Pri skúmaní našich výdavkov na obranu sa dostaneme k rôznym číslam. Reálna hodnota obranného rozpočtu v roku 2019 je 1,662 miliardy eur. To zodpovedá 1,74% HDP, ale zároveň asi 9,5% štátneho rozpočtu. Nárast z asi 1% HDP v roku 2014. Osobne vždy využívam poznatok z môjho povolania profesionálneho kapitána aerolínií. Totiž ak chceme dostať správne odpovede, musíme klásť správne otázky.

Dajme si teda správnu otázku. Čo nám prinieslo toto radikálne navýšenie obranného rozpočtu vo výsledku? Sú aj merateľné parametre obranyschopnosti takto radikálne zvýšené? Čitateľovi poskytnem bez jediného zaváhania absolútne nespochybniteľnú odpoveď: ani náznakom. Dokonca by sme hravo dokázali presný opak. Za oveľa vyššie sumy dostávame nižšiu obranyschopnosť. Prečo? Je na to jediná veľmi jednoduchá odpoveď. Totiž z obsahu pojmu „profesionálne ozbrojené sily“ explicitne vyplýva jedna štrukturálna podmienka. Tieto musia mať v štruktúrach bezpodmienečne komplexný mechanizmus záloh. A tieto neboli nikdy po zrušení povinnej vojenskej služby v roku 2005 etablované.

Mali by sme teda ľutovať, že sme zrušili povinnú vojenskú službu? Odpoveď je tiež jednoznačná: v žiadnom prípade. Na základe analýzy dobových konfliktov sa nielen vnucovanie všeobecnej vojenskej povinnosti ukazuje ako kontraproduktívne. Charakter a celkový bojový potenciál vycvičených profesionálnych jednotiek je na neporovnateľne vyššej úrovni, ako rovnaký potenciál veľkosťou rovnocennej hybridnej vojenskej jednotky zloženej z vojakov časovo obmedzenej vynútenej povinnej služby.

Slovensko dnes disponuje iba asi 13,5 tisícmi profesionálov, plus asi 4 tisíc mierových tabuľkových miest má podľa priznania ministra obrany neobsadených. Tieto by sa dali pohodlne doplniť premysleným mechanizmom aktívnych alebo individuálnych záloh. To, že nezodpovední šarlatáni vo funkciách ministrov silových rezortov, s rovnakými šarlatánmi v branno-bezpečnostných výboroch od roku 2005 nekompromisne nepresadili komplexný systém záloh, je nehoráznosť. Možno všeobecné ohrozenie, ale oveľa skôr vlastizrada.

Maslo na hlave majú aj všetci premiéri pôsobiaci za posledných 15 rokov. Už v uvedenom roku bolo potrebné presadiť nový systém vytvárania záloh a ich výcviku tak pre prípad narastajúceho napätia, ako aj pri reakcii na ohrozenia. Totiž reakcia na časť bezpečnostných ohrození, aj tých vyvolaných neosvietenými politikmi, si vyžaduje počty.

Filozofia moderného prístupu k formovaniu záloh je inšpirovaná výrokom, ktorého autorom je bývalý britský minister vojny spred 1. svetovej vojny Richard Haldane, ktorý vyhlásil, že na to, aby v čase vojny zálohy mohli dopĺňať armádu, v čase mieru musí armáda podporovať vytváranie záloh. Tento konzervatívny postoj paradoxne vyslovil liberál. Vlastenecký, čiže štandardný liberál. Určite nie predchodca dnešných protištátnych, extrémistických, progresívnych ideových nástupníkov.

Ak túto myšlienku dáme do širšieho bezpečnostného kontextu, tak na to, aby v čase krízy mohli zálohy efektívne podporovať spoločnosť a jej systém bezpečnosti a obrany, potom v čase bez krízy musí spoločnosť podporiť efektívny systém vytvárania záloh pre systém bezpečnosti a obrany. Tento poznatok je úplne zanedbaný a Slovensko je považované za jeden z mála štátov bez akýchkoľvek vojenských záloh. Prístup, ktorý zvolilo súčasné vedenie rezortu pozvaním asi stovky adeptov na výcvik v dobrovoľnej službe situáciu vonkoncom nezlepší.

Je možné za plnohodnotné zálohy na plnenie úloh ozbrojených síl v modernom konflikte považovať dobrovoľníkov bez dlhej prípravy v ozbrojených silách, ktorých vycvičenosť zodpovedá 12-ročným kadetom v tradičnom profesionalizovanom systéme? Odpoveď je jednoznačné NIE. Z toho logicky vyplýva, že v aktívnych a pasívnych zálohách profesionalizovaných armád môžu pôsobiť výlučne bývalí vycvičení vojaci po svojom odchode do zálohy.

Položím ďalšiu správnu otázku. Čo potom tvorí moderný, funkčný, overený systém záloh v štátoch s dobre premysleným systémom profesionálnych ozbrojených síl? Pokúsim sa o veľmi stručnú a zrozumiteľnú odpoveď. Prvou zložkou je akási prípravka budúcich príslušníkov ozbrojených síl a zborov. Nazýva sa „kadetské zbory“. Pre pomery Slovenska by do nich po súhlase rodičov dobrovoľne vstupovali deti vo veku nad 10 rokov. Asi by sme mali dva kadetské zbory: menší „Kadetský zbor vzdušných síl“, v ktorom by boli aj akési zárodky špeciálnych síl, a oveľa väčší „Kadetský zbor pozemných síl“ (názov nevnucujem).

Dovedna by išlo o pár tisíc príslušníkov, určite nad 8 tisíc, ktorí by každoročne absolvovali štruktúrovaný, v prvej etape nevojenský, výcvik v trvaní najmenej mesiac v čase prázdnin. Nebudem sa vybíjať v podrobnostiach výcviku. Ale títo by boli na úžitok pri rôznych príležitostiach. Od masových podujatí ako pomocníci polície a poriadkových síl, až po pomocné činnosti pre záchranné zbory pri riešení prírodných a priemyselných katastrof. A raz by sme z nich mali preverených adeptov na vstup do ozbrojených síl a zborov. Zrazu je namiesto 13,5 tisíc k dispozícii najmenej 22 tisíc vycvičených osôb.

Druhú skupinu by tvorili bývalí dobrovoľní vycvičení vojaci, ale aj dobrovoľní príslušníci ostatných ozbrojených zborov. Išlo by o aktívne, resp. individuálne zálohy. Týkali by sa tak špecialistov v duálnych civilno-vojenských odbornostiach, ako napríklad pilotov, leteckých technikov, lekárov, alebo policajtov a právnikov, ako aj všeobecných vojenských špecialistov. Títo by každý rok na niekoľko týždňov, ideálne v časoch vyhovujúcich obidvom stranám (armáde aj záložníkovi), dobrovoľne slúžili v organických jednotkách na miestach, neobsadených profesionálom, alebo kde nie je potrebná trvalá obsadenosť.

Časť jednotiek aktívnych záloh by mohla mať tzv. rámcový charakter, čiže by mali techniku, ale boli by mobilizovateľné pre prípad potreby. A v mierovom čase obsadené malým tímom profesionálov, dopĺňaných o rotujúcich aktívnych záložníkov. Určitá pomerne veľká časť aktívnych záložníkov by napríklad mohla doplniť neobsadené miesta v tabuľkách ozbrojených síl. Celkové počty aktívnych záloh môžu byť niekde na úrovni polovice aktívnych profesionálnych vojsk. Mechanizmus musí obsahovať aj motivačné prvky, prednostne povzbudzujúce, výnimočne represívne. Takto by sme sa už dostali na úroveň počtov nad 30 tisíc, možno 32 tisíc. Stále bez potreby dodatočnej infraštruktúry. Pritom by sme platili povedzme dvanástinu nákladov na personál, pri takmer plnohodnotnej pripravenosti.

Aj tretiu skupinu by tvorili dobrovoľníci, bývalí vycvičení vojaci, ale aj príslušníci ostatných ozbrojených zborov. Ibaže, išlo by o pasívne zálohy skôr vojenských špecialistov, povolávané na pravidelný obnovovací výcvik v trvaní pár týždňov raz za povedzme 3 až 5 rokov. Počtom by mohli zodpovedať sile aktívnych profesionálov. Stále bez nároku na dodatočnú infraštruktúru. Zrazu sme na úrovni možno 48-50 tisíc vojsk. Vycvičených, alebo použiteľných po krátkom doplnkovom výcviku. Znovu prednostne povzbudzovaných do dobrovoľnej služby systémom motivačných opatrení. Personálne náklady by tvorili zlomkovú sumu za rovnaký počet profesionálov pri nie bezvýznamnej úrovni pripravenosti.

Nasledujúcu skupinu môže tvoriť prvok, ktorý by bol prednostne vycvičený na riešenie nevojenských ohrození. Čiže tých, na ktoré je čas výstrahy minimálny a akceptovateľné riziko nepripravenosti musí byť nízke. Tento koncept som už dávnejšie vysvetlil. Na účely istého politického zoskupenia sme ich nazvali „Civilné zbory“. Dobrovoľníci, ktorí nemohli byť zaradení do kadetských zborov, lebo v čase ich mladosti neexistovali. Ktorí nikdy neslúžili v ozbrojených silách ani zboroch a po zrušení nestihli ani vojenskú základnú službu. Ale cítia potrebu v prípade krízy pomáhať, aj si trochu prilepšiť finančne. Podobne ako kadetské zbory, aj títo by pravidelne absolvovali podobnú prípravu, svojou podstatou na nevojenské, prednostne ženijné a záchranárske zručnosti. A boli by aj v prípade potreby nasadzovaní. Možno aj do nebojových mierových misií. Stále bez nároku na infraštruktúru. Počty sa nedajú odhadnúť, motivácia môže byť iba pozitívna. Ale určite je možné očakávať, že ponuka by oslovila pár tisíc angažovaných občanov. Zrazu sme na úrovni dispozičných možno 60 tisíc osôb.

Podsúva sa ďalšia otázka, legitímna a mimoriadne dôležitá. Čo by to všetko stálo? Na celý tento stav, generujúca pre prípad potreby dispozičný počet disciplinovaného, uniformovaného a vycvičeného personálu až 4,5 násobku súčasných profesionálnych vojakov, by podľa prepočtov mohlo stačiť maximálne 5% rozpočtu na obranu. Čiže na 13,5 tisíc profesionálov 95% rozpočtu, na zvyšných povedzme 46,5 tisíc záložníkov všetkých kategórií zostávajúcich 5% rozpočtu. Bojovým potenciálom zodpovedajúci kombinovanej úrovni najmenej rovnocennej, ale potenciálne vyššej ako uvedený počet profesionálov.

No a napokon je tu posledná možnosť, ktorú som pred časom publikoval. Obnovenie povinnej civilnej služby pre celú mužskú populáciu po skončení povinnej školskej dochádzky. Po širokej verejnej diskusii. Išlo by o veľmi vážne rozhodnutie, ktoré by si po zákonnom presadení už vyžadovalo dodatočnú infraštruktúru, ale nepomerne menej náročnú, ako by bola obnova povinnej vojenskej služby. Návrat do typu ozbrojených síl spred 2005 by radikálne zmenil charakter ozbrojených síl a ešte radikálnejšie by znížil ich celkový bojový potenciál. Tade cesta nepôjde.

Náklady závisia od mnohých faktorov, najmä od prijatej dĺžky povinnej služby. Projekcie ukazujú, že ak by sme vychádzali z priemernej výšky asi 1,1% HDP vyčleňovaného na obranu za 15 preflákaných rokov bez záloh, tak po zavedení povinnej civilnej služby by sme sa pre optimálny variant dostali na odporúčanú úroveň 2% HDP na obranu. A kritiku priateľov, zaujímajúcich sa predovšetkým o kšefty pre svoje zbrojárske konglomeráty, by sme im láskavo odignorovali a odpustili.

Ide totiž predovšetkým o celkovú obranyschopnosť našej vlasti, Slovenska. A tá by sa komplexom navrhovaných opatrení radikálne zvýšila. Pochopiteľne, expedičný potenciál ozbrojených síl na účely policajných akcií vývozu demokracie podľa potrieb veľmocí a ich zhumanizovaných liberálnych vydieračov, by sa nezmenil. A my by sme sa za to len v tichosti a bez výčitiek nechávali hrdo posielať do imaginárneho kúta hanby.

Nie všetky ozbrojené sily a zbory budú vytvárať zálohy, ale väčšina z nich bude pre svoje fungovanie potrebovať vytváranie aspoň minimálnych doplňovacích prvkov a mechanizmov. Veľkosť bude iste závisieť aj od toho, akým spôsobom sa zákony prenesú do vykonávacích predpisov. Ale predovšetkým od toho, ako si jednotlivci a jednotky budú schopné udržiavať spôsobilosť na plnenie úloh pre prípad potreby. Pôsobenie v zálohách bude musieť byť dobrovoľníkom kompenzované.

Ostatní, znovu len bývalí príslušníci ozbrojených síl a zborov môžu prejsť do stavu všeobecných mobilizačných záloh. Ich disponibilnosť je bez dobrovoľnosti veľmi otázna. Tak, ako sa to potvrdilo napríklad pri mobilizácii na Ukrajine. Ich úroveň pripravenosti bez obnovovacieho výcviku postupne iba papierová, s výnimkou špecialistov, kde je to dokonca naopak: ich kvalita sa odchodom do zálohy môže zásadne zvýšiť.

Treba si uvedomiť, že v kategórii potenciálnych záujemcov o službu v zálohách je v súčasnosti ešte stále pomerne veľká skupina bývalých príslušníkov ozbrojených síl a zborov, ktorá sa stala doslova obeťou plošných, nesystémových a v podstate nezvládnutých reorganizácií. Týka sa to najmä procesu nevyhnutného znižovania stavov ozbrojených síl v období posledných 20 rokov. Časť z týchto jednotlivcov si dodnes udržala vzťah k ozbrojeným silám a zborom. Pre spoločnosť by bolo veľkou stratou, až nezodpovednosťou, nepodchytiť hoci aj malú časť uvedeného potenciálu. Takýto jednotlivec nepotrebuje žiadny základný výcvik, keďže je absolventom vojenských a iných škôl resp. kurzov.

Poskytol som dosť inšpirácií na zamyslenie a prípadné osvojenie vlasteneckými politikmi. Iba zotrvávanie v súčasnom marazme je neprípustné, ba zločinné.

Ing. Peter Švec, p.s.c., RCDS, plk. gšt. v.v.

Bezpečnostno-vojenský analytik