Prvoradou požiadavkou piatkových protestov bolo nezávislé vyšetrenie vraždy Martiny Kušnírovej a Jána Kuciaka. Nech sa však na udalosti pozeráme z ktorejkoľvek strany, organizátorom, účastníkom, opozícii a prezidentovi išlo (niektorým v druhom rade, iným predovšetkým) o pád vlády. V živote štátu sa občas stáva, že o tom, kto získa moc, rozhodne ulica. Pohľad na absolútne i relatívne čísla naznačuje, že piatok 9. marca 2017 nebol týmto prípadom. Moc neostala ležať na chodníku, aj keď význam protestov neslobodno podceňovať.

Metodologická poznámka

Začnime konštatovaním, že pri analýze rozsahu a významu piatkových protestov vychádzame z číselných údajov, uverejnených v médiách hlavného prúdu. Pracujeme len s mediálne dostupnými číselnými údajmi. Zväčša ide o veľmi hrubé, podľa našej mienky nadhodnotené odhady počtu účastníkov zhromaždení v jednotlivých mestách. Napriek tomu vychádzame z najvyšších hodnôt, a preto najmä počet demonštrantov v Bratislave, stanovený na 60 tisíc treba brať s určitou rezervou (denník Sme napríklad uvádza 40 000 čo je zdá sa bližšie k realite – pozn. red.).

Plné Námestie SNP nestačí

Prvý graf porovnáva počet účastníkov jednotlivých protestov s počtom oprávnených voličov v danom meste a počtom voličov, ktorí v týchto mestách prišli hlasovať v parlamentných voľbách v roku 2016. Z porovnania je zrejmé, že ani husto zaľudnené Námestie SNP v Bratislave nereprezentuje kritický počet obyvateľov, na základe ktorého by bolo možné legitímne požadovať pád vlády. To isté, v ešte oveľa väčšej miere, platí aj o ďalších mestách, ktoré sa zapojili do protestov a o ktorých existujú aspoň aké – také kvantitatívne údaje.

Zábery z námestí prezrádzajú aj to, že tam prišli rodiny s deťmi, ako aj neplnoletá mládež. Týchto účastníkov nie je možné považovať za oprávnených voličov, no nie je v našich možnostiach odhadnúť, aký bol pomer medzi plnoletými a neplnoletými demonštrantmi. Je však nepochybné, že oprávnení voliči prevažovali v absolútnej miere.

Pokiaľ ide o Bratislavu, je potrebné mať na pamäti, že na protest prišli ľudia nielen zo samotného mesta, ale aj širšieho okolia, prípadne z celého Slovenska. V hlavnom meste sa zároveň zdržiava najviac vysokoškolských študentov a zamestnancov s trvalým pobytom v iných regiónoch. Na druhej strane musíme zobrať do úvahy aj okolnosť, že Bratislava a západné Slovensko mali prázdniny, čo mohlo negatívne ovplyvniť počet protestujúcich. Rovnako musíme pripustiť, že nie všetkým, ktorí sa chceli zúčastniť demonštrácií, to objektívne okolnosti dovolili.

Potenciálni otcovia revolúcie

Druhý graf porovnáva účasť na demonštráciách s údajmi o oprávnených a v marci 2016 hlasujúcich voličoch na krajskej úrovni. Z tejto perspektívy je počet protestujúcich takmer mizivý. Pritom je korektné uviesť, že nie každý, kto sa protestov nezúčastnil, podporuje súčasnú vládu. Tiež by nebolo správne domnievať sa, že každý, kto si želá pád kabinetu Roberta Fica, prišiel demonštrovať.

Na druhej strane je faktom, že aktívne prišlo do ulíc požadovať odchod vlády príliš málo ľudí na to, aby mohli prezident Andrej Kiska či opozičné strany legitímne tvrdiť, že ľud si jednoznačne praje rozsiahlu rekonštrukciu vlády či predčasné voľby. Krajina zatiaľ nie je tehotná revolúciou, aj keď jej potenciálnych otcov sa na slovenskej politickej scéne i v jej zákulisí pohybuje neúrekom.

Dva a pol percenta je málo

Nasledujú tabuľky, ktoré vyjadrujú percentuálnu účasť demonštrantov k počtu oprávnených voličov (v mestách a krajoch), a z pohľadu politickej matematiky sú zrejme rozhodujúce. Aj keď mesto Bratislava si zaknihovalo účasť presahujúcu 15 percent, na celoslovenskej úrovni sa počet demonštrujúcich občanov sťažka vyšplhal na 2,5 percenta; taký je pomer medzi médiami odhadovanými 109 000 demonštrantmi a 4 425 560 oprávnenými voličmi.

Všeobecná slovenská realita

Viac ako 100 tisíc ľudí v uliciach slovenských miest nie je zanedbateľné číslo. Zďaleka to však nie je revolúcia, ako by si mnohí priali, respektíve ako to mnohí interpretujú. V podstate platí, že čím ďalej od bratislavskej sociálnej bubliny a kaviarne, tým sú politické emócie menšie. Niekto by mohol povedať, že aj menší záujem o veci verejné, ale nemusí to byť pravda. Triezvy rozum oddeľuje vraždu novinára od politického zápasu, odohrávajúceho sa na pozadí tejto ľudskej tragédie. A je otázne, či je viac triezveho rozumu v Bratislave alebo na periférii.

Účasť na protestoch podrobila tvrdej skúške jedno z najkontroverznejších vyjadrení, ktoré odznelo po odhalení dvojnásobnej vraždy. „Aj keby sa ukázal byť motív vraždy dvoch mladých ľudí akýkoľvek, aj keby bol hoci aj nejaký náhodný, veľké množstvo ľudí je presvedčených, že táto tragédia v mnohom odráža všeobecnú slovenskú realitu,“ povedal Andrej Kiska.

Treba dodať, že realita na námestiach nepotvrdila prezidentov predpoklad o tom, ako „veľké množstvo“ ľudí reflektuje realitu. Ak by si totiž ľudia naozaj masovo mysleli, že vražda „v mnohom odráža slovenskú realitu“, našimi mestami by sa neprehnala vlna (občas naozaj len vlnka) nevôle, ale bola by to politická tsunami.

Revolúcia sa zatiaľ odkladá

Viaceré médiá vopred avizovali, že Slovensko čakajú demonštrácie porovnateľné s novembrom 1989. Po piatku si poniektorí novinári tento naratív podržali. Ďateľ.sk sa nazdáva, že je neudržateľný. Z dvoch dôvodov. Po prvé, rozsah protestov nebol taký veľký ako v roku, keď komunistická vláda v Československu pod tlakom ulice usporiadane odovzdala moc rodiacej sa novej politickej elite. Po druhé, otvorené prejavy nesúhlasu v roku 1989 mali oveľa väčšiu politickú silu ako v časoch, keď je sloboda zhromažďovania nielen ústavou zaručená, ale aj štátnou mocou rešpektovaná. To, čo stačilo na pád vlády vtedy, ani z ďaleka nemusí stačiť dnes, pretože pred novembrom 1989 boli politické demonštrácie nevídané, dnes sú bežnou súčasťou (aj keď nie každodennou) politického života.

Po piatku nemá vláda vyhrané a ani opozícia ešte zďaleka neprehrala. Ostáva totiž otázne, či sa spojenectvu médií, tretieho sektora a opozície podarí v najbližších týždňoch dostať na námestia kritické množstvo ľudí, ktoré sa bude dať považovať za regulárnu revolúciu.

Peter Tóth

Pôvodne vyšlo na datel.sk