Vzhľadom na svoju kariéru v ŠTB (prvé kontakty v roku 1983, od júla 1986 do júla 1987 kandidát tajnej spolupráce a od júla 1987 do apríla 1989 agent ŠTB) je Ivo Samson pomerne dobre zorientovaný v problematike špionážnych aktivít. Preto je potrebné s maximálnou vážnosťou upriamiť pozornosť na jeho slová: „Samozrejme, že špionážne aktivity sú vzájomné, ale správa SIS ich neuvádza. Ale to, že špionážne aktivity sú univerzálne a že Spojené štáty napríklad majú sieť špionážnych aktivít všade, aj u svojich najbližších spojencov…, tie isté výzvedné, špionážne aktivity, možno aj dezinformačné, je celkom pochopiteľné, USA na prvom mieste, lebo je to svetová superveľmoc, ale myslím si, že aj iné krajiny, aj Izrael má určite svoje výzvedné aktivity, ale tie nie sú také viditeľné a také do očí bijúce, pretože tu ide skôr o, nehovorím spojenectvo, ale o partnerstvo medzi Izraelom a niektorými krajinami západnej Európy. U Slovenska sa dá hovoriť, a u Českej republiky tým viac, o partnerstve, a voči partnerom sa takéto ilegálne výzvedné aktivity robia oveľa ťažšie, pretože partnerské krajiny, a v tomto prípade dokonca aj spojenecké krajiny, reagujú veľmi prísne a tvrdo.“

Na rozdiel od SIS teda Ivo Samson nemá žiadnu ilúziu a ani najmenšiu pochybnosť o tom, že USA aj Izrael realizujú výzvedné, špionážne a možno aj dezinformačné aktivity aj u svojich partnerov a najbližších spojencov. To, že si nevymýšľa potvrdzuje aj konkrétnym príkladom izraelského špióna Jonathana Pollarda. Každý vie, že hlavným strategickým spojencom USA je Izrael. Obidva štáty pritom nemajú žiadne zábrany v tom, aby ich spravodajské služby vyvíjali aktivity namierené proti chráneným záujmom druhej strany a aby pod diplomatickým krytím získavali spolupracovníkov v ústredných orgánoch štátnej správy, bezpečnostných zložkách a v oblasti energetiky a obrany. Inak povedané, izraelskí špióni v USA a americkí agenti v Izraeli robia presne do písmena a do bodky to, z čoho SIS obviňuje ruských agentov v SR. Z celej plejády izraelských špiónov v USA Ivo Samson osobitne vyzdvihol Jonathana Pollarda, ktorý od 70-tych rokov až do svojho odhalenia v roku 1985 ukradol Američanom vyše 1000 tajných dokumentov, za čo ho Američania odsúdili na doživotný žalár.

Je teda očividné, že špionáž nie je jednosmerná ulička z Moskvy do Bratislavy, ako si to naivne predstavuje SIS, ale univerzálna pavučina, v ktorej nikto nemá imunitu pred výzvednými, špionážnymi a dezinformačnými aktivitami USA a Izraela. Alebo si SIS myslí, že pre Slovensko to neplatí? Evidentne si to myslí, keďže v správe o činnosti SIS nie sú výzvedné, špionážne a dezinformačné aktivity USA a Izraela vôbec spomínané, aj keď rôznych agentúr a proxy-agentov z týchto dvoch štátov je na Slovensku rádovo mnohonásobne viac než údajných imaginárnych špiónov z Ruska alebo Číny. Dá sa dokonca konštatovať, že ľudia typu Jonathana Pollarda majú na Slovensku doširoka otvorené dvere do všetkých štátnych inštitúcií a do vybraných volebných tímov, ktorým aktívne manažujú ich predvolebnú kampaň. Na rozdiel od americkej kontrarozviedky, ktorá si na Jonathana Pollarda dôkladne posvietila, slovenskú SIS tieto bezpečnostné riziká ani trochu nezaujímajú a stále si hudie svoju ošúchanú pesničku o ľstivých, zákerných a úskočných ruských a čínskych agentoch. Už teraz možno s istotou povedať, že na budúci rok nám SIS vo svojej výročnej správe opäť predvedie rétorické cvičenie a beletriu o ruských agentoch. V roku 2021 to opäť zopakuje, v roku 2022 nám to zase pripomenie, v roku 2023 to zase odrecituje, aj keď žiadneho ruského Pollarda samozrejme nikdy neodhalí, pretože niečo podobné je ďaleko za horizontom jej analyticko-technických kapacít. Reálnu šancu by mala, ak by skúsila identifikovať aspoň nejakých agentov v izraelských, prípadne amerických farbách, ale niečo podobné je v slovenských podmienkach predstava z ríše snov. Pretože, ako sa na Slovensku hovorí – „Quod licet lovi, non licet bovi“ a tak pre istotu radšej zostaneme aj v ďalších rokoch pri našich osvedčených imaginárnych ruských a čínskych agentoch. Veď v tých správach SIS sa to tak pekne vyníma, znie to tak tajomne a pre režimových novinárov je to ako dar z nebies pre ich nikdy nekončiacu rusofóbnu agendu.

Bývalý agent ŠTB Ivo Samson však vie o čom hovorí. Nie nadarmo si okrem kariéry v ŠTB po roku 1989 rozširoval svoj duchovný obzor na Univerzitách Friedricha Schillera v Jene, Justusa Liebiga v Giessene, Friedricha Wilhelma v Bonne, respektíve v Bruseli v roku 1997 (štipendium NATO Fellowship). Aj bývalý minister obrany Martin Glváč vedel, prečo si ho vybral za poradcu na rezorte obrany. Istú dobu bol Ivo Samson aj veľkou hviezdou komerčných médií, pre ktoré komentoval všetky významnejšie medzinárodné udalosti. Pravda, len do momentu, keď sa prevalila jeho eštebácka minulosť, kvôli čomu ho dali k ľadu a zašili ho na teplé miesto do spoločnosti Grigorija Mesežnikova v edičnej rade pro-amerického think-tanku „SFPA“ (Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku), ktorý je v nemalej miere financovaný zo zahraničia (Veľvyslanectvo Veľkej Británie, Nadácia Friedricha Eberta, Zastúpenie Európskej komisie na Slovensku a pod.). Mentálne nastavenie Iva Samsona najlepšie ilustruje jeho komentár k stiahnutiu amerických inváznych vojsk z Iraku: „Ak chcú Iračania lepší život, dostali šancu – diktátora s chuťou obesili a za demokraciu si odteraz musia umierať sami.“

Gabriel Gačko