Británia je na tom oveľa horšie, ako si myslí

Londýn 4. februára 2023 (HSP/Foto:Pixabay)

V sedemdesiatych rokoch minulého storočia na tom nebola ani zďaleka tak zle – ale lídri krajiny to ešte nepochopili, píše Simon Tilford pre Foreign Policy

Podľa všetkých kritérií čelí Spojené kráľovstvo vážnej hospodárskej a sociálnej kríze, ktorá sa bez veľkých politických zmien ešte prehĺbi. Napriek tomu si elita krajiny, a v neposlednom rade jej politici, túto krízu veľmi neuvedomuje.

Sila naratívov pomáha vysvetliť toto odlúčenie. Rozdiel medzi realitou Spojeného kráľovstva, ktorú vykresľuje dominantný príbeh o výkonnosti jeho hospodárstva, a skutočným životom, ktorý zažívajú jeho priemerní občania, sa zväčšil až na hranicu únosnosti. Výsledné politické skreslenia teraz ešte viac zhoršujú základné problémy.

Naratívy a emocionálne impulzy, ktoré ich poháňajú, zohrávajú podceňovanú úlohu v našom chápaní toho, ako ekonomiky fungujú a či sú vnímané ako dobre fungujúce alebo nie. Niekedy majú tieto naratívy reálny základ, inokedy sú to zväčša fiktívne konštrukcie. To nemusí nevyhnutne znamenať, že tí, ktorí im veria a šíria ich, sú nečestní, len ich osobná skúsenosť nemusí byť reprezentatívna pre ekonomiku ako celok.

Sedemdesiate roky sa v Spojenom kráľovstve všeobecne vykresľujú ako desaťročie hospodárskej stagnácie a politických sporov, ktoré sa skončili až so zmenou paradigmy v tvorbe hospodárskej politiky na konci desaťročia. Podľa prevládajúceho rozprávania sa tým otvorila cesta k úspešnému úsiliu obmedziť moc záujmových skupín, ako je organizované odborové hnutie, k zdravej makroekonomickej politike a k oveľa lepším hospodárskym výsledkom. Sedemdesiate roky sa považujú za neúspešné desaťročie a osemdesiate roky za obdobie renesancie – ktorej výhody pretrvávajú dodnes.

Hoci niet pochýb o rozsahu hospodárskych problémov, ktorým Spojené kráľovstvo čelilo v 70. rokoch, v neposlednom rade tých, ktoré priniesla ropná kríza a veľmi konfrontačné pracovné vzťahy, populárne vnímanie 70. a 80. rokov 20. storočia čerpá viac z fiktívnych výtvorov ako zo skutočnosti.

Vo všetkých rozvinutých ekonomikách neboli 70. roky horším desaťročím ako 80. roky, pokiaľ ide o rast, produktivitu a životnú úroveň. Dokonca aj v Spojenom kráľovstve, ktoré bolo v roku 1976 nútené požičať si peniaze od Medzinárodného menového fondu (MMF), boli miery rastu v 70. rokoch lepšie ako v 80. rokoch a dosahovali v priemere 3,38 % ročne oproti 3,0 %. Na vrchole takzvaného Barberovho boomu – pomenovaného po vtedajšom konzervatívnom kancelárovi Anthonym Barberovi – mala krajina značný obchodný deficit, ale potom po väčšinu zvyšku desaťročia dosahovala prebytky. Naopak, Spojené kráľovstvo vykazovalo do roku 1989 rekordný obchodný deficit vo výške takmer 5 % HDP.

Napriek tomu britskí politici, a to nielen konzervatívni, stále hovoria o riziku návratu do 70. rokov, akoby toto desaťročie bolo vrcholom hospodárskej výkonnosti Spojeného kráľovstva. Stále existuje tendencia vyvolávať prízrak návratu do 70. rokov ako varovanie. Málokto má pocit, že súčasná kríza je porovnateľná so 70. rokmi, nieto ešte horšia. Na prvý pohľad je to zvláštne.

Hoci Spojené kráľovstvo v 70. rokoch relatívne zaostávalo v raste, nebolo to nič v porovnaní s dnešným kolapsom životnej úrovne. Priemerná reálna mzda v Spojenom kráľovstve je v súčasnosti nižšia ako pred 18 rokmi, čo nemá v mierových hospodárskych dejinách krajiny obdobu.

Vo väčšine ukazovateľov má krajina najobmedzenejší sociálny štát spomedzi všetkých vyspelých krajín vrátane Spojených štátov, čo má za následok, že pracujúce domácnosti znášajú väčšie riziko ako ich rovesníci a – ako nedávno zistila nadácia Resolution Foundation – dnešní mladí Briti musia platiť oveľa viac na daniach, ako kedy dostanú späť vo forme dôchodkov a iných dávok. V prípade starších ročníkov je to naopak.

Okrem toho je tu bezprecedentná bytová kríza, pričom mladí ľudia sú čoraz viac vylúčení z možnosti vlastniť bývanie, ak nemajú prístup k rodinnému majetku. Verejné služby sú pod nebývalým tlakom, najmä zdravotníctvo. Nadmerná úmrtnosť sa zvýšila, zatiaľ čo Británia je jedinou krajinou v Európe, ktorá trpí poklesom priemernej dĺžky života.

Spojené kráľovstvo má tiež veľký štrukturálny obchodný deficit. Keby jej hospodárstvo rýchlo rástlo vďaka vysokej miere kapitálových investícií, bolo by to menším problémom. Tak to však nie je. Británia čelí prehlbujúcej sa kríze hospodárskeho rastu, a to aj preto, že podnikateľské investície sú na najnižšej úrovni v rámci skupiny G-7. Obchodný deficit je dôležitý: Trajektória je neudržateľná a znamená rýchly nárast záväzkov voči zvyšku sveta.

Ak je hospodárska výkonnosť Spojeného kráľovstva taká slabá, prečo sa porovnávanie so 70. rokmi považuje za obludné? Naratívy často vytvárajú tí, ktorí zo zmien profitovali, najmä ak sú týmito víťazmi vplyvní ľudia v politike a médiách. Zmeny v politike na konci 70. a začiatku 80. rokov priniesli prospech konkrétnym skupinám v spoločnosti – predovšetkým tým lepšie situovaným -, čo viedlo k prudkému nárastu nerovnosti. Podľa organizácie Equality Trust Spojené kráľovstvo dodnes patrí medzi najnerovnejšie rozvinuté krajiny.

Vo veľmi nerovnej spoločnosti majú ľudia s vplyvom na udržiavanie naratívov tendenciu byť izolovaní od toho, čo sa deje s väčšinou obyvateľstva. Mnohí jednotlivci si skutočne myslia, že hospodárska situácia v krajine je lepšia, ako je, pretože ich osobná situácia je silná. Patria k ľuďom s vyššími príjmami a majú bohatstvo, ktoré ich chráni pred rizikami. V Spojenom kráľovstve majú tiež zvyčajne štedré súkromné dôchodky a svoje domy si zvyčajne kúpili predtým, ako ceny v porovnaní so zárobkami dramaticky vzrástli.

Po druhé, pretrváva presvedčenie, že Spojené kráľovstvo musí dosahovať dobré výsledky, pretože je riadené tak, ako by malo byť hospodárstvo riadené podľa prevládajúceho príbehu, t. j. s malým štátom, obmedzenými sociálnymi dávkami, ktoré poskytujú správne stimuly, a relatívne nízkymi daňami z vysokých príjmov a bohatstva, ktoré podporujú podstupovanie rizika, a tým aj hospodársky rast. To podporuje popieranie rozsahu nedostatočnej výkonnosti krajiny alebo tendenciu obviňovať za ňu iných – či už chudobných, že sú leniví, alebo prisťahovalcov, že spotrebúvajú verejné služby a nedostatočné bývanie.

V skutočnosti existuje veľa dôkazov – nielen od MMF – že vysoká miera nerovnosti je škodlivá pre hospodársky rast, že chudobný sociálny štát sťažuje ľuďom riskovanie, a tým brzdí sociálnu mobilitu a rast produktivity, a že nedostatočné financovanie verejných statkov – najmä zdravotnej starostlivosti, vzdelávania a infraštruktúry – znižuje potenciál hospodárskeho rastu. Medzi veľkosťou štátu a jeho hospodárskou výkonnosťou určite neexistuje žiadna súvislosť. Príbeh však môže byť zvodný, ak legitimizuje systém, z ktorého majú ľudia osobný prospech.

Tretím dôvodom je, že britská politická trieda si nechce priznať rozsah problému, pretože by to znamenalo spochybniť brexit, čo nie je ochotná urobiť ani jedna z hlavných politických strán – Konzervatívna strana preto, lebo mnohí jej politici a väčšina jej voličov naďalej verí v brexit, a Labouristická strana preto, lebo sa obáva straty hlasov stúpencov brexitu v tesnom boji o parlamentné kreslá v anglickom Midlande a na severe. To vedie politikov krajiny k bagatelizovaniu rozsahu problémov a ignorovaniu politík – ako napríklad opätovný vstup na jednotný trh Európskej únie -, ktoré by ich mohli zmierniť.

Čím väčšia je priepasť medzi dominantným príbehom a realitou, ktorú zažíva väčšina ľudí, tým väčšie je politické riziko. Vláda musí byť úprimná, pokiaľ ide o problémy, ktorým krajina čelí, a zaviesť dlhodobé stratégie na ich riešenie. Voliči neočakávajú zázraky, ale musia mať pocit istoty, že sa veci uberajú správnym smerom. V opačnom prípade sa otvára cesta k sociálnym nepokojom, strate rešpektu k politickým inštitúciám a rastúcej bezvládnosti.