacou čiernou púšťou. Teda, myslíte si, že Deň vďakyvzdania je peklo? Predstavte si, že ste každý deň celý deň zavretí s rodinou v niečom, čo je v podstate nákupné centrum, ktoré nikdy nemôžete opustiť. Je na to vaša hlava naozaj pripravená?

Hlava, v ktorej by hrkotaly mentálne reči, by nebola schopná zažiť žiadny zázrak pri skúmaní vesmíru a nebola by schopná zažiť radosť pri vytváraní virtuálnych svetov. Pokojná myseľ zažíva údiv a radosť pri prechádzaní cez parkovisko. To, čo naozaj chceme, je vyrovnanosť, nie vesmírna kolonizácia a VR. V hĺbke duše v skutočnosti nechceme byť niekde inde, chceme mať možnosť byť skutočne tu.

Veľmi by som si prial, aby ľudstvo začalo rekalibrovať svoje vízie budúcnosti smerom preč od týchto ciest k oslavovanému eskapizmu a smerom k vytváraniu zdravého a harmonického sveta. Možno sa nebudú predávať knihy a lístky do kina (aspoň nie hneď), ale nasmeruje nás to tam, kde všetci v hĺbke srdca naozaj chceme byť.