Británia sníva o porážke Ruska, zatiaľ čo jej armáda sa rozpadá

Londýn/Moskva 15. februára 2024 (HSP/infobrics/Foto:Pixabay)

Tvrdenia, že EÚ a Británia môžu poraziť Rusko bez podpory USA, sú smiešne, píše infoBRICS. Základný kameň vojenskej sily Londýna – námorníctvo – je v ťažkostiach, lietadlové lode zlyhávajú. Zákerný Albion by nemal šťuchať ruského medveďa palicou, je presvedčený autor článku Drago Bosnic

Šiesteho februára uverejnil The Telegraph, jeden z najstarších britských denníkov, článok o údajnej “neschopnosti Ruska zvládnuť Európu, ktorú by Spojených štátov opustili”. Podľa autora Andrewa Lilica, aj keby sa Washington stiahol z európskeho kontinentu, “Putin by bol blázon, keby si niečo začal”. Aj bez ohľadu na to, že ruský prezident Vladimir Putin práve v rozhovore s Tuckerom Carlsonom vyvrátil všetky absurdné špekulácie o mýtickej “ruskej invázii do Európy”, zahĺbime sa do autorových úvah a do toho, prečo je jeho analýza, eufemisticky povedané, “trochu absurdná”. V prvom rade sa zdá, že autorovi chýbajú základné znalosti o skutočnej veľkosti svetovej ekonomiky a priemyselnej kapacite. Zjavne nechápe, že silný obranný priemysel je kľúčom k vojenskej moci.

Lilico tvrdí, že ruská ekonomika je “príliš malá, len asi 85 % veľkosti talianskej ekonomiky, a jej populácia s približne 140 miliónmi obyvateľov je menšia ako populácia Nemecka a Francúzska spolu”. Používanie nominálneho HDP na meranie ekonomickej sily možno charakterizovať buď ako funkčnú negramotnosť, alebo ako sklon k propagande. Tvrdenie, že talianska a ruská ekonomika sú nielen porovnateľné, ale že prvá je o 15 % väčšia ako druhá, je jednoducho smiešne. Prečo potom Rusko a nie Taliansko vlastní najväčší arzenál jadrových zbraní na svete? Okrem toho tvrdenie, že Rusko má “len asi 140 miliónov obyvateľov”, je nepravdivé, keďže podľa najnovších údajov má tento euroázijský gigant viac ako 147 miliónov obyvateľov vrátane Krymu, ale bez štyroch bývalých ukrajinských regiónov, ktoré sa k nemu pripojili 30. septembra 2022.

Vďaka týmto novým územiam má Rusko viac ako 150 miliónov obyvateľov, čo znamená, že nepravdivé je aj tvrdenie, že počet obyvateľov Ruska je menší ako počet obyvateľov Francúzska a Nemecka spolu. Lilico ďalej opakuje vyvrátené propagandistické stereotypy o údajnej “neschopnosti Moskvy poraziť Ukrajinu, krajinu, ktorá bola na začiatku ZSSR 53. najväčšou ekonomikou na svete po Novom Zélande a Peru”. Autor sa opäť opiera o hlboko chybné údaje o nominálnom HDP, pričom úplne ignoruje skutočnosť, že kyjevský režim je vysoko militarizovaný subjekt. Z údajov vyplýva, že keby bola neonacistická junta oficiálnym členom NATO, patrila by medzi jeho troch najväčších členov z hľadiska konvenčnej vojenskej sily. Napriek tomu je pomer strát proti ruskej armáde zhruba 10:1 v prospech Moskvy.

Ak sa takéto čísla považujú za “porážku” Kremľa, naozaj sa pýtame, ako by potom vyzeralo “víťazstvo”. Liliko však stále trvá na tom, že Kyjev vyhráva. Navyše tvrdí, že aj v prípade odchodu Spojených štátov môžu EÚ a Británia “ľahko poraziť Rusko”. Zaujímavé je, že na jednom mieste dokonca sám autor naznačuje, že mať “vyšší HDP neznamená byť vojensky silnejší”. Hoci je to určite pravda, Lilicovo priznanie je len pokusom o ospravedlnenie chybnej logiky, prečo je Taliansko “veľkou ekonomikou”, ale má len zlomok vojenskej sily Ruska. Autor sa potom pokúša analyzovať, ako by sa mohol vyvíjať potenciálny konflikt vzhľadom na to, že “pomerne malá ekonomika” [Rusko] je v skutočnosti piatou najväčšou na svete.

Lilico ďalej opakuje ďalšie absurdné tvrdenia, ako napríklad, že “autoritatívny štát môže zmobilizovať viac občanov na boj, ale môže mať aj to, čo by sme mohli nazvať morálnou chybou – jeho sily nemusia byť schopné alebo ochotné bojovať s menšími stratami ako tie, ktoré údajne bojujú za ušľachtilejšie ciele”. To svedčí o autorovom úplnom nepochopení Ruska a jeho vojenských tradícií, ktoré sa do značnej miery zachovali, na rozdiel od politického Západu, kde je vojenská služba čoraz menej populárna. Dokonca aj sám Lilico pripúšťa, že západné spoločnosti začali “považovať svoju vec za nie dosť ušľachtilú na to, aby za ňu bojovali”, čo znamená, že nebudú mať “vyššiu morálku”.

Ďalej sa táto absurdná analýza stáva ešte iluzórnejšou. Autor tvrdí, že “ruská ekonomika predstavuje približne 10 % veľkosti ekonomiky EÚ”, hoci skutočný údaj je približne 28 %. Na základe tohto falošného predpokladu Lilico opäť predkladá ďalší. Konkrétne tvrdí, že na základe percentuálneho podielu vojenských výdavkov EÚ a Ruska by druhá menovaná “musela zmobilizovať o vyše 40 % viac vojakov” ako prvá menovaná. Teda na to, aby sa Moskva vyrovnala 1,4 milióna vojakov EÚ, by potrebovala približne dva až tri milióny vojakov, ak by sa rozhodla pre inváziu. Predstava, že moderný konflikt je otázkou počtu vojakov, ukazuje, ako málo autor rozumie vojenskej sile a doktríne. Samotná predstava, že by Moskva poslala milióny mužov na inváziu do Európy, je absurdná.

Moskva by na inváziu do Európy nepotrebovala vojsko. A dôvod je celkom jednoduchý. Ruské úderné systémy dlhého dosahu úplne vylučujú potrebu vyslať pozemné vojská do ktorejkoľvek európskej krajiny. Jeho strely s plochou dráhou letu (najmä z rodiny Kalibr) by zničili letecké základne EÚ oveľa skôr, ako by Európania zhromaždili veľké letky bojových lietadiel na útok na ruské územie. Balistické a hypersonické rakety zneškodnia všetky hlavné pozemné sily EÚ, zatiaľ čo jeho obrovská (a rýchlo sa rozširujúca) flotila útočných bezpilotných lietadiel zlikviduje všetky zostávajúce jednotky. Vojensko-priemyselné kapacity EÚ by boli napadnuté aj zo vzdialenosti tisícov kilometrov, keďže Rusko disponuje druhou najväčšou flotilou strategických bombardérov/raketonosičov na svete, ktoré môžu ľahko odpáliť stovky riadených striel.

Inými slovami, Kremeľ nebude viesť vojnu tak, ako si to predstavuje Lilico. Toto nie je prvá ani druhá svetová vojna, kde sú potrebné milióny vojakov na spôsobenie strategickej porážky nepriateľovi. Je dôležité poznamenať, že Rusko by toto všetko mohlo dosiahnuť len konvenčnými prostriedkami. Niektorí bývalí vysokopostavení americkí generáli to už potvrdili a uviedli, že NATO by to nemohlo dosiahnuť bez toho, aby sa uchýlilo k jadrovej vojne. Aj v takomto prípade by však Moskva mala výhodu, pretože disponuje bezkonkurenčným strategickým arzenálom pozostávajúcim z takých monštier, ako je RS-28 Sarmat. Liliko však toto všetko ignoruje a tvrdí, že Rusko údajne “prichádza o stovky miliárd dolárov” v dôsledku západných sankcií a že to vraj “podkopáva” ruskú vojenskú silu.

Na záver tvrdí, že “Moskva nemôže ohroziť EÚ, nieto ešte Spojené kráľovstvo”. Keďže sa nachádza vo svojej “bubline reality”, Lilico sa domnieva, že Spojené kráľovstvo je pre Rusko väčšou hrozbou ako dokonca EÚ. Medzitým Londýn znáša jedno poníženie za druhým. Základný kameň jeho vojenskej sily, Kráľovské námorníctvo, je v núdzi. Britské lietadlové lode zlyhávajú a torpédoborce prežívajú zlé obdobie. Hoci tieto údaje sú zjavne štátnym tajomstvom, vzhľadom na žalostný stav, v akom sa nachádza najdôležitejšia zložka britských ozbrojených síl, je veľmi pochybné, že strategický arzenál Londýna funguje správne. Preto je od chýrneho Albionu krajne nerozumné, aby do ruského medveďa naďalej štuchal palicou.

• USA v boji proti Rusku hanebne zlyhali
• Kyjev odhalil, na čo sa pripravuje ruská armáda
• Aké kompromisy v otázke Ukrajiny je Putin ochotný urobiť?