Bezpečnosť, konferencia a civilizačná realita, nielen na Slovensku

Bratislava 17. februára 2020 (HSP/Foto:TASR-Jaroslav Novák)

V médiách rezonujú informácie o bezpečnostnej konferencii v Mníchove v Bavorsku. Ako podstatnú a dôležitú informáciu slovenské médiá priniesli, že sa tejto akcie prvý raz zúčastnila Čaputová ako najvyššia predstaviteľka SR. Aká je však realita či už na Slovensku, ale najmä v Európe

Mníchovská bezpečnostná konferencia a jej 56. ročník  sa považuje za veľmi významnú akciu, čo v prípade európskych predstaviteľov a expertov vyznieva nedôveryhodne, najmä ak sa vezme do úvahy reálna bezpečnostná v európskych krajinách, ktoré sú zaplavené miliónmi migrantov z Ázie a Afriky. Tento rok prišlo na konferenciu niekoľko desiatok predstaviteľov a expertov na bezpečnostnú politiku pričom sa v médiách zdôrazňuje, že demokracia sa spája s duchom slobody, spravodlivosti, tolerancie a solidarity, kde tieto veci vraj garantuje právny štát. Nikto nespochybňuje, že takto chápaný štát potrebuje zodpovedných politických predstaviteľov, ktorí budú princípy právneho štátu brániť a presadzovať, čo konštatovala v prejave i Čaputová.

Zodpovednosť politikov je podľa Čaputovej v troch rovinách. “Prvou rovinou je otázka formálneho nastavenia pravidiel. Zodpovednosť politických lídrov prispieť k tvorbe dobrých zákonov tak, aby garantovali spravodlivosť, istotu a stabilitu, (…) po návrate k demokracii sme veľa energie vložili práve do budovania systému spravodlivosti,” pričom konštatovala, že niektoré časti systému spravodlivosti “moderné, flexibilné a pomerne progresívne”.

Treba poznamenať, že systém spravodlivosti na Slovensku je skutočne moderný a flexibilný, lebo vyhovuje oligarchii, ktorá vznikla po roku  1989 a je aj flexibilný, lebo paragrafy sa dajú interpretovať a ohýbať podľa požiadaviek tých, ktorý majú peniaze a moc. Tak aj vyzerá skutočná vymožiteľnosť práva na Slovensku ako aj zákonná možnosť občanov brániť sa na súdoch v trestnoprávnej rovine.

Je teda pravdou, že formálne nastavenie pravidiel, čiže zákonov, je extrémne dôležité pre spravodlivosť, pričom je realita života ukazuje, že formálne pravidlá sú nastavené zle a účelovo – v prospech ideologicky vyselektovaných subjektov, ktorých korene siahajú do epochy spred roka 1989.

Podľa Čaputovej „osobitne politickí lídri majú zodpovednosť podporovať rešpekt k pravidlám, nepodľahnúť populizmu a neútočiť na niekoho len preto, že to prináša politické body. Pretože lacné zisky na najbližšie štyri roky so sebou často nesú nenapraviteľné škody pre generácie. Je našou úlohou podporovať a chrániť to, čo je nevyhnutnou súčasťou každej zdravej demokracie – nezávislé médiá, či občiansku spoločnosť“. Paradoxne bola to práve Čaputová, ktorá sama nedodržiavala stanovené pravidlá ohľadne koncipientskej praxe a zápisu do advokátskej komory, čo nedodáva dôveryhodnosť jej apelom na dodržiavanie stanovených pravidiel.

Čaputová konštatovala, že štáty Visegrádskej štvorky (V4) stoja pred výzvami, ktoré majú spoločné korene v časoch komunistickej totality, čo je iste pravdou. Poukázala na negatívne dôsledky, keď povedala, že „Výstižne to možno nazvať defenzívnym formalizmom postkomunistickej justície. Jednoducho kombináciou ignorácie ducha zákona a nedostatku odvahy. Najväčšou výzvou sú stále ľudia, ktorí sú často nositeľmi tohto negatívneho dedičstva,” len nevedno, či nechtiac nehovorila aj o sebe.

Systém justície, podľa nej, musí stáť na dvoch pilieroch – na nezávislosti a personálnej zodpovednosti, len akosi opomenula princíp spravodlivosti a na to, že sama vymenovala sudcov na ÚS (podľa platnej legislatívy), čo je v rozpore s nezávislosťou justície od politickej moci. A vtedy o nezávislosti justície vôbec nehovorila ale s neskrývanou radosťou vymenovala isté osoby do funkcií na ÚS..

Paradoxne poukázala na to, že  “druhá rovina zodpovednosti lídrov je osobná, alebo skôr morálna… Ochrana právneho štátu si vyžaduje lídrov, ktorí pochopia, že sebalimitovanie moci je nevyhnutné pre ochranu a fungovanie demokracie a samotnej krajiny. Vyžaduje si schopnosť odolať lákavému zvádzaniu mocou a nahradiť ho posilnením rešpektu voči pravidlám,” čo je v priamom rozpore s jej konaním ohľadne koncipientskej praxe, jej (ne)zápisu do advokátskej komory, ako aj jej postojov ohľadne Istanbulského dohovoru.

Čaputová sa nevyhla ideologickým manipuláciám, keď povedala, že považuje spoločenskú rovinu za tretiu rovinu zodpovednosti politických vodcov, lebo vraj všetci čelíme nárastu populizmu, extrémizmu, či nezodpovednej rétoriky, ktorá “rozdeľuje naše spoločnosti a pomaly relativizuje, spochybňuje či priamo útočí na hodnoty a pravidlá (…) zodpovednosťou politických lídrov je nebáť sa prijať jasné a principiálne postoje ku všetkým prejavom extrémizmu a radikalizmu. Byť schopní zastať sa menšín, ochrániť a vyjadriť solidaritu so všetkými, na ktorých dnes extrémisti a populisti útočia. Poukazovať na manipulácie a lži, za ktorými sa často skrývajú prázdne a plané sľuby.”

To, že téma tzv. extrémizmu, radikalizmu a populizmu je obľúbenou stratégiou diskreditácie politických oponentov a spochybňovania pravdivých konštatovaní reality života, racionálne uvažujúci občania už dávno vedia. Pravda však zostane pravdou bez ohľadu na etikety, ktorými sa ideologickí manipulátori snažia občanom preddefinovať realitu pravdy o živote v štáte a spoločnosti. Je teda paradoxom, že práve Čaputová je presvedčená, že hlavnou výzvou pre dobré fungovanie právneho štátu v našej západnej komunite rešpekt k pravde.

Okrem iného Čaputová povedala, že bez politickej zodpovednosti nebude západ či Európa, ktorá chráni, len nie  je jasné, čo je to politická zodpovednosť (asi len to, že politik odstúpi, keď sa prevalí škandál, že politik nekonal podľa zákona). Nie je síce jasné pred čím alebo pred kým sa Európa chráni, lebo realita života v západných štátoch je dôkazom opaku.

Lebo: „podľa viacerých indícií: a/ ako je napríklad úplná nečinnosť bezpečnostných európskych zložiek, absolútna nečinnosť politického centrálneho európskeho vedenia; b/ ba dokonca aktívna pomoc niektorých európskych inštitúcií pri preprave migrantov, či niektoré oficiálne dokumenty, kde je potrebné upozorniť na zvláštny programový dokument EUROMED – Euro-Mediterranean Partnership (ktorý je potrebné vnímať v kontexte iných dokumentov EÚ), v ktorom sa s importom desiatok miliónov migrantov islamskej viery, do Európskej únie počíta; c/ ako aj predpoklady iných inštitúcií OSN – UNPD, bude vraj európsky kontinent v blízkej dobe odkázaný akceptovať viac ako 100 miliónov migrantov z neeurópskym pôvodom; d/ reálna aktivita európskych centrálnych inštitúcií;  je možné vysloviť hypotézu, že invázia islamských migrantov bola dlhodobo ideovo aj logisticky pripravovaná na globálnej politickej úrovni“ (Citát z prvej kapitoly knihy: Imigranti v európskej únii. Bački Petrovac 2015).

Konštatovanie Čaputovej, že „Prichádzam z regiónu, kde, ak sa pozrieme iba na čísla, sa dnes občania majú lepšie ako kedykoľvek predtým. Stredoeurópske ekonomiky rastú, klesá nezamestnanosť. Je to dôsledok reforiem, ktoré sme za posledných viac ako 30 rokov urobili.

Napriek tomu dnes nad strednou Európou visia otázniky o jej smerovaní,“ nemusí korelovať s realitou života drvivej väčšiny slovenských občanov. Čo sa týka smerovania stredoeurópskych štátov má Čaputová pochybnosti, keď tvrdí, že „Čoraz častejšie počúvam otázku, prečo niektoré štáty v regióne popri zvyšovaní životných štandardov zaznamenávajú pokles v tých demokratických. Prečo síce vieme ochrániť naše hospodárstvo, ale prečo s rovnakou vervou nevieme chrániť naše hodnoty,“ len zámerne nespomína, čo sú to tie naše hodnoty, ktoré si vraj nevieme ochrániť. Určite týmito hodnotami nie je neomarxizmus, multikulturalizmus a islam, ktoré devastujú európsky kontinent.

Čaputová ignoruje realitu čiže, „negatívnu historickú skúsenosť európskej civilizácie s islamom ako aj dôležitý rozmer islamu, ktorý nejestvuje len ako religio ale aj ako svetonázor, či sociálna ideológia, alebo ako politický a štátny fenomén.(…) Európa sa doslova civilizačne a kultúrne rozpadá a demograficky kolabuje, pričom nie je schopná účinne zastaviť prúdy státisícov ľudí z islamských krajín. (…) európska civilizácia  čelí najväčšiemu smrteľnému demografickému a religióznemu ohrozeniu vo svojej histórii a stojí na prahu civilizačnej katastrofy apokalyptických rozmerov.

Veľmi málo politikov v na európskom kontinente má odvahu a schopnosť hľadať pravdu o tomto fakte a túto pravdu potom prezentovať a spravodlivo brániť pred neomarxistickými atakmi imternacionalistických multikulturalistov (…), že ľudia z inej civilizácie, odlišného náboženstva a protikladnej kultúry, s inými tradíciami, s diametrálne odlišnými hodnotami, s protikladnými zvykmi, kauzálne spôsobia kolaps ustálených a ešte stále fungujúcich spoločenských vzťahov a štruktúr na európskom kontinente“. (Citát z prvej kapitoly knihy: Imigranti v európskej únii. Bački Petrovac 2015).

Preto sa treba spýtať, čo sú podľa Čaputovej tie hodnoty, o ktorých hovorí? A slovensých politikov aké hodnoty chcú po voľbách ponúknuť voličom? A ako si predstavujú udržanie bezpečnosti na Slovensku, čo je základným poslaním štátu, pred tým, čo sa deje v európskych krajinách zaplavených islamskými migrantmi?

René Balák