Praha 3. septembra 2018 (HSP/Foto: Screenshot Svobodné universum)

Politická korektnosť je všade okolo nás. Najmä na Západe ide o veľký fenomén deformujúci celú spoločnosť. Po tom ako sa stalo populárnym hnutie #MeToo, či po tom, ako politici a médiá legitimizujú moslimskú migráciu už nič nie je tak, ako bývalo pred niekoľkými rokmi. Najprv to vyzeralo ako snaha o slušnosť, snaha neuvádzať iného do rozpakov, takže černosi v Amerike už nie sú černochmi, ale Afroameričanmi, a indiáni už nie sú indiánmi, ale rodenými Američanmi…

Táto ideológia postupne oslavuje víťazstvo nielen v USA, ale v krajinách celého sveta vrátane Európy. S politickou korektnosťou sa stretávame na každom kroku a mení celé kultúry, aj tú našu. Za snahou zmeniť jazyky západných krajín tak, aby údajne nebola spôsobená ujma niektorým skupinám, je v skutočnosti ukrytá ideológia, ktorá sa snaží stierať prirodzené rozdiely, napríklad medzi mužmi a ženami, za pomoci takzvaných gender štúdií. Tieto ideologické postoje sú potom spoločnosti vnucované rôznymi prostriedkami – zábavou, školstvom, umením, médiami, ako hotové a konečné pravdy.

Podobne to vidí aj český publicista Andrej Duhan, ktorý v rozhovore pre Svodoné Universum pripomenul, že ideové korene politickej korektnosti pochádzajú z USA, ale druhou nohou má svoje korene v Európe. “V podstate sa začala rodiť v prostredí neomarxistov, postmoderných intelektuálov, ktorí už v prvej polovici 20. storočia začali riešiť, prečo proletariát, ako to naplánoval Marx, nezvrhol buržoáziu. A prečo revolúcia v západných industriálnych krajinách neprebehla. Pri tomto skúmaní zistili, že buržoázna hegemónia nie je daná len výrobnými prostriedkami, ale aj kultúrou.”

Dodal, že Antonio Gramsci to nazýva totálnou hegemóniou, čo znamená, že proletariát je v zovretí buržoázie oveľa viac, než si Marx myslel. “Pri tomto procese zamenili pôvodnú Marxovu tézu a prešli od základnej ekonomickej nadstavby ku kultúrnej. Vlastne to obrátili a ako najdôležitejšiu zložku identifikovali kultúru. To znamená, že nabudúce nemá byť revolúcia vedená násilne proletariátom, ktorý ju vykoná, ale má to byť kultúrna revolúcie, teda ovládnutie intelektuálnej infraštruktúry Západu, čo je kultúra a vzdelávanie. Nazvali to “Dlhý pochod inštitúciami”. Vzali kultúru ako to najdôležitejšie, ale spolu s Marxom ďalej tvrdili, že kultúra je ľubovoľne meniteľná, teda že všetko, čo vnímame ako prirodzené, je meniteľné.”

“K tomu boli ešte pridané postmoderné tézy, ktoré zastávali najmä francúzski intelektuáli ako Foucauld alebo Derrida, na základe ktorých celú spoločnosť vnímajú ako vzťah moci a útlaku. Každý vzťah sa dá rozobrať tak, že tam je niekto, kto utláča, kto má moc a niekto, kto je diskriminovaný alebo utláčaný. A to, čo bolo a je pilierom západnej civilizácie, teda ideál objektívnej pravdy, označili ako niečo, čo neexistuje; tvrdili, že pravdu určuje ten, kto má moc.”

V súčasnosti ide najmä o hľadanie rôznych utláčaných menšín. Na základe údajnej diskriminácie potom vznikajú tzv. moderné ľavicové politické subjekty. “Spoločnosť funguje tak, že jednoducho menšiny utláča. Politická korektnosť, ktorá začína u týchto slovíčok, a pôsobí to neškodne, vlastne hovorí, že je možné použiť jazyk a vyjadrovanie k tomu, aby bola odstránená stigmatizácia z menšín a aby sa nehovorili veci, ktoré by sa mohli vnímať urážlivo – a ďalej by tým bol posilňovaný ich marginalizovaný charakter,” uviedol Duhan.

Používanie slovíčok typu černoch – Afroameričan je len prvým krokom, pretože následne ďalej vzniká dvojaký meter. Duhan zdôrazňuje, že inak sa posudzuje väčšina a inak menšina. Väčšina je zvyčajne v doktríne politickej korektnosti chápaná negatívne. A menšina pozitívne a vždy ako obeť útlaku. “Takto sme sa od slovíčkarenia dostali k tomu, že negatívne skúsenosti spojené s nejakou menšinou, je lepšie nehovoriť.”

“V Európe to je typicky islam, moslimovia. Všetky problémy spojené s touto komunitou je je buď lepšie ignorovať, alebo keď sa nedajú ignorovať, tak konštruovať nejakú vinu väčšiny. Keď je tu napríklad moslimská radikalizácia alebo terorizmus, tak obľúbeným vysvetlením sú sociálnoekonomické dôvody. Títo sa zradikalizovali preto, že nemali prístup k vzdelaniu a dostatok financií. Zásadne sa vždy ignoruje (pokiaľ sa bavíme o islame) možnosť radikalizácie z podstaty islamu ako takého. Takto sa dá hovoriť aj o vybraných menšinách.”

Ďalším krokom tohto procesu je podľa neho to, že menšinu je potrebné vždy nazvať nejako inak, problémy nazývať inak, ale ony zostávajú. “Takže ďalším krokom je týmito problémami sa buď nezaoberať, potláčať alebo hľadať vysvetlenie v niečom inom. To je už realitou. Je to úroveň spoločenského tlaku. Ďalším krokom je legislatívne zakotvenie, ktoré už tiež poznáme. Legislatíva proti hate speech…”

Dodal, že neormaxistom sa už podarilo preniknúť aj do vzdelávacieho systému. “Ak vzdelávací systém produkuje ľudí, ktorí sú v tejto myšlienkovej schéme vychovaní, ich profesori zastávajú tieto názory, tak takýto názor preniká do spoločnosti prirodzene. Ako som hovoril, nie každý, kto zastáva východiská politickej korektnosti, je neomarxista, to v žiadnom prípade. Ide o to, že sa podarilo tézu politickej korektnosti rozšíriť do spoločnosti, stalo sa to mainstreamom. Prerastá to do celej spoločnosti,” uzavrel.