Majdan v Arménsku vzniesol otázku globálnych cieľov Ruska v regióne Kaukazu a možnosti dosiahnutia týchto cieľov za súčasných podmienok.

Dnes je populárne porovnávať arménske udalosti s udalosťami na Ukrajine a hľadať ich podobnosti a rozdiely, pričom v centre pozornosti “negatívneho variantu” leží otázka účasti zahraničných tajných služieb na udalostiach v Arménsku.

V porovnaní s Ukrajinou v Arménsku chýba výrazný protiruský faktor. Arméni majú na rozdiel od Ukrajincov v hlave jasno, čo sa týka národnej, kultúrnej a teritoriálnej identity. Pokiaľ na Ukrajine išlo jednoznačne k zásahu amerických tajných služieb, (to sa pretavilo do pádu Janukovyča, nie však do získania Krymu o čo v prvom rade Američanom išlo), v Arménsku sme v prvom rade svedkami akcie bojov miestnych politických klanov, ktoré používajú populizmus ako nástroj politického boja.

Arménov žije vo svete približne 11 miliónov. Na území Arménska žije približne 3 milióny Arménov, rovnaký počet Arménov žije v Rusku, dva milióny Arménov žije v USA, kde tvoria ôsmu najväčšiu etnickú diasporu. Zvyšné tri milióny Arménov žije v Európe, kaukazských štátoch, na Blízkom východe, Balkáne, Európe, v Strednej Ázii.

To čo sa deje v Jerevane predstavuje vnútorný problém arménskych elít. Arménska vláda, ktorá padla pod tlakom ulice, nebola vládou, ktorá by vnímala Rusko ako spojenca, práve naopak išlo o predstaviteľov arménskych elít, ktorí kopírovali výrazne gruzínsky scenár vývoja a boli úzko prepojení s USA. Vzťahy medzi predstaviteľmi arménskych elít nie sú pre Rusko tak dôležité ako otázka” K čomu potrebujeme Arménsko na Kaukaze? Rusko má na Kaukaze svoje strategické záujmy a ako do týchto strategických zájmov zapadá Arménsko? Môže mať Rusko z Arménska nejaký geopolitický prospech?

Odpovede na uvedené otázky nie sú také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá. V Arménsku sa samozrejme ozývajú rázne protiruské pokriky a výzvy, ktoré požadujú odovzdanie arménskych vonkajších hraníc do rúk arménskych pohraničných vojsk a objavujú sa dokonca aj hlasy o tom, že Arménsko na Rusko dopláca a Arménsko musí byť konečne slobodné a prebrať za seba zodpovednosť. Tieto pokriky ruská verejnosť vníma ako prejavy nepriateľstva voči Rusku a vidí v nich scenár podobný scenáru na Ukrajine.

Samozrejme za mnohými požiadavkami možno hľadať rukopis amerických tajných služieb, Američania majú takisto rovnako ako Rusko svoje geopolitické ciele na Kaukaze a snažia sa ich presadiť. Čo sa týka ekonomiky a bezpečnostnej situácie, narážajú však Američania na rozhodný odpor Ruska.

Arménsko v prvom rade obchoduje s krajinami Euroázijského ekonomického zväzu (členovia sú Arménsko, Bielorusko, Kazachstan, Kirgizsko, Rusko, záujem o vstup prejavili Moldavsko,  Tadžikistan, Uzbekistan, Turkmenistan, Irán, Sýria, Turecko, Mongolsko, Turecko, ďalších 50 krajín úzko s krajinami Euroázijského ekonomického zväzu spolupracuje).

Najväčšími obchodnými partnermi Arménska sú Euroázijský ekonomický zväz  47% (26,7 % Rusko, 20,3 % Bielorusko, Kazachstan, Kirgizsko), Európska únia (24,3 %), Čína (9,4 %), Švajčiarsko (5,7 %). Na ďalších približne 75 krajín pripadá 13 % všetkých arménskych obchodných aktivít. Čo sa týka Ruska, tak arménsky export do Ruska sa dlhodobo pohybuje vo výške 0,3 %, 26,4 % teda predstavuje import ruského tovaru do Arménska.

Hovoriť teda o arménskom doplácaní na Rusko je smiešne, Arménsko nemá žiaden vplyv na ekonomické blaho Ruska, medzi Ruskom a Arménskom je až príliš veľký ekonomický rozdiel. Ak by však Rusi zastavili svoj export strategických surovín a výrobkov do Arménska, ohrozili by priamo existenciu Arménska. Arménski lídri to chápu a preto konajú opatrne.  Pre Američanov je však Euroázijský ekonomický zväz problémom, ktorý oslabuje americký geopolitický i ekonomický vplyv v regióne, preto cítia potrebu stabilitu tohto zoskupenia narušiť.

Na území Arménska sa nachádza ruská vojenská základňa v Gumri a ruské pohraničné vojská strážia hranice Arménska s Iránom a Tureckom. Nerobia to z lásky k Arménom alebo zo sentimentu, dôsledná kontrola tureckej hranice, ktorú by Arméni nedokázali vykonávať totiž umožňuje udržiavať Kaukaz a južné územia Ruska v relatívnom bezpečí, čo takisto dráždi Američanov.

Ak by Rusko prestalo kontrolovať arménsku hranicu, obnovili by sa dodávky a pomoc zo strany Západu rôznym teroristom na Kaukaze. Ruská vojenská prítomnosť bráni Američanom destabilizovať celý Kaukaz, po prípadnom odchode Ruska z Kaukazu by Američania celý región ponorili do chaosu, pretože chaotizácia Kaukazu spomalí spájanie Európy a Ázie do jedného celku, ktorý by sa ocitol mimo kontroly USA. A to by znamenalo, že USA by sa podobne ako Veľká Británia ocitli na periférii, so všetkými negatívami, ktoré z postavenia periférie vyplývajú. Skončila by sa aj možnosť Američanov parazitovať na svetovom spoločenstve, to by znamenalo ich totálny pád.

Takže krátko potom, ako by sa z Kaukazu stiahol posledný ruský tank, vypukla by na Kaukaze krvavá vojna. Samozrejme Američania by okamžite žiadali, aby sa konflikt ukončil, do oblasti by sa mohli stiahnuť jednotky OSN, Číňania alebo NATO. Predstava, že by mierotvorci z Mozambiku, Zairu dokázali situáciu na Kaukaze vyriešiť je značne naivná. Ak by oblasť získali Číňania, takisto by to nebolo pre Rusko a ani pre Arménsko veľmi  výhodné. Úplne nevýhodná pre Rusko je predstava, že by sa v oblasti etablovali jednotky NATO, francúzsky prezident Macron, ktorý má napoleonovské ambície už viac krát naznačil, že túži vyrovnať sa silou Putinovi. Pokiaľ v Macronovom prípade ide o sny a mániu nenaplneného velikášstva, problémy by pre Rusko nastali, keby do oblasti vošli Američania.

Takisto by nebolo výhodné, aby sa v oblasti zvýšili možnosti pre zásah Turecka. Turci to hrajú v sýrskej kríze na dve strany, takže prípadné oslabenie Ruska na Kaukaze by sa negatívne prejavilo aj v rusko-tureckých a rusko-turecko-iránskych vzťahoch a oslabení Ruska na medzinárodnej scéne.

Takže Rusko sa za žiadnych okolností nechystá opustiť svoju základňu v Gormi. Ak by Arméni chceli existujúce dohody porušiť, stretli by sa s ruským odporom. Veľmi pravdepodobne by sa zaktivizoval Azerbajdžan, takže Arménov by očakávali veľké nepríjemnosti v oblasti Náhorného Karabachu. Na Američanov nie je spoľah, dôkazom je oslabená protiasadovská opozícia v Sýrii a Kurdi, ktorých očakáva podobný osud. Tieto skutočnosti nútia Arménov správať sa pragmaticky.

Američania sa obávajú, že Rusko pripravuje cez koncepciu SNG (Spoločenstvo nezávislých štátov) či Euroázijský ekonomický zväz obnovu ZSSR č. 2. Podľa amerických  názorov proces integrácie bývalých sovietskych republík už Rusko spustilo, pre všetky bývalé štáty ZSSR je ekonomicky výhodné spolupracovať s Ruskom a prepájanie vzájomných ekonomických vzťahov prináša aj prepájanie a zbližovanie v politickej či bezpečnostnej sfére.

Američania musia vyvíjať čoraz viac úsilia, aby svoj vplyv cez úzku skupinu proamerických elít v bývalých republikách ZSSR udržali. Takisto ruská vojenská prítomnosť v uvedených oblastiach stabilizuje situáciu, džihádistické skupiny, ktoré s obľubou Američania používajú vo funkcii svojich zástupných armád majú so svojou aktivizáciou na postsovietskom teritóriu značné problémy. Američania sa stretávajú aj s ďalším problémom, sankčná vojna proti Rusku, ktorú aktívne vedú USA a snažia sa k tomu prinútiť čoraz neochotnejšiu EÚ sa obracia proti Američanom.

Čína predstavuje obrovský ekonomický kolos, s ktorým dokáže udržiavať rovnocenné vzťahy Rusko, EÚ, USA. Malí hráči typu Gruzínsko, Arménsko, Tadžikistan a pod. nemajú veľa možností, ako sa uchrániť pred dominanciou veľkých hráčov. Američania sú ďaleko, EÚ majú kvôli americkým sankciám sťažené podmienky, Čína je príliš obrovská, ostáva teda Euroázijský ekonomický zväz, ktorého vznik iniciovalo Rusko. Dalo by sa uvažovať o rozširovaní spolupráce s Tureckom a Iránom, to však prináša so sebou široké spektrum rôznych historických, etnických a teritoriálnych otázok. Nehovoriac o tom, že Rusko úspešne obchoduje s Iránom a Tureckom, pričom má vo vzťahu k týmto krajinám dominantné postavenie, takže logicky je výhodnejšia spolupráca v rámci Euroázijského spoločenstva v ktorom hrá prím Rusko, ako sa opierať o Irán a Turecko.

Globálne procesy sa nikdy nevyvíjajú rýchlo. Hlavné však je že pokračujú. Zachovanie ruskej prítomnosti v Arménsku je základným kameňom ich úspechu pre budúcnosť ktorá sa momentálne vytvára na svetovej politickej šachovnici s tento vývoj sa nenesie v znamení amerických úspechov.

Alexander Zapolskis