Počiatky formovania modernej slovenskej štátnosti môžeme sledovať už v revolučných rokoch 1848-1849 a v nasledujúcich zápasoch za národnú identitu a zvrchovanosť Slovenska vyjadrené v Memorande slovenského národa (1861) a v programe slovenského Okolia. Stupňujúca sa násilná maďarizácia, likvidácia slovenských gymnázií a Matice slovenskej,  obmedzovanie jazykových práv v oblasti školstva, kultúry a cirkevného života, obmedzovanie občianskych slobôd, zradikalizovali na prelome 19. a 20. storočia slovenské národné hnutie. Medzníkom v zápase Slovákov za národnostné práva sa stali tragické udalosti v Černovej (1907), ktoré mali nebývalý medzinárodný ohlas. Z retrospektívneho hľadiska znamenali postupné odpútavanie sa Slovákov od „tisícročnej vlasti“ a predznamenali začiatok konca slovensko-maďarského spolužitia v spoločnom štáte. Otvorené prejavy solidarity s utláčaným národom v Uhorsku verejne demonštrovali najmä americkí Slováci. Jednou z politických alternatív – na ktorú upozorňoval už Ľudovít Štúr a následne aj Štefan Marko Daxner a predstavitelia amerických Slovákov (Adalbert Tholt-Veľkoštiavnický, Jozef Hušek) – sa stala idea štátnej nezávislosti Slovenska.

V podobnej situácii, v akej boli Slováci v Uhorsku, sa koncom 19. storočia nachádzali aj Česi. A to bez ohľadu na priaznivejšie národnostné pomery v rakúskej časti monarchie a priaznivejší stav rozvinutejšej českej spoločnosti. Oba jazykovo a kultúrne blízke národy ohrozovala násilná asimilácia. Pokiaľ predstavitelia slovenského národného hnutia sa pri návrhoch na riešenie slovenskej otázky odvolávali najmä na prirodzené právo národa na vlastné sebaurčenie, české politické myslenie bolo od konca 18. storočia determinované ideou štátneho práva odvodeného od historickej koruny českej. Ideológia nacionalizmu, ktorá stála pri formovaní každého moderného európskeho národa, mala v slovenskom a českom prostredí rozdielny obsah. Slovenský nacionalizmus bol typickým obranným nacionalizmom utláčaného národa. Na druhej strane, český nacionalizmus, popri svojich pozitívnych štátotvorných aspektoch, sledoval aj expanzívne, hegemoniálne ciele. Odvolávanie sa na rozporuplné historické právo poskytovalo totiž českej politickej reprezentácii hlavný argument na presadzovanie požiadavky privilegovaného postavenia českého národa (najmä vo vzťahu k nemeckému a poľskému obyvateľstvu v tzv. českých historických krajinách) vo sfederalizovanej monarchii.

V ponímaní českej politickej reprezentácie sa takzvaná českoslovanská (následne  československá) vzájomnosť začala koncom 19. storočia obsahovo meniť z kultúrno-osvetového hnutia na politické hnutie. Ideológom a tvorcom novej česko-slovenskej vzájomnosti, založenej na ideológii etnického čechoslovakizmu, sa stal Tomáš G. Masaryk. Masaryk a jeho prívrženci, nanovo definovali českú otázku v monarchii. České ústavné právo začali účelovo spájať s právom národa na sebaurčenie a slovenskú otázku prezentovali ako integrálnu súčasť českej otázky. Masarykova koncepcia čechoslovakizmu výrazne ovplyvnila české politické myslenie najmä v 20. a storočí a s jej negatívnymi rezidúami sa stretávame i v súčasnosti.

V masarykovskom poňatí bola idea „národného československého štátu“ postavená na romantickom mýte o etnicky jednotnom československom národe, ktorý jestvoval už v siedmom, respektíve v deviatom storočí. Jeden z prvých spoločných štátov, ktorý založil mýtický československý národ, bola Veľkomoravská ríša. A od tejto národnej mytológie sa mal odvíjať takzvaný československý príbeh. Existenciu slovenského národa v Uhorsku chápali ako vybočenie Slovákov z prirodzeného „československého“ vývoja, ako spoločenský regres. Slovenská národná idea bola považovaná za prejav „mravného hungarizmu.“ Zmyslom slovenských dejín bol, podľa čechoslovakistov, opätovný návrat Slovákov do pôvodného etnicky jednotného československého (českého) národa, interpretovaný ako dejinná zákonitosť. Na prelome 19. a 20. storočia sa Slovensko a Slováci stávali ústredným bodom českej expanzívnej politiky na východ.

Prvá svetová vojna postavila národy monarchie pred nové výzvy. V priebehu vojny sa začali črtať rôzne alternatívy riešenia  štátoprávneho postavenia národov monarchie. Jednou z nich sa stala aj myšlienka založenia spoločného štátu Slovákov a Čechov. Významnú úlohu pritom zohrali aj slovenskí a českí krajania v USA. Na rozdiel od väčšiny amerických Čechov, americkí Slováci však naďalej zotrvávali na stanovisku národnej svojbytnosti Slovákov a obhajobe autonómneho postavenia Slovenska v spoločnom štáte. Po podpísaní Clevelandskej dohody (1915), ktorá deklarovala federatívnu formu štátoprávneho usporiadanie slovensko-českých vzťahov, nasledovne tlmočil v pittsburských Národných novinách stanovisko amerických Slovákov tajomník Slovenskej ligy v Amerike Ivan Daxner: „My chceme napomáhať bratsky samostatnosť českú, ale aj svoju.  Áno, preč od Maďarov, ale nie pod Čechov, ale ku Čechom!“ Nasledujúca Česko-Slovenská dohoda (1918), známa podľa miesta podpisu ako Pittsburská dohoda, bola podľa jej signatárov koncipovaná Tomášom G. Masarykom. V Pittsburskej dohode už nebola deklarovaná konkrétna forma štátoprávneho usporiadania, ale len upresňovala niektoré body Clevelandskej dohody týkajúce sa postavenia Slovenska v spoločnom štáte. Pittsburskou dohodou sa česká strana síce zaviazala, že akceptuje Slovákov ako samobytný a suverénny národ, vášnivé spory okolo takzvaného československého národa však ani po uzavretí dohody nielenže neutíchali, ale naberali na novej sile. Už počas vojny v mnohom predznamenali turbulentný vnútropolitický vývoj v pripravovanom spoločnom štáte. Keď dohodové mocnosti definitívne uznali nový česko-slovenský štát a Pittsburská dohoda splnila svoju svoje poslanie, stala sa pre Masaryka nezáväzným, historickým dokumentom.

Vnútropolitická situácia v Rakúsko-Uhorsku a zvlášť v Uhorsku neumožňovala v čase vojny politické angažovanie sa. Situácia sa začala meniť až na sklonku vojny. Politické aktivity združenia českých poslancov vo viedenskej Ríšskej rade v roku 1917, požadujúcich začlenenie „slovenskej vetvy“ takzvaného československého národa do českého štátu v rámci sfederalizovanej monarchie podnietili aj činnosť prívržencov čechoslovakizmu na Slovensku. Iniciatívy sa chopili bývalí hlasisti okolo Vavra Šrobára. I keď ich pozícia v slovenskom národnom hnutí bola marginálna a bezvýznamná, mohli sa oprieť o výdatnú podporu českej politickej reprezentácie. To, čo nedosiahol Masaryk medzi americkými Slovákmi, podarilo sa mu dosiahnuť v Uhorsku prostredníctvom Šrobára. Do rezolúcie, prijatej 1. mája 1918 v Liptovskom Mikuláši na zhromaždení robotníkov, zakomponoval Šrobár požiadavku práva na sebaurčenie pre „uhorskú vetvu československého kmeňa“, ktorú predstavitelia českej politickej reprezentácie intenzívne propagovali ako prejav politickej vôle slovenského národa.

Zjednocujúcou platformou slovenských politických síl v Uhorsku sa stala Slovenská národná rada, v ktorej boli zastúpení príslušníci Slovenskej národnej strany, Ľudovej strany a sociálni demokrati. V máji 1918 sa v SNR  definitívne presadila myšlienka vytvorenia spoločného štátu s Čechmi. Historické vystúpenie Ferdiša Jurigu v uhorskom sneme (19. októbra 1918) a zasadnutie Slovenskej národnej rady v Martine (30. októbra 1918) už jasne predznamenali rozchod Slovákov s Uhorskom. V Martine sa 30. októbra 1918 oficiálne ustanovila Slovenská národná rada na čele s predsedom Slovenskej národnej strany Matúšom Dulom. Slovenská národná rada, odvolávajúc sa na medzinárodne uznávané právo národov na sebaurčenie, vyhlásila v Deklarácii slovenského národa štátnu suverenitu Slovenska a zároveň, v mene slovenského národa, sa vyhlásila za jediného reprezentanta štátnej moci na Slovensku: „V mene slovenského národa na Slovensku oprávnená jen teda hovoriť jedine Slovenská národná rada“. V tomto vyhlásení spočíval hlavný význam Deklarácie, ktorú česká politická reprezentácia začala okamžite spochybňovať. Pražský Národný výbor, ktorý 28. októbra 1918 deklaroval založenie česko-slovenského štátu, ako aj T. G. Masaryk, vylučovali, aby sa na Slovensku vytvorilo suverénne politické centrum moci. Naviac existencia samostatného slovenského národa bola v zásadnom rozpore s ideológiou čechoslovakizmu, ktorá tvorila základný pilier národného „československého štátu.“ Prijatou Deklaráciou si Slovenská národná rada vyriekla ortieľ nad svojim ďalším osudom.

Štátoprávny význam Deklarácie oslabovala terminologická neujasnenosť týkajúca štátotvorného subjektu. Popri slovenskom národe sa uvádza aj „slovenská vetva“ jednotného česko-slovenského národa, ako aj česko-slovenský národ. Slovenský národ je v Deklarácii definovaný ako: „čiastka i rečove i kultúrno-historicky jednotného česko-slovenského národa.“ Členovia Slovenskej národnej rady nepoznali Clevelandskú a ani pittsburskú Česko-Slovenskú dohodu. Bez ohľadu na uvedené nedostatky Slovenská národná rada naďalej stála na princípe obhajoby národnej svojbytnosti Slovákov a programu slovenskej autonómie. Ako v tejto súvislosti uvádza Emil Stodola, Slovenská národná rada nechcela urobiť „krok do tmy“. Na zasadnutí  výkonného výboru SNR v Martine, 31. októbra 1918, ktorému predsedal Emil Stodola, bolo na jeho osobný návrh prijaté rozhodnutie uskutočniť v priebehu desiatich rokov autonómiu Slovenska v Česko-Slovensku. K autonómii (federácii) malo Slovensko dospieť evolučnou cestou. Podľa Stodolu nielen národniari, ale aj ľudovci, vedený Andrejom Hlinkom, sa v Martine osvedčili za autonómiu Slovenska v Česko-Slovensku.

Slovenská národná rada nevyhlásila v Martine explicitne založenie česko-slovenského štátu, ani sa k nemu neprihlásila. Odvolávajúc sa na právo národov na sebaurčenie SNR deklarovala, že „v mene česko-slovenského národa, bývajúceho v hraniciach Uhorska, je jedine ona oprávnená hovoriť a konať.“ Pražské Národné listy informovali 30. októbra 1918 svojich čitateľov, že na tento deň zvoláva predsedníctvo Slovenskej národnej rady do Martina  zasadnutie SNR, ktorá zaujme stanovisko k poslednej nóte ministra zahraničných vecí Gyulu Andrássyho a „připojí se svorně ku prohlášení státu československého.“ Nič také sa však v Martine nestalo a ani neudialo, keďže deklaranti nemali žiadne informácie o vyhlásení „československého štátu.“ Predstavitelia pražského Národného výboru totiž nepovažovali za potrebné, aby pri vyhlásení česko-slovenského štátu koordinovali svoju činnosť so Slovenskou národnou radou. A ani po vyhlásení spoločného štátu nevyslali do Martina svojho zástupcu, ktorý by informoval SNR o tejto udalosti a spoločne sa dohodli na ďalších krokoch. Česká politická reprezentácia považovala založenie česko-slovenského štátu za výlučne českú záležitosť a slovenskú politickú reprezentáciu evidentne nepovažovala za rovnocenného partnera.

Podobne ako Masaryk v USA, ani predstavitelia pražského Národného výboru nešetrili sľubmi o bratskom spolunažívaní v spoločnom štáte, v ktorom si každý bude vládnuť na svojom. Počas tajného pobytu Matúša Dulu v Prahe, začiatkom októbra 1918, K. Kramář, V. Klofáč, J. Rotnágl ubezpečovali predsedu SNR, že v spoločnom štáte dostane Slovensko autonómiu. Po vyhlásení česko-slovenského štátu však už bolo všetko inak. Členovia SNR ani po dvoch dňoch nevedeli o prehlásení Národného výboru (28. októbra 1918) o založení „československého štátu“. Ako uvádza Šrobár týždeň po vyhlásení „československého štátu“ sa rozhodol Národný výbor (členom Národného výboru sa 28. októbra 1918 stal Šrobár náhodne) vyslať na Slovensko P. Blahu, A. Štefáneka, I. Dérera a V. Šrobára. Ich poslaním však nebolo nadviazať styk so Slovenskou národnou radou a koordinovať s ňou činnosť, ale ich úlohou bolo „okupovať Slovensko“ a „vyhlásiť československý štát na území bývalého Uhorska“. Z politického hľadiska bola Šrobárova akcia zameraná proti Slovenskej národnej rade a proti deklarovanej suverenite Slovenska. Pod kuratelou Šrobára si Slovensko malo zopakovať reparát z vyhlásenie česko-slovenského štátu. Teraz však už s jednoznačným čechoslovakistickým náterom. Šrobárova politická akcia bola v súlade s programom T. G. Masaryka, ktorý predpokladal, že „český štát, historicky zachovaný, musíme rozšíriť o svoj prirodzený národný doplnok, Slovensko.“ V Masarykovom „národnom československom štáte“ nebolo totiž žiadne miesto pre slovenský národ, slovenskú štátnosť a ani pre Slovenskú národnú radu.  

Pražský Národný výbor ignoroval Slovenskú národnú radu, ako aj Deklaráciu slovenského národa. Výsledkom tejto politiky bolo, že slovenskú vládu nevymenovala SNR, ale Národný výbor, ktorý nepovažoval za potrebné túto otázku konzultovať so Slovenskou národnou radou. Otvorene dával najavo, že na Slovensku je suverénnym vykonávateľom štátnej moci Národný výbor a nie Slovenská národná rada. Po 30. októbri 1918 považovala Praha historickú úlohu SNR za splnenú a ďalej sa s ňou už nepočítalo. Veľmi rýchlo, o necelé tri mesiace, bola Slovenská národná rada rozpustená. Regionálnym správnym orgánom na Slovensku sa stalo Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska na čele s Vavrom Šrobárom. Česká politická reprezentácia bola rozhodnutá v zárodku udusiť akékoľvek slovenské autonomistické snahy. Rakúsky centralizmus bol v novom štáte nahradený českým centralizmom a privilegované postavenie Rakúšanov v monarchii zaujali republike Česi. Po zlikvidovaní Slovenskej národnej rady sa zo Slovenska stala provincia spravovaná z pražského centra.

Idea spoločného štátu Slovákov a Čechov neobstála v historickej skúške času. Zlyhala na nacionalistickej ideológii čechoslovakizmu, ktorú vložil do jej základov Tomáš G. Masaryk. Zo sľubného projektu vytvoril Masaryk nestabilný, sezónny štát, ktorý sa rozpadol pri každej väčšej geopolitickej zmene, a to či už pri rozpade versaillského alebo jaltského systému. Masarykov „národný československý štát“ mal nádej na úspech jedine vtedy, ak by sa v novom štáte podarilo Prahe zlomiť vôľu Slovákov existovať ako svojbytný národ, tak, ako sa to stalo v prípade Moravanov. V opačnom prípade čas nepracoval v prospech tohto umelého štátu. V priebehu uplynulého storočia česká politická reprezentácia preukázala neschopnosť poučiť sa z fatálneho zlyhania T. G. Masaryka a to aj napriek tomu, že väčšina Slovákov už počas prvej ČSR oceňovala prínos spoločného štátu pri modernizácii a rozvoji Slovenska. Česká politická elita však nebola schopná prijímať a pozitívne reagovať ani na nové historické výzvy, ktoré sa jej ponúkali či už v roku 1945, v roku 1968, alebo v roku 1989, aby prehodnotila deštrukčnú ideológiu a politiku čechoslovakizmu a usilovala sa o demokratickú dohodu so Slovákmi na princípe rovného s rovným.

Ján Bobák