Bratislava 21. augusta 2018 (HSP/Foto:TASR-Štefan Puškáš)

K dnešnému výročiu 50 rokov od okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy sa na sociálnych médiách vyjadrili aj niektorí vládni politici.

Bývalý minister vnútra a dnes poslanec parlamentu za Smer–SD Róbert Kaliňák pripomenul, že od 21. augusta 1968 si pripomíname už pol storočia od okupácie Československa vojskami piatich krajín Varšavskej zmluvy. “Je to čas, kedy si intenzívnejšie spomíname na obete tejto okupácie, ktorých nemožno nazvať inak ako hrdinami,” uviedol Kaliňák.

Dodal, že v roku 2005 pripravil ešte ako opozičný poslanec návrh zákona, ktorý umožnil obetiam okupácie požiadať o finančné odškodnenie. Národná rada SR tento návrh schválila a vďaka nemu bolo do konca roku 2008 odškodnených 162 obetí. “Som rád, že som mohol aspoň malým dielom pomôcť zmierniť následky rodinných tragédií spôsobených okupáciou. Na týchto hrdinov nesmieme nikdy zabudnúť, česť ich pamiatke.”

Bugár hovorí o prekrúcaní historických faktov

Líder vládneho Mosta-Híd a kandidát na prezidenta SR Béla Bugár k výročiu dodal, že invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa “pochovala boj o slobodnejšiu spoločnosť a spečatila osud krajiny na dlhé desaťročia. Nielen v období medzi nočným prepadom a odchodom posledného nevítaného sovietskeho vojaka, normalizácia má ďalekosiahle následky.”

Ruská federácia podľa neho dodnes ospravedlňuje náš prepad, ktorú nepovažuje za okupáciu. Ruské médiá spojené so štátnymi inštitúciami aj po desaťročiach hovoria o bratskej pomoci. Nemôžeme si dovoliť si to nevšimnúť. Falšovanie dejín a prekrúcanie historických faktov sa nedá ospravedlniť a má vplyv na naše vzťahy s touto krajinou.”

Hrnko spomínal

Na situáciu spred 50 rokov si zaspomínal aj predstaviteľ vládnej SNS Anton Hrnko, ktorý na Facebooku opísal, ako s rodinou prežíval leto 1968. Uviedol, ako vnímal celú zmenu politicko-spoločenskej situácie v Československu.

“Boli sme trochu zmätení, lebo o okupácii sme vedeli z rozhlasu i z preletov lietadiel, avšak do Žiliny akosi Sovieti neprichádzali. Až o 16.30 prišiel prvý tank do Budatína. Prešiel obcou a pri Kysuci na ceste do Brodna zastal. Odkrytá hlaveň, ťažký guľomet s pásmi plnými ostrých nábojov vzbudzovali rešpekt. Tam sme ho obkľúčili a posádke sme sa snažili vysvetliť, že u nás žiadna kontrarevolúcia nie je. Myslím si, že boli viac vydesení ako my.”

Dodal, že v Žiline sa nič mimoriadne neudialo. Už podvečer sa predstavitelia mesta dohodli s veliteľom okupačných vojsk, že sa sústredia na námestí pred Domom odborov (na mieste stojí dnes obludný žilinský Aupark). “Už večer mali hlavne kanónov i guľomety zaplachtované. Rodeo začalo však po 22.00, keď sa tanky dali do pohybu a až do úsvitu rolovali po Veľkej okružnej. Toto zopakovali ešte po ďalšie dve noci, takže okolité obyvateľstvo malo z toho určite „veľkú zábavu“.”

“Najhroznejší zážitok bol asi na druhý deň okupácie, keď sa okupačným mocnostiam podarilo úplne vyradiť rozhlas po drôte a televízne vysielanie. Nemusím hovoriť, že všetci sme mali uši na prijímačoch, aby sme boli čo najlepšie informovaní. A zrazu nič. Ticho. To ticho doslova revalo a až do obnovenia vysielania sme boli úplne bezradní. Totiž väčšina obyvateľov žiaden iný komunikačný kanál nemalo. Rozhlas po drôte odišiel spolu s komunistickým režimom, ale myslím si, že to bol vynikajúci masovokomunikačný prostriedok.

A ešte, aby to nebolo také smutné, jeden zábavný zážitok. Po upokojení situácie a po podpísaní dohody o „dočasnom“ pobyte sovietskych vojsk na území ČSSR nastalo veľké presúvanie sovietskych vojsk do určených posádok. Niekedy v septembri alebo októbri 1968 zrazu zastala obrovská kolóna sovietskych zilov a iných vojenských dopravných prostriedkov na nadjazde nad železnicou v Budatíne. Čelo kolóny stálo hneď nad železnicou a chvost možno že aj pri Strečne. Boli bezradní. Počas augustových dní boli všetky smerové tabule buď odstránené alebo preorientované. Ako chlapci sme hneď obklopili vojenskú techniku i pritmolili sme sa k štábu, ktorého členovia bezradne čumeli do mapy. Kde je Budča, pýtali sa nás zúfalo. My, nepoznajúc nič iné len Bytču sme si mysleli, že majú zmätok medzi azbukou a latinkou tak sme ich smerovali do Bytče. Dokonca som im to ukazoval na mape: Tu, tu presne je Bytča. Ale im sa to nepozdávalo. Trvalo im hádam pol dňa, kým konečne otočili kolónu a vracali sa späť k Strečnu. No a ja som sa dozvedel, že existuje aj Budča až ako vysokoškolák, keď sme z Budče splavovali Hron. Aj taký bol rok 1968.”

Hrnko ďalej napísal, že s odstupom času mnoho prebolelo. “Našej rodiny sa udalosti roku 1968 priamo nedotkli. Len moja mama to stoicky okomentovala, že teraz sme mali iba Dubčeka a ako to s nimi, teda s našimi mocipánmi zamávalo. Raz príde aj Dub a potom uvidia. Žiaľ, Dub ešte neprišiel a nie je ani na obzore.”

Snaha celej generácie

Premiér Peter Pellegrini v blogu na hospodárskych novinách uviedol, že išlo o snahu celej generácie žiť v slobodnej spoločnosti a slobodne sa rozvíjať.”

Podľa Pellegriniho august 1968 patrí medzi tie historické udalosti, ktoré je nutné nasledujúcim generáciám pripomínať. “Tragické udalosti sa dotkli každej rodiny a v pamäti našich rodičov a starých rodičov zostanú navždy zapísané ako memento, aby sa už nikdy nič podobné nezopakovalo.”

Udalosti z augusta ’68 sú podľa neho dramatickým príbehom o nádeji malého národa postaviť sa vtedajším pravidlám geopolitického rozdelenia sveta a vytvoriť slobodnú a sociálnu spoločnosť postavenú na dôstojnom živote jednotlivca. “Sú dramatickým príbehom odhaľujúcim celý rad charakterov verejne činných ľudí, v ktorom sa idea budovania socializmu s ľudskou tvárou stretla zoči-voči so zradou a s mocenským cynizmom, rešpektujúcim stanovené geopolitické siločiary” (viac v článku).

Žitňanská o agresii

Exministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská (Most-Híd) v tejto súvislosti uviedla, že vpád okupačných tankov pred 50 rokmi bol agresiou. “Neospravedlniteľná agresia, ktorej cieľom bolo udržať tvrdú komunistickú líniu vo vtedajšom Československu. Udržať sa ju podarilo za cenu stoviek nevinných obetí počas augustových dní a za cenu perzekúcií tisícok ďalších, ktorí sa komunistickému režimu vzopreli,” uviedla.

Podľa jej slov v súčasnosti nestojíme na prahu žiadnej dejinnej udalosti, ktorá by nás nútila postoj k augustu ’68 prehodnocovať, a o to je snaha o relativizáciu a zmenu pohľadu na “bratskú pomoc” nepochopiteľnejšia. “Jediný spôsob, ako sa vyrovnať s okupáciou a zároveň sa vyvarovať ďalšej straty suverenity, je byť na strane slobody a demokracie,” dodala.