V priebehu 20. storočia sa stalo očividným, že ďalšie použitie jadrových zbraní veľmocami by mohlo byť tým posledným. Lenže práve v auguste 2019 sa objavila nová hrozba pre ľudstvo, ktorou je odstúpenie USA od Zmluvy o raketách krátkeho a stredného doletu (INF). Ide o ďalší krok k likvidácii systému jadrového odzbrojenia, ktorého dôležitým pilierom bola práve zmluva INF, uzatvorená v roku 1987 medzi USA a ZSSR.

Nové jadrové zbrane pre USA?

Rozhodnutie odstúpiť od zmluvy INF je zlou správou pre ľudstvo a je tiež očividné, že USA sa chystajú vyzbrojiť novými jadrovými zbraňami – na obnovu jadrového arzenálu chcú investovať v budúcich rokoch vyše bilióna dolárov. Nejde pritom o prekvapujúci jav, USA v 21. storočí odstúpili od viacerých odzbrojovacích dohôd. Konanie D. Trumpa a jeho militaristickej administratívy je len pokračovaním krokov predošlých prezidentov, nie en akýmsi excesom v americkej politike. Už za G. Busha totiž USA odstúpili od protiraketovej zmluvy ABM a za B. Obamu rozhodli o výstavbe systému tzv. protiraketovej obrany v Rumunsku a Poľsku. Administratíva D. Trumpa sa líši od predchodcov snáď len v tom, že ešte menej hľadí na názor svojich európskych „spojencov“ a dáva im to ostentatívne najavo.

USA sa pokúsili svoje odstúpenie od INF ospravedlniť porušovaním zmluvy zo strany Ruska a Číny, bolo to však veľmi nepresvedčivé. Samotné USA začali zmluvu INF porušovať už skôr rozmiestňovaním svojich zbraní v Európe a nedá sa predpokladať, že by v takej situácii chceli Rusi „darovať“ Američanom zámienku pre odstúpenie od zmluvy. Aj Rusko síce sleduje svoje egoistické ciele, avšak nemá záujem o nové preteky v zbrojení, lebo na rozdiel od bývalého ZSSR nemôže usilovať o paritu s USA v zbrojných výdavkoch. Rusko v súčasnosti vydáva na zbrojenie vyše 10-krát menej než USA. Pre RF je výhodnejšie rozloženie síl bez jadrových pretekov, pretože mohutný arzenál z minulosti jej umožňuje dostatočné odstrašenie a garantuje aj pozíciu jednej z dvoch hlavných jadrových mocností sveta. Dokonca aj nové zbrane, ktoré vytvorilo v minulých rokoch, boli hlavne reakciou na zbrojenie v USA. Napriek tomu je zrejmé, že ak USA začnú vyvíjať nové jadrové zbrane, aj Rusko v rámci svojich možností zareaguje a tiež zvýši výdavky na jadrové zbrane.

Ešte väčším otáznikom je postoj USA voči Číne. Čína doteraz vystupovala voči USA pomerne zmierlivo a bez výhrad akceptovala americkú (i ruskú) nukleárnu prevahu. Jej jadrový arzenál síce dokáže odstrašiť útočníka, avšak v celkovom počte jadrových zbraní sa ocitá až na štvrtom mieste vo svete (za Francúzskom). Lenže napriek tomu, že Čína postupne predbieha USA vo viacerých ekonomických ukazovateľoch, jej vojenský rozpočet je stále trikrát menší než rozpočet USA a priepasť vo vojenských kapacitách medzi oboma štátmi obrovská. Avšak práve ohlasované rozmiestnenie nových amerických zbraní v ázijsko-pacifickom regióne nutne povedie k tvrdej reakcii Číny. Ak by totiž čínska vláda aj mala záujem na nízkych výdavkoch na zbrojenie, čínska verejnosť reaguje na americké hrozby a výzvy veľmi podráždene. To Peking nebude môcť z dlhodobého hľadiska ignorovať, a preto tiež zvýši výdavky na zbrojenie. Čínske zbrojenie by však bolo problémom aj preto, lebo by zvýšilo celkové napätie v Ázii. Na nárast čínskych výdavkov by následne reagovali novým zbrojením štáty, ktoré majú z Číny historicky podmienené obavy.

Víťazstvo v jadrovej vojne?

Azda najzávažnejším problémom nového kola jadrového zbrojenia je predstava niektorých síl v USA o víťaznej nukleárnej vojne proti Rusku. Ide o predstavu. že by pri dostatočnej vojenskej prevahe mohli USA vykonať preventívny útok na Rusko, pri ktorom by natoľko dokázali zmenšiť jadrový potenciál protistrany, že by sa im podarilo zlikvidovať aj prípadnú jadrovú odvetu. Táto predstava je sama o sebe zvrátená, pretože masívne použitie jadrových zbraní a tým pádom aj likvidácia veľkej časti ľudstva by bola sama o sebe najhorším zločinom histórie – dokonca aj keby prinášala víťazstvo. Navyše, i pri veľkej jadrovej prevahe len sotva možno garantovať, že by použitie týchto zbraní naozaj viedlo k „víťazstvu“. Riziko, že by protistrana dokázala mohutne zareagovať i napriek preventívnemu útoku USA, sa nebude dať úplne vylúčiť. Po jadrovej vojne veľmocí by zostali len porazení…

Takisto predstava, že v čase jadrových zbraní sa jedna strana bude cítiť bezpečne bez ohľadu na názor ostatných, je veľmi nebezpečná. Bolo to práve riziko vzájomného zničenia, ktoré viedlo k tomu, že v 20. storočia na seba jadrové superveľmoci nezaútočili, hoci svet mal k nukleárnej apokalypse blízko (najmä počas karibskej krízy 1962). Ani USA síce nemajú garanciu dokonalej vojenskej bezpečnosti, majú však najsilnejší potenciál odstrašenia a vojenskú prevahu nad ktorýmkoľvek iným štátom. Ak k ich jadrovému arzenálu pripočítame aj jadrové potenciály ďalších členov NATO z V. Británie a Francúzska, je dominancia USA ešte výraznejšia. Lenže akýkoľvek ďalší pokus USA znovu navýšiť svoju jadrovú prevahu bude s veľkými obavami vnímať celý zvyšný svet.

Zákaz jadrových zbraní?

Na novú vlnu amerického militarizmu v 21. storočí zareagovala väčšina sveta snahou o presne opačné kroky. Vo svete sa téma jadrových zbraní berie naozaj vážne a v roku 2017 podpísalo 122 štátov Dohodu o zákaze jadrových zbraní. Proti dohode boli najmä jadrové veľmoci a väčšina európskych „spojencov“ USA. Je jasné, prečo sa nukleárne veľmoci nechcú vzdať svojich jadrových zbraní, keďže ich dôvodom je snaha udržať si vojenskú prevahu nad ostatnými. Je však zvláštne, že takúto dohodu odmietli podpísať aj malé európske štáty ako SR alebo ČR (na rozdiel napr. od Rakúska). Najpravdepodobnejším vysvetlením je ich podriadenosť a servilita voči záujmom USA.

Paradoxne na rozdiel od Európy sa už niekoľko oblastí sveta dokázalo dohodnúť na vytvorení zón bez jadrových zbraní. Už v roku 1967 sa v Zmluve z Tlatelolca na tomto statuse dokázala dohodnúť Latinská Amerika, v roku 1985 sa pridali juhovýchodná Ázia (Bangkok), neskôr južný Pacifik (Rarotonga) a dokonca aj  Afrika (Pelindabo), stredná Ázia (Semipalatinsk), Mongolsko, atď. Nenukleárny status zatiaľ platí aj pre Antarktídu či pre Mesiac. Všetky kontinenty teda dokázali vytvoriť zóny bez jadrových zbraní, žiaľ, iba Európa nie. Premeškanou príležitosťou bolo najmä stiahnutie sovietskych jadrových zbraní po roku 1989.

Šírenie jadrových zbraní?

Napriek tomu, že väčšina krajín sveta dnes nedisponuje jadrovými zbraňami, stáva sa často obeťami agresií iných štátov, najmä zo Západu, ktorý má veľkú vojenskú prevahu. V poslednom čase sa však objavuje aj iný trend: niektoré štáty získali dojem, že najlepšiu ochranu predstavuje vlastníctvo jadrových zbraní. Krajiny, ktoré ich vlastnia, majú väčší odstrašovací potenciál. Ukázal to i príklad malej KĽDR v minulom roku, keď samotný D. Trump musel zmierniť svoju protikórejskú rétoriku. Príklad KĽDR bude určite pôsobiť na ďalšie štáty, ktoré cítia nejaké ohrozenie, a to zrejme povedie k tomu, že sa nukleárne vyzbroja. Po kolapse iránskej jadrovej dohody sa dá jadrové zbrojenie čakať od Iránu, na čo však zrejme zareaguje Saudská Arábia vlastným jadrovým programom. Krajiny ako Irán, ale napr. aj Turecko či Egypt sú väčšie než jadrové Francúzsko a V. Británia a môžu si klásť legitímnu otázku, prečo práve oni nemajú vlastniť jadrové zbrane.

Otázku však možno rozvinúť a čestne sa spýtať, prečo by sa krajiny, ktoré si to želajú, nemali nukleárne vyzbrojovať. Ak od zmlúv o kontrole zbrojenia odstupujú USA, ktoré sú pre svoju vojenskú prevahu najmenej ohrozené, prečo by sa kontrole jadrového zbrojenia mali vystavovať malé zraniteľné krajiny. Právny stav v oblasti zbrojenia zo začiatku 21. storočia bol pre USA obzvlášť výhodný, ale keď im nestačí ani vyše šesť a pol tisíca jadrových zbraní a vypovedajú odzbrojovacie zmluvy, aký morálny dôvod existuje pre malé štáty, aby si neobstarávali jadrové zbrane. Dá sa tiež predpokladať, že pri narastajúcom jadrovom zbrojení USA a Číny začnú niektoré štáty odstupovať aj od Zmluvy o nešírení jadrových zbraní. Budú pritom presvedčivo poukazovať na výpovede zmlúv zo strany USA, avšak riziko nukleárnej vojny začne i tak povážlivo narastať.

Pre Európu bude spočívať hlavný problém v tom, že ak sa krajiny Blízkeho východu alebo Afriky rozhodnú vytvoriť vlastné jadrové zbrane, napr. na obranu pred agresívnou politikou USA, bude mať problém hlavne Starý kontinent, pretože sa nachádza veľmi blízko. Pri každom napätí medzi Izraelom, Iránom a Saudskou Arábiou pôjde potom o existenčný záujem Európy. Pre EÚ by mala skôr zmysel podpora politiky jadrového odzbrojenia, lenže Európanom, ktorí nie sú schopní kriticky reagovať na nové americké zbrojenie, nikto na Blízkom východe neuverí. Ak Európania neodkážu znemožniť americkú likvidáciu jadrovej dohody s Iránom z roku 2015, ktorá bola hlavne európskym dielom, nebude európska pozícia dôležitá ani v budúcnosti.

Militaristi či enviromentalisti?

Európski politici vo vzťahu k USA zlyhávajú, a to platí aj v otázkach, ktoré sami označujú za najdôležitejšie, napr. pri ochrane životného prostredia. Parížska klimatická dohoda bola síce ich prioritou, ale ani odstúpenie USA od dohody ich nezbavilo nekritickej podpory atlantizmu. Spôsob, akým mnohí „zelení“ politici podporujú americkú politiku vojenskej konfrontácie, je doslova šialený. Najsmiešnejším príkladom takýchto „enviromentalistov“ v strednej Európe bola Strana zelených v ČR, ktorá po voľbách 2006 presadzovala výstavbu amerického radaru v ČR a za svojho ministra zahraničia nominovala dokonca K. Schwarzenberga!

Podobne vyznievajú aj niektorí „progresívni“ politici v súčasnej SR, ktorí síce hlásajú enviromentalizmus, sú však neochvejne atlantistickí, i keď USA likvidujú systém kontroly zbrojenia a volajú po zvyšovaní výdavkov na zbrojenie. Úplne pritom opomeniem, že v koalícii PS/Spolu zastávajú funkcie i predstavitelia American Enterprize Institute (D. Roháč), organizácie, ktorá prirovnáva „naivný enviromentalizmus“ k náboženskému fundamentalizmu. Pred parlamentnými voľbami v SR budú zrejme aj oni pritakávať „naivnému enviromentalizmu“, až po voľbách sa však ukáže, nakoľko ho berú vážne.

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že je nezlučiteľné hľadať globálne odpovede pri plastových odpadoch alebo jadrových elektrárňach a súčasne ponechať na vôli a egoizme USA (či iných veľmocí), koľko jadrových zbraní vyrobia. Nejde len o to, že tieto jadrové zbrane sú pre ľudstvo väčšou hrozbou než nezodpovedné nakladanie s odpadmi, ale aj jadrové zbrane sa raz zmenia na jadrový odpad (v lepšom prípade). Práve teraz preto prichádza čas, kedy sa treba zbrojárskym lobistom a ich spojencom z radov falošných ochrancov životného prostredia postaviť. Títo sú totiž ešte nebezpečnejší, pretože svoju podporu militarizmu schovávajú pod populistickú masku enviromentalizmu. Proti nim treba podporiť tých, ktorí to s budúcnosťou ľudstva a ochranou životného prostredia myslia úprimne. Úprimne to však myslia len vtedy, ak enviromentalistické aktivity nerozlučne spájajú s politikou mieru a kontroly zbrojenia.

Branislav Fabry