V prvom prípade prišlo k veľmi nebezpečnej situácii, keď počas útoku izraelských stíhačiek na sýrskom území bolo zostrelené ruské lietadlo s 15 vojakmi. Rusi zodpovednosť za túto tragédiu pripísali Izraelu, ktorého stíhačky F16 sa skrývali za pomalým ruským lietadlom Il-20, aby sa tak vyhli protileteckej sýrskej obrane. Izrael tieto obvinenia odmietol a snažil sa pripísať celú vinu Sýrii. Prípad ale ukázal, ako ľahko môže v sýrskom konflikte vzniknúť napätie medzi jadrovými mocnosťami. Je preto správne, že sa objavujú aj snahy riešiť rozpory medzi veľmocami kompromismi. To ukázala práve dohoda ruského a tureckého prezidenta v Soči.

Izraelská zodpovednosť za smrť ruských vojakov

Pri prvom prípade treba konštatovať, že Izrael má pri tragédii Il-20 zásadnú zodpovednosť. Dôvodom je fakt, že jeho útoky proti sýrskemu územiu predstavujú akt agresie a sú v rozpore s medzinárodným právom. Preto Izrael zodpovedá za následky, ktoré pri jeho protiprávnom konaní vznikajú. Útoky proti sýrskemu územiu predstavujú jednoznačnú agresiu a sú nielen v rozpore s dohodou o prímerí medzi Izraelom a Sýriou, ale najmä v rozpore s Chartou OSN. Izrael síce predstiera, že sa v Sýrii bráni proti Iránu, avšak zatiaľ čo Izrael bombarduje ciele v Sýrii veľmi často, Irán z územia Sýrie na územie Izraela nezaútočil ani raz. Preto v prípade izraelského útoku nešlo o realizáciu práva na obranu podľa čl. 51 Charty OSN, akokoľvek široko pochopeného.

Navyše, iránske jednotky pôsobia na sýrskom území na základe podobnej dohody ako napr. americké jednotky v Pobaltí. Predstavme si analógiu, že by 15 amerických vojakov v Pobaltí zahynulo počas útoku Ruska na Estónsko s odôvodnením, že Moskva považuje konanie pobaltských štátov za hrozbu, pretože poskytujú svoje územie na protiruské akcie… Izrael by mal bezvýhradne uznať svoju vinu za smrť ruských vojakov, pretože je jasné, že bez jeho protiprávneho útoku proti Sýrii by neprišlo k odpáleniu rakety a ruskí vojaci by nezomreli. Je však tiež treba oceniť, že Rusko nereagovalo na smrť svojich vojakov emotívne a nerealizovalo akty vojenského násilia voči Izraelu.

Moskva pritom doteraz ukazovala veľké porozumenie pre izraelské bezpečnostné záujmy a vojenským akciám Izraela v Sýrii nebránila. Podobne doteraz neposkytla sýrskej armáde najmodernejšie protiletecké systémy typu S 400, ktoré by predstavovali zásadnú hrozbu pre izraelské lietadlá v Sýrii. Toto porozumenie ostro kontrastuje s neporozumením západných štátov pre ruské záujmy, napr. na Ukrajine. Západ zaviedol proti Rusku sankcie za podporu ľudových republík v Donbase, hoci Rusko vystupuje v ukrajinskom konflikte oveľa subtílnejšie než Izrael v Sýrii. Ruské lietadlá ani pri najväčších rozporoch nebombardovali Kyjev či iné ukrajinské mestá, zatiaľ čo Izrael pravidelne útočí na sýrske mestá a to aj ďaleko od izraelských hraníc.

Napätie a dohoda o Idlíbe

Ak však aj opomenieme právo Sýrie na územnú suverenitu nad svojim územím, musíme upozorniť na fakt, že v Sýrii sa stretávajú záujmy viacerých mocností a tieto sa môžu skončiť veľmi zle. Predstavme si, že by 15 ruských vojakov nezahynulo počas izraelského útoku, ale za podobných okolností počas útoku USA a ich spojencov v apríli 2018. USA, V. Británia a Francúzsko vtedy útočili kvôli údajnému použitiu chemických zbraní sýrskym režimom, Sýria obvinenia odmietala, Rusko bolo pripravené opätovať útoky Západu a verejne sa hovorilo i o hrozbe svetovej vojny.

Veľký konflikt hrozil i v septembri tohto roku a to kvôli situácii v meste Idlíb, kde hrozilo, že postupujúca Sýrska arabská armáda vytlačí posledné zvyšky islamistických povstalcov z krajiny. Na túto hrozbu reagovali USA a ich spojenci, ktorí varovali Sýriu a Rusko pred chemickými útokmi a humanitárnou katastrofou v regióne. Je zrejmé, že to nerobili kvôli bezpečnostným záujmom, ale kvôli možnosti znovu sa zapojiť do sýrskeho konfliktu. Vo vojne v Sýrii je totiž už dnes jasné, že prevahu má sýrska vláda a jej spojenci. Naopak, „sýrska opozícia“ a jej spojenci (i západní) sa ocitli medzi porazenými. Fakt, že pri riešení konfliktu v Sýrii zohrali USA len vedľajšiu úlohu a EÚ vôbec žiadnu, znižuje vplyv Západu v regióne. Keby sa však „malú“ sýrsku vojnu podarilo zmeniť na veľkú vojnu veľmocí (NATO proti RF), USA by si mohli v tejto konfrontácii lepšie zachovať tvár.

V Idlíbe však má záujmy aj Turecko, keďže provincia sa nachádza priamo na tureckej hranici. Jeho záujmy sú síce egoistické, ale súčasne aj pochopiteľné, pretože túto oblasť vníma ako sféru svojho vplyvu a chce si tam udržať určitú kontrolu. Sýrska vláda má síce suverénne právo na správu danej oblasti, ale je dobré, že v záujme mieru dokázala rešpektovať i záujmy Turecka. Neochota rešpektovať bezpečnostné záujmy iných kvôli argumentu o štátnej suverenite totiž doteraz vyvolala tie najhoršie konfrontácie veľmocí, od kubánskej až po ukrajinskú krízu. Záujmy veľmocí síce nemôžu byť ako také dôvodom pre obmedzovanie suverénnych práv štátov, ale pri výkone suverenity treba brať zreteľ i na hodnotu mieru ako ústrednú hodnotu medzinárodného práva. Preto je správne, že sa Rusko, Turecka a následne i Sýria dokázali dohodnúť na nenásilnom riešení problémov v Idlíbe.

V dohode prezidentov Putina a Erdogana je množstvo neznámych, avšak podľa zverejnených informácií sa v Idlíbe vytvára demilitarizovaná zóna, v ktorej od 15. októbra budú spoločne hliadkovať ruské i turecké jednotky a zabezpečovať zastavenie bojových operácií. Z oblasti sa má stiahnuť teroristická organizácia Džabat al Nusra, ktorá tvorí jadro bojových jednotiek povstalcov v Idlíbe a disponuje asi 16 000 bojovníkmi s množstvom techniky. Tento odsun má zabezpečiť Turecko, ktoré v doterajšom konflikte podporovalo protivládnu opozíciu. Pri splnení uvedených podmienok sa Sýrska arabská armáda vzdá ďalších operácií proti povstalcom, hoci pri momentálnom rozložení síl má veľkú vojenskú prevahu. Je zrejmé, že toto riešenie nie je jednoduché pre žiadnu stranu a najmä sýrska vláda sa musí vzdať legitímnej snahy o konsolidáciu svojho územia na severozápade Sýrie.

Potreba mierových riešení

Dnes nie je vôbec isté, či dohoda bude nakoniec úspešná alebo či bude trvalým riešením problémov v Idlíbe . Existuje aj viacero indícií, že to tak byť nemusí. Napriek tomu má dohoda potenciál stať sa aspoň čiastočne pokusom o začatie mierového procesu v Sýrii. Moskva a Ankara, ale taktiež Damašek dokázali, že je možné hľadať kompromis, pri ktorom ustúpia všetky strany. Strany konfliktu sa doteraz o podobný kompromis nepokúšali a miesto toho usilovali o úplne víťazstvo. Práve preto kompromis zo Soči treba oceniť ako pokus o dosiahnutie mieru aspoň v časti sýrskeho územia. Rusko a Turecko tiež ukázali, že cesta k mieru je s nimi možná.

Táto dohoda predstavuje určitú príležitosť i pre EÚ. Práve Brusel by mal rusko-tureckú dohodu podporiť, pretože dohoda môže predstavovať začiatok cesty k mieru a mier v Sýrii by veľmi pomohol v boji proti nelegálnej migrácii. Ako svoj príspevok k mieru by mohla EÚ zrušiť napr. ekonomické sankcie proti Sýrii. Tie už dlho neplnia účel nátlaku na B. Asada a škodia len obyvateľom krajiny. V prípade mierových riešení by Brusel mohol v sýrskom konflikte zohrávať výraznejšiu úlohu, nakoľko vojensky je závislý od USA, ale ekonomicky dokáže pôsobiť i samostatne.

EÚ už mala mnoho príležitostí pochopiť, že kompromisy a dohody sú výhodnejšie než jednostranné silové riešenia. Stačí si len spomenúť na prevrat na Ukrajine: dňa 21. februára 2014 v Kyjeve traja ministri zahraničia veľkých štátov EÚ (Fabius, Steinmeier, Sikorski) garantovali dohodu lídrov Majdanu a prezidenta Janukovyča o predčasných voľbách na Ukrajine. Keby sa vtedy kompromisná dohoda dodržala, Krym i Donbas by boli dodnes súčasťou Ukrajiny, pričom Janukovyč by predčasné voľby určite prehral. Keďže však miesto podpory kompromisu pri násilnom prevrate z 22. februára 2014 EÚ mlčala, situácia skončila vojenským konfliktom, ktorý pre EÚ príliš výhodne neskončil. Poučením z kríz na Ukrajine a v Sýrii by preto mala byť ochota predstaviteľov EÚ seriózne rokovať aj s partnermi, ktorých v Bruseli nemajú radi, teda najmä s Ruskom a Sýriou.

Branislav Fábry