Veľká mediálna pozornosť a pobúrenie skupín obyvateľstva dávajú týmto jednotlivcom pocit vlastnej dôležitosti a vytvárajú dojem, že sa stávajú akýmisi „tvorcami dejín“. Najznámejším príkladom tohto javu sú činy P. Kalmusa a Ľ. Lorenza. Lenže hoci ich konanie priťahuje mediálnu pozornosť, môže súčasne vyvolávať závažné spoločenské konflikty.

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

• História podľa Kalmusa a Lorenza

• Problémy Lipšicovej argumentácie

• Andrej Kiska a štátny znak v kosoštvorci

• Vojna všetkých proti všetkým

• Zachovať vnútorný mier!

História podľa Kalmusa a Lorenza

Ako je dobre známe, dňa 21. augusta osekal Ľ. Lorenz symbol kosáku s kladivom na pamätníku osloboditeľov v Košiciach. Ide o jednu z množstva provokatívnych akcií „umelcov“ P. Kalmusa a Ľ. Lorenza voči pamätníkom minulosti na Slovensku. Pri svojom vypätom antikomunizme sa však táto dvojica dopustila hrubých neslušností voči rôznym pamätníkom. Išlo nielen o protesty pri pamätníkoch komunistických osobností a poškodzovanie ich pamätných tabúľ, ale aj o obnažovanie sa na cintorínoch či kladenie americkej vlajky na hroby sovietskych vojakov.

Konanie P. Kalmusa a Ľ. Lorenza je nebezpečné, pretože aj ich hodnotenie histórie je dosť kontroverzné. Ľ. Lorenz a P. Kalmus pri svojom antikomunizme zhanobili napr. pamätník trom príslušníkom ZNB, ktorí padli v boji proti banderovcom. Pamätník natreli farbami ukrajinskej vlajky a na tabuľu vysvetľujúcu okolnosti usmrtenia troch príslušníkov ZNB napísali “LOŽ”. Lorenz tento čin neskôr na facebooku obhajoval slovami: “O banderovcoch, utekajúcich pred istou smrťou do západných krajín (kde im udeľovali azyl a nikto ich nesúdil, pretože boli chudáci a nie zločinci a kde po nich šli len agenti komunistickej KGB), cez územie Československa, kde ich LOVILI zložky silových rezortov ovládané komunistami, za podpory ich vlastnej dezinformačnej kampane a nimi zinscenovaných zločinov, ktoré prisudzovali Banderovcom…”

Ak si Ľ. Lorenz myslí, že banderovci neboli zločinci a že tvrdenia o ich zločinoch sú len zinscenovanou komunistickou propagandou, mal by sa obrátiť na poľských historikov alebo priamo na poľskú vládu. Politických predstaviteľov súčasného Poľska možno sotva považovať za šíriteľov komunistickej ideológie, napriek tomu sa však o banderovcoch vyjadrujú podobne tvrdo ako komunisti. Proti rehabilitácii banderovcov vystupujú aj ukrajinskí Židia. Téme Banderovcov som sa venoval v inom článku.

Nechcem si ani len predstaviť, čo by sa stalo, keby sa nejaký obdivovateľ Tisovho režimu nechal inšpirovať P. Kalmusom a Ľ. Lorenzom a na hrobe komunistov, ktorí padli v bojoch proti gardistom, napísal: „Lož“. Mohol by sa pritom odvolávať na Ľ. Lorenza a P. Kalmusa, ktorí podobne obhajovali banderovcov? Predpokladám, že takéto odsúdeniahodné konanie by bolo označené za pravicový extrémizmus. Vzniká teda otázka, prečo by podobným označením nemalo byť kvalifikované i konanie Kalmusa s Lorenzom.

Problémy Lipšicovej agumentácie

Za problematických považujem aj šesť argumentov, ktoré predložil D. Lipšic, obhajca P. Kalmusa a Ľ. Lorenza, na svojej facebookovej stránke. Prvý argument sa týkal osekania preglejkových symbolov kosáku a kladiva, ktoré boli použité ako náhrada originálnych súčastí pamätníka. Originály totiž  „neznámy páchateľ“ odstránil už pred niekoľkými rokmi. Problém je, že D. Lipšic Lorenzov čin odstránenia preglejkových symbolov porovnal s činom, pri ktorom by niekto nalepil na kultúrny pamätník pozvánku na koncert alebo zabíjačku a iný ju potom odstránil. V žiadnom prípade však nejde o porovnateľné situácie, pretože inštaláciou preglejkových symbolov sa opravoval narušený povrch pamätníka a obnovovala  aj jeho nemateriálna estetická hodnota. Porovnať osekanie takej časti pomníka so strhnutím pozvánok na zabíjačku nemožno.

Vo svojom druhom argumente D. Lipšic tvrdí, že náš trestný zákon medzi svastikou a kosákom s kladivom nijako nerozlišuje a tvrdí: „Na Slovensku je naviac stále platný zákon č. 125/1996 Z.z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému, takže komunistické hnutie legálnu definíciu hnutia, ktorého parametre uvádza § 422 Trestného zákona, nepochybne spĺňa.“ Lipšicova analógia však nesedí ani tu. Trestný zákon v § 422 TZ naozaj nerozlišuje medzi svastikou a kosákom s kladivom, ale ich ani nemenuje ani nevyhlasuje za rovnocenné. Pokiaľ ide o tvrdenie, že komunistické hnutie ako také spadá pod § 422 TZ, tak v takom prípade by museli byť všetci členovia politických strán, ktoré sa hlásia ku komunizmu (KSS, Vzdor) páchateľmi trestných činov podľa 422 TZ. To však zjavne neplatí. Argumentácia zákonom č. 125/1996 Z.z. tiež nie je použiteľná, lebo zákon sa zaoberá odsúdením konkrétneho komunistického systému z rokov 1948 – 1989.

S druhým argumentom súvisí aj tretí, kde D. Lipšic hovorí: „…považujem za absurdné, aby sa „trestne stíhali osoby za propagáciu fašizmu, ale osoby, ktoré propagujú komunizmus, tak robia celkom beztrestne.“ Lipšicova snaha postaviť komunizmus na úroveň fašizmu nie je nič nové, avšak svet má na to úplne iný názor. Každoročne sa obrovskou väčšinou štátov vo Valnom zhromaždení OSN schvaľujú rezolúcie proti nacizmu a fašizmu, ale na odsúdenie komunizmu sa podobná väčšina nenájde. Dokonca ani v zákonoch väčšiny štátov EÚ nie je komunizmus vnímaný rovnako ako fašizmus. Navyše, pokiaľ ide o propagáciu zločinných hnutí, mnohí vidia analógiu skôr medzi fašizmom a kolonializmom.

Pri svojom štvrtom argumente spomína D. Lipšic, že symbolom Červenej armády bola červená hviezda a nie kosák s kladivom. Lenže Červená armáda používala rôznu symboliku a kosák s kladivom bol súčasťou oficiálnych symbolov celej armády či jednotlivých vojsk, aj súčasťou symbolu Červenej hviezdy. Kosák a kladivo sú pritom symbolmi, používanými aj na rakúskom štátnom znaku. Dôležitý je preto kontext a vzhľadom na košický pamätník je zrejmé, že ide o symbol vojakov – osloboditeľov.

Pri piatom argumente uvádza D. Lipšic, že väzba pre Ľ. Lorenza by bola celkom „cez čiaru“. Osobne vidím vyššiu závažnosť pri niektorých Lorenzových predošlých činoch. Obávam sa však, že ak jeho konanie bude pokračovať, môže viesť i ku krviprelievaniu. Preto je úvaha o väzbe legitímna. Činy oboch osôb môžu byť považované za porovnateľné i s hanebným činom Sheily Sz. (pomočenie Koránu), po ktorom nasledovala väzba, avšak na rozdiel od jej konania činy P. Kalmusa s Ľ. Lorenzom vyvolávajú ešte väčšie riziko konfliktu. Našťastie, ich útoky na pamätníky zatiaľ končili iba zlomenými rebrami (Veľký Lipník), ak sa ale verejnej moci nepodarí skoncovať s týmito útokmi, môžu sa o ich potlačenie pokúsiť iní ľudia svojpomocou.

Za zvlášť neprijateľný považujem šiesty argument, najmä vetu: „Viete si predstaviť, čo by sa stalo v Nemecku, keby v meste Halle odhalili pomník R. Heydrichovi „verní rodáci za prínos pre mesto a región?“  Nuž, porovnávať R. Heydricha, tvorcu tzv. konečného riešenia a jedného z najväčších zločincov histórie, s J. Pješčakom, L. Novomeským alebo hoci aj s V. Biľakom, je nemožné. Zvlášť urážlivá je podobná analógia pre J. Bačíka, ktorému P. Kalmus s Ľ. Lorenzom taktiež zhanobili pamätnú tabuľu. Išlo síce o presvedčeného komunistu, ale najmä o antifašistu, ktorý zahynul v Mauthausene a ktorý s režimom po roku 1948 nemal nič do činenia.

Andrej Kiska a štátny znak v kosoštvorci

Veľkým problémom kauzy Kalmus a Lorenz je aj postoj prezidenta A. Kisku. Na Slovensku existuje veľa ľudí, ktorých práva sú porušované a zaslúžili by si zastanie zo strany prezidenta, avšak A. Kiska sa ostentatívne zastal tých, ktorí systematicky porušujú právne predpisy. Pre prezidenta ako hlavu SR by mali byť činy Kalmusa a Lorenza zvlášť odsúdeniahodné, najmä ich útoky na štátny znak SR, ktorý tieto osoby pri svojich protestoch zhanobili vulgárnym zobrazením v kosoštvorci. Kalmus s Lorenzom svojim konaním porušili najmä § 3 zákona č. 63/93 Z.z. o štátnych symboloch SR: „…Všetky fyzické a právnické osoby môžu používať štátny znak vždy len takým spôsobom, aby jeho použitie bolo dôstojné a zodpovedajúce jeho postaveniu ako štátneho symbolu.“

Hanobenie štátneho znaku P. Kalmusom a Ľ. Lorenzom predstavuje priamy útok na hodnoty, ktoré sa A. Kiska ako prezident zaviazal chrániť. Keď A. Kiska skladal prezidentský sľub, v súlade s čl. 104 ods. 1 ústavy povedal: „…Svoje povinnosti budem vykonávať v záujme občanov a zachovávať i obhajovať ústavu a ostatné zákony.“  Štátny znak je najvýznamnejší štátny symbol SR, nachádza sa na dvoch ďalších symboloch SR (štátna vlajka, štátna pečať) a dokonca aj na čelnej strane originálu ústavy, v ktorej je podrobne popísaný (čl. 9 ods. 1). Prezident zastupuje SR a tak by si mal držať odstup od tých, ktorí hanobia SR a umiestňujú štátny znak do kosoštvorca.

Skúsme si predstaviť, že by niekto na verejnosti nosil podobne vulgárne tričko, len by do kosoštvorca umiestnil miesto štátneho znaku Dávidovu hviezdu. Predpokladám, že A. Kiska by sa proti takýmto kresbám postavil a tričká s podobnou symbolikou označil za extrémizmus či šírenie nenávisti k určitému národu. Iste, že také tričká by prezident SR mal odsúdiť, ale podobne by mal odsúdiť aj šírenie nenávisti voči najznámejšiemu slovenskému symbolu. Najmä keď ho k tomu nepriamo zaväzuje prezidentský sľub…

Privilegované vzťahy A. Kisku s oboma „umelcami“ a jeho nedávne konanie vo vzťahu k prokuratúre vyvolávajú aj ďalšie obavy. Keďže prezident na predbežné zadržanie Ľ. Lorenza reagoval veľmi angažovane, nemožno vylúčiť, že v prípade trestného stíhania by využil právo udeľovať milosť. Silná angažovanosť prezidenta v košickej kauze môže pôsobiť na prokuratúru i do budúcnosti. Ak budú prokurátori predpokladať, že A. Kiska udelí páchateľom pri podobnej kauze milosť, môže ich to demotivovať. Naopak, vďaka konaniu A. Kisku môžu P. Kalmus a Ľ. Lorenz získať dojem, že milosť dostanú ľahko a preto budú pri útokoch na pamätníky čoraz „odvážnejší“.

Vojna všetkých proti všetkým?

Konflikty kvôli aktivistom, ktorí svojpomocne riešia historické symboly, nie sú vo svete žiadnou výnimkou. Napr. v Indii sa v roku 1992 hinduistickí aktivisti svojpomocne vysporiadali so symbolmi stáročného moslimského útlaku tým, že zničili Báburovu mešitu v posvätnom meste hinduistov v Ayódhyi. Mnohí moslimskí vládcovia Indie mali na svedomí naozaj strašné zločiny, avšak zničenie mešity ich historickú vinu nevyriešilo, iba prinieslo ďalších 2000 mŕtvych. Niečo podobné poznáme aj z Európy, kde v mene boja za historickú pravdu prichádza k útokom aktivistov voči „nesprávnym“ symbolom. Aj v 21. storočí, napr. v Kosove, „aktivisti“ svojpomocne zničili niekoľko symbolov „srbskej okupácie“, čo iba prehĺbilo rozpory medzi Srbmi a Albáncami. Varovne pôsobia sú aj nedávne príklady z Ukrajiny.

Ani na Slovensku by sme nemali podceňovať možnosť vzniku väčšieho konfliktu kvôli otázke symbolov. Okrem známych ničiteľov Kalmusa a Lorenza tu žijú aj iné osoby, ktoré útokom na určité symboly dokážu pritiahnuť mediálnu pozornosť. Čo by sa stalo, keby sa Sheila Sz. alebo niekto s podobnými názormi rozhodol odstrániť určitý symbol v niektorej z moslimských modlitební? Nebol by problém nájsť tam čosi, čo by sa dalo vyhlásiť za symbol totalitnej islamistickej ideológie, ktorá je zodpovedná za strašné zločiny. K ničomu takému by sme sa však nemali znižovať a ak má niekto problém s islamským symbolom, mal by ho riešiť zákonnou cestou.

Je pravda, že určité symboly na verejné miesta nepatria, najmä nacistické symboly, avšak pri výpočte tých symbolov neexistuje jednotný názor. Rozhodne však treba miesto prípadov svojpomocného výtržníctva postupovať zákonnými prostriedkami. Keď totiž začnú ľudia svojpomocne odstraňovať tie symboly, s ktorými nesúhlasia, vznikne vojna všetkých proti všetkým. Môžu azda občania SR pôvodom z Palestíny, ktorí považujú izraelský okupačný režim za zločinnú formu apartheidu, svojpomocne odstrániť Dávidovu hviezdu z niektorej slovenskej synagógy? Alebo môžu ateisti svojpomocne odstrániť symboly inkvizície kvôli honu na bosorky z minulosti? A čo keď na obranu týchto symbolov začnú iní budovať svojpomocnú “občiansku stráž”?

Protesty vo forme hanobenia pamätníkov minulosti sú prísne trestané aj v niektorých krajinách EÚ. Napr. v roku 2010 sa R. Gilmour počas ľavicových protestov v Londýne dopustil hanobenia pamätníku Cenotaph pre britských vojakov padlých v 1. svetovej vojne. Zhanobil ho najmä tým, že sa zavesil na britskú vlajku na pamätníku. Za svoje konanie bol odsúdený na 16 mesiacov a nepomohlo mu ani to, že svoj čin oľutoval. Britskí vojaci, ktorí padli v 1. svetovej vojne, si určite zaslúžia úctu a pri ich hanobení sa nemožno vyhovárať ani na to, že V. Británia bola v tom čase imperialistickou mocnosťou s rasistickou ideológiou, ktorá len v samotnej Indii spôsobila smrť 60 miliónov ľudí. Napriek tomu, že 16 mesiacov pre Ch. Gilmoura bolo určite veľa, tento prípad ukazuje, že Ľ. Lorenz, by za svoje konanie mohol byť stíhaný i v zahraničí.

Samozrejme, v extrémnych prípadoch nesúhlasu s nemorálnym zákonom alebo symbolom, ktorý sa nedarí odstrániť legálne, možno uskutočniť protest i formou tzv. občianskej neposlušnosti. Tu si však treba uvedomiť, že ide o formu protestu, ktorá je síce v rozpore so zákonom, ale zostáva nenásilná a neagresívna, najmä aby sa predišlo krviprelievaniu. V prípade P. Kalmusa a Ľ. Lorenca však ich činy často postrádajú aspekt nenásilia a neagresivity. Pri občianskej neposlušnosti tiež treba odmietnuť rôzne advokátske triky či priateľské intervencie na prokuratúre a pre seba požadovať čo najvyšší možný trest, aby sa tým demonštrovala nespravodlivosť konkrétnej právnej normy. Tak postupoval i M. Gándhí pri svojich aktoch občianskej neposlušnosti.

Zachovať vnútorný mier!

Každý, kto sa nezdržuje iba v najväčších mestách a cestuje po Slovensku, musí cítiť rastúce napätie v spoločnosti a nespokojnosť širokých más. Či už ide o nespokojných pacientov v nemocniciach, zúfalých dôchodcov vo vyľudnených obciach, vykorisťovaných zamestnancov pri páse alebo beznádejné rómske osady, všade cítiť napätie. Fakt, že toto napätie ešte neprerástlo do otvoreného konfliktu a že u nás existuje určitý vnútorný mier, je jedným z hlavných prvkov legitimity súčasného politického systému. Tento stav však nemusí trvať večne a na jeho zachovanie potrebujeme čestný dialóg rôznych názorových skupín, nie provokatívne gestá ženúce spoločnosť do konfliktov, ktoré môžu vyústiť až do občianskej vojny.

Branislav Fábry