Madrid 5. septembra 2023 (HSP/Foto:screenshot)
V španielskych voľbách 23. júla ani jedna z dvoch strán striedajúcich sa pri moci nedosiahla minimum a ktokoľvek bude chcieť vládnuť, bude potrebovať hlasy Junts, katalánskej strany za nezávislosť Carlesa Puigdemonta, ktorý odišiel do exilu v Belgicku, aby unikol nezákonnému súdnemu procesu v španielskom štáte za to, že v roku 2017 zorganizoval katalánske referendum o sebaurčení
Po rokoch jeho diskreditácie teraz dočasný prezident Pedro Sánchez rokuje s Puigdemontom. Zatiaľ, aby PSOE získala kontrolu nad španielskym kongresovým stolom, Puigdemont požadoval, aby Sánchez inicioval postupy na to, aby sa katalánčina stala oficiálnou v inštitúciách EÚ (spolu s baskičtinou a galícijčinou) a aby sa mohla používať aj v Kongrese.
Doteraz, keď sa poslanec pokúsil v Kongrese hovoriť katalánsky, bol nútený vyjadrovať sa v španielčine pod hrozbou represií. Ako je možné, že by zakázali jazyk Kataláncov? Jazyk nie je len komunikácia, ale predovšetkým identita. To v nás vyvolalo pocit, že “náš” štát nerešpektuje našu identitu.
V Európe sa v mnohých krajinách používa len jeden jazyk v každom štáte. Ostatné “regionálne” jazyky sú známe, ale neberú sa do úvahy, akoby ich používatelia boli občanmi druhej kategórie. V Španielsku žije 26 miliónov ľudí na územiach, ktoré majú kastílčinu (jazyk Kastílie) ako vlastný jazyk, ale 14 miliónov ľudí žije na územiach, ktoré majú katalánčinu ako vlastný jazyk (s približne 8 miliónmi bežných hovoriacich), 3 milióny galicijčinu (2 milióny hovoriacich) a 3 milióny baskičtinu (900 000 hovoriacich).
A katalánčina nie je sekundárny jazyk, ktorý by koexistoval so španielčinou na tom istom území. Katalánčina je pôvodným jazykom časti Pyrenejského polostrova (kultúrny národ nazývaný Països Catalans), ktorý bol súčasťou Aragónskej koruny a ktorý bol v roku 1474 konfederovaný na rovnakom základe s Kastílskou korunou. V roku 1714 však bolo násilne podrobené a všetky jeho práva boli zrušené, takže od tohto momentu považujeme Katalánsko za kolóniu Španielska. Z tohto násilného pripojenia vychádza historický význam hnutia za nezávislosť Katalánska.
Španielsko tiež bráni tomu, aby sa katalánčina stala oficiálnou rečou v inštitúciách EÚ, pretože nás chce podriadiť španielčine. Katalánčina (ktorá sa používa v: Španielsku, Francúzsku, Taliansku a Andorre, kde je štátnym jazykom) je deviatym najpoužívanejším jazykom v EÚ, ale nemá oficiálny štatút. Na druhej strane jazyky, ktorými hovorí menej ľudí, sú úradné: bulharčina, dánčina, slovenčina, fínčina, litovčina, lotyština, slovinčina, estónčina, maltčina a írska gaelčina.
Nám Kataláncom je úplne jasné, že táto žiadosť adresovaná EÚ reaguje len na záujem získať hlasy za nezávislosť, preto Puigdemont v záujme pokračovania rokovaní požaduje, aby sa na zasadnutí Rady EÚ 19. septembra, ktoré sa uskutoční za španielskeho predsedníctva, dosiahol fait accompli. Doteraz boli všetky navrhované jazyky akceptované a neočakáva sa, že by španielska vláda kládla prekážky, ako to robila doteraz, pretože by tým prinútila Juntsa hlasovať proti a vynútiť si nové voľby.
Išlo by o šieste voľby za osem rokov, teda za obdobie, v ktorom sa teoreticky mali konať len dvoje voľby. Už to je znakom politickej a hospodárskej nestability, ktorá postihuje španielsky štát za to, že nechce demokratickým spôsobom čeliť konfliktu s Katalánskom prostredníctvom referenda o sebaurčení.