Analýza novoročného prejavu Pellegriniho

Bratislava 2. januára 2020 (HSP/Foto:SITA-Jana Birošová)

Okrem Čaputovej predniesol novoročný prejav aj Pellegrini, ktorý považuje SR za slobodnú a demokratickú krajinu, pričom diplomaticky zabudol, že sme už krajinou, v ktorej sú ľudia s nepohodlnými a politicky nekorektnými názormi prenasledovaní a súdne sankcionovaní

Dokonca aj vtedy ak povedia pravdu, ktorú mocní tohto sveta nechcú počuť, lebo je nepríjemným dôkazom o inštitucionálnom zlyhaní spravodlivosti, ktorú má zabezpečovať štát cez spravodlivý právny poriadok.  Sám teda považuje existenciu SR za zdroj našej hrdosti, len je otázkou, ako môžeme byť hrdí na zjavné obmedzovanie slobody prejavu (právo zakotvené v Ústave SR, Deklarácii ľudských práv…), ktoré mu zjavne neprekáža.

V prejave vyhlásil, „že postupne spoločne zvládame náročné politické, spoločenské i ekonomické výzvy“, ale ani jednu z nich sa neodvážil konkretizovať. Chápem, že v novoročnom prejave nemožno spomenúť všetko, ale životná skúsenosť občanov s praktickou realizáciou riadenia štátu (nielen v poslednom volebnom období) vzbudzuje k opatrnosti a bdelosti. Lebo mnohoročné symbiotické zakrývanie gorilých zločinov istých pravicových vlád, ako aj zvláštnych predstáv bývalého prezidenta o účtovníctve, či jeho pozemkovom a pôžičkovom podnikaní, robí túto vládu (Ficovu i Pellegriniho) spoluzodpovednou.

Pellegrini nezabudol pripomenúť „úspechy“, ktoré sú ovocím socialistického myslenia, keďže podľa neho máme za sebou „… ďalší rok silných sociálnych opatrení a upevňovania našich výborných zahraničných vzťahov. Množstvo opatrení, ktoré vláda i Národná rada prijali, smeruje k lepšej životnej úrovni všetkých ľudí na Slovensku“. Nemôžem si pomôcť ale plošné zvyšovanie sociálnych dávok v rôznych oblastiach sociálneho a dôchodkového systému nikdy reálne neriešilo reálne štrukturálne príčiny sociálnej chudoby, či už slovenských rodín – najmä pracujúcich rodičov, zdravotne postihnutých, dôchodcov alebo učiteľov. Týmto sa štát len opäť priznáva k tomu, že tento systém riadenia štátu zlyhal, a čo je horšie, naordinované sociálne lieky len predlžujú terminálne štádium choroby antirodinného a antisociálneho systému, ktorý sme zdedili po roku 1989.

Pellegriniho  kľúčová idea, že „.. každý slovenský občan, bez ohľadu na to, kde sa narodil, musí mať právo na kvalitné sociálne zabezpečenie, dostupnú zdravotnú starostlivosť, dobrú prácu za dobrý plat a kvalitné vzdelanie pre svoje deti. A to bez ohľadu na to, v ktorom kúte Slovenska sa narodil a v ktorom žije“, je čistým neomarxistickým bludom, ktorý popiera realitu nielen rodinného života  ale aj elementárnu spravodlivosť. Nikto nebude spochybňovať právo na spravodlivú mzdu, ktorá umožňuje dôstojnú existenciu človeka a dôstojný rodinný život. Ale koľko poctivo pracujúcich dostáva spravodlivú mzdu, ktorá má rodinný charakter?

Avšak práve preto, že štát si pred mnohými dekádami uzurpoval niektoré podstatné funkcie manželstva a rodiny, prežíva dnešné spoločnosť kolaps sociálneho a dôchodkového systému. Pyramídová hra, ktorú tu po socializme stále obhajujú (a rozvíjajú cez II.pilier), prestáva fungovať, lebo do nej nevstupujú noví hráči (okrem dôchodcov), v skutočnosti nevstupujú do nej nové deti v dostatočnom počte. Keďže je v tom „silnom sociálnom“ štáte stále legálna sociálna eutanázia národa, v ktorej sú okrem iných zločinov stále zabíjané nenarodené deti, tak je logické, že nedostatok nových hráčov v pyramídovej sociálnej a dôchodkovej hre, spôsobí nič iné len kolaps. Pellegriniho tvrdenie,  že štát robí „silné opatrenia“ nie je ničím iným len demagógiou. Problém je, že toto skoro nikto nechápe od čias, kedy v Nemecku bol tento antinatalistiký a antirodinný systém populisticky zavedený a potom skopírovaný v celej Európe.

Pellegrini je „…veľmi rád, že Slovensko je naďalej bezpečným štátom, jednou z najrozvinutejších ekonomík sveta a že tu ľudia majú nádej na šťastný a čoraz lepší život“, len škoda, že drvivá väčšina ľudí má len tú nádej, napriek tomu, že celý život tvrdo pracujú. Problémom je že nádej na lepší život sa naplnila len vyvoleným „našim ľuďom“ a to, že „…patríme dnes medzi 40 najšťastnejších krajín sveta, medzi 21 najúspešnejších štátov z pohľadu sociálnej solidarity a sme súčasťou zoskupenia 36 najvyspelejších ekonomík sveta…“, nie je reálnym obrazom sociálnej úrovne života slovenského národa a slovenských rodín, z ktorých sú mnohé na hranici chudoby. Vraj si „držíme hodnoty, ktoré sú kľúčové pre naše členstvo v Európskej únii, Severoatlantickej aliancii, Schengenskom priestore i eurozóne“, čo v preklade znamená prideľovanie eurofondov (našich daní) vyvoleným firmám, neschopnosť dostavať diaľnice (dôvody nech si každý domyslí), diaľničné tunely, lebo sú spojené s podivnými peňažnými tunelmi, …atď., príkladov je až do večera dostatok.

Avšak Pellegriniho tvrdenie,  že „minulý rok bol veľmi dôležitým aj z pohľadu očisty nášho politického a spoločenského života. Polícia i prokuratúra svojou prácou jasne ukazovali a ukazujú, že sa postupne vysporiadavame s ľuďmi, ktorí si mysleli, že kvôli svojmu postaveniu nemusia dodržiavať zákony Slovenskej republiky“, vyvoláva gogoľovský smiech, ktorý prekoná len grécka tragédia. Oligarchia, ktorá profituje na Slovensku už 30rokov, určite usporiada nejaký noblesný jarný ples, na ktorom sa výborne zabavia nad takouto ilúziou spravodlivosti, ktorú systém prehadzuje naivným voličom.

Opäť sa ukazuje, že nestačí pri každej príležitosti zdôrazňovať,  aby orgány činné v trestnom konaní pôsobili v duchu hesla „Padni, komu padni“ a dôsledne postihovali každé protizákonné konanie. To, že verejnosť je podľa Pellegriniho „znepokojená množstvom rôznych správ, ktoré médiá prinášali o podozreniach z fungovania justičného systému“, vyznieva ako diplomatický eufemizmus v štýle pontského Piláta. Koľkí boli spravodlivo potrestaní za posledných 30 rokov za privatizačné zločiny, nazývané strategickým investovaním? Koľkí boli spravodlivo potrestaní za zločiny, ktorých sa dopustili pri správe štátneho majetku? Koľký boli spravodlivo potrestaní za korupciu pri eurofondoch? Trefných otázok sa dá položiť oveľa viac. Ale asi všetko bolo podľa zákona, ktorý si pre tieto korupčné zločiny odhlasovali v parlamentoch, s cieľom, aby takéto konanie bolo legálne. Podľa Pellegriniho „práve preto sme pristúpili k dôležitým krokom na jeho ozdravenie (pozn. justičného systému), aby sudcovia i prokurátori nielen konali nestranne a spravodlivo“. Aký je výsledok? Skutočne len ilustratívne: zodpovední poslanci za posledných 30 rokov, predstavitelia Fondu národného majetku, Rusko, Palacka,  Dzurinda, Počiatek, Pentliarik, Mikloš, Kováč ml. a Kiska na slobode a traja robotníci z Prešova vo väzení, pričom by sa príkladov našlo neúrekom i medzi tzv. „novými a slušnými“ politikmi, ktorí chcú (i novú) zmenu.

Pellegrini nezabudol  poukázať na medzinárodné úspechy, ktoré  spočívajú podľa neho v tom, že SR je zodpovedným a spoľahlivým medzinárodným partnerom, že sme zvládli predsedníctvo v OBSE a v tom, že sme rozvíjali našu spoluprácu v rámci EU. Občania to určite pocítili v kvalite svojho rodinného a pracovného života. Okrem iného ukázal svoju túžbu sedieť za stolom, kde sa vraj prijímajú tie najdôležitejšie rozhodnutia. Retrospektívne sa pozrel i do minulosti, ktorú nepovažuje za vzdialenú históriu, ktorá sa už nikdy nemôže zopakovať. Áno, má pravdu v tom, že ľudstvo a ľahko môže dostať na šikmú plochu, len akosi nevidí, že sa po tej šikmej ploche kĺžeme už dlhé dekády a svetlo na konci tunela (nielen toho diaľničného) akosi nevidieť. A preto sa zo všetkých strán stále ideologicky ponúkajú nové zmeny a nový smer, body zlomu, noví politici atď.

Vraj sme si medzi sebou začali stavať múry a barikády (len presne nepomenoval kto ich stavia, hoci sa predpokladá, že slušní ľudia, ktorí vraj chcú slušné Slovensko) a prezentoval  prianie, „aby sme boli súdržnejší a viac držali za jeden povraz, je výsostne aktuálne aj dnes. Historické chvíle slovenského národa niesli vždy punc jednoty. Spomeňme si na slávne chvíle štúrovcov, Slovenského národného povstania či boja za slobodu a demokraciu v roku 1989“. Voliči si iste pamätajú tých reprezentantov slušnosti na tzv. barikádach, len akosi zabúdajú na minulosť týchto vzorov slušnosti – najmä pred rokom 1989, keď boli v KSČ či ŠTB.

Jedným z pozoruhodných vyjadrení Pellegriniho v súvislosti nadchádzajúcimi voľbami je nasledujúca výzva: „Veľmi som si želal, aby sme ako jeden národ i ako všetci občania tejto krajiny začali hľadať cestu k sebe. (…) Urobme však všetko preto, aby aj po spočítaní hlasov mohlo Slovensko spieť k národnému zmiereniu a bolo naďalej slobodnou a demokratickou krajinou. Záujmy štátu musia stáť nad záujmami politických strán a jednotlivcov.“ Toto vyjadrenie signalizuje veľmi dôležité posolstvo, ktoré je podľa drvivej väčšiny voličov nemysliteľné. V závislosti od výsledkov volieb sa opäť už dopredu naznačuje scenario vytvorenia vlády národného porozumenia, čo bude verejnosti ideologicky prezentované ako jediná cesta k zabezpečeniu stability, ako aj demokratického boja proti fašizmu a extrémizmu.

Už teraz, s dostatočným predstihom, kritizuje (pozor, nie je sám) „ množstvo namyslených vyhlásení, kto s kým po voľbách určite nebude spolupracovať, a množstvo urážok voličov iných politických strán“. Máme si želať, aby sme „zachovali medzi sebou základnú ľudskú slušnosť, šírili viac pokoja ako nenávisti a udržali Slovensko demokratické a stabilné. Tieto hodnoty si musíme zachovať aj po parlamentných voľbách“. Toto je jasný signál otvorených zadných vrátok, ak by voľby nedopadli pre doterajší systém uspokojivo. Podobne ako v minulosti. Možno budeme svedkami vládnej koalície o akej sa voličom ani nesnívalo v najhorších snoch.

Podľa neho sme „zvládli v našej krátkej zvrchovanej histórii viacero náročných skúšok z demokracie“ a práve preto sme tam kde sme. Bývalý obyvateľ Grassalkovičovho paláca uniká spravodlivosti spolu s desiatkami politikov jemu podobných. Ale všetci zdôrazňujú odbornosť, charakter i „harakter“, čestnosť a poctivosť. Jeho výzva aby sme konali tak, „aby sme naďalej boli rešpektovaným európskym i svetovým partnerom, nespochybniteľnou demokraciou bez známok extrémizmu a sociálnym štátom, kde sa všetkým ľuďom postupne žije lepšie“ vyznieva ako učebnicová definícia farizejstva a ideologickej prázdnoty.

Neomarxistický cynizmus vo vyjadrení „Slovensko vždy nieslo silné znaky medzigeneračnej solidarity“ arogantne bije do očí najmä starším voličom, lebo ak by nebolo medzigeneračnej solidarity v slovenských rodinách, tak mnoho dôchodcov, ktorí celý život tvrdo pracovali (a neprivatizovali), by bez pomoci vlastných detí umreli od hladu a chorôb. Taký je žiaľ ich dôchodok – odmena za celoživotnú drinu. To, že podľa Pellegriiho František povedal, že „starší ľudia sú ako korene národa, ktoré ho pevne držia v zemi hodnôt a historických skúseností. Stredná generácia je kmeňom, ktorý má odolať náporu vetra a nepriazni počasia a držať strom hrdo vzpriamený. A napokon tí najmladší sú kvetmi i plodmi, nádejou našej budúcnosti“, je síce pravda, ale po 30 rokoch slobody a demokracie sme dospeli do bodu, kde ľudia majú doslova bytostný strach darovať deťom život.

Aké hodnoty presadzuje Pellegrini počas svojej angažovanosti v politike? Nebodaj manželstvo a rodinu (a to beriem do úvahy, čo presadili do ústavy) alebo dokonca  ľudský život? Ako hlasovali v prípade legislatívneho obmedzenia vraždenia nenarodených? Potratová genocída slovenského národa (etnická pôrodnosť slovenského národa je 0,8) mu zrejme nevadí. Dúfam, že sa pred Františkom pochválil o tejto slovenskej „medzigeneračnej solidarite“ (potratoch), ktorú od čias komunizmu na Slovensku máme, a ktorú svojím hlasovaním naďalej udržuje spolu s liberálmi pri živote, namiesto toho, aby udržali pri živote nenarodené deti.  Svoj cynizmus zaklincoval slovami, že „skúsme mať pri spravovaní Slovenska vždy na mysli jeho slová, aby náš národný strom bol plný života, istoty a mal svoje pevné miesto v Európe i vo svete“. Z potratovou legislatívou, ktorú podporoval Smer spolu s ostatnými potratovými liberálnymi extrémistami má byť Slovensko stromom plným života? Skôr to bude strom, ktorý nerodí a nakoniec odumrie. Pôrodnosť je toho dôkazom už celé dekády.

Pellegrini má paradoxne pravdu, že „Čakajú nás náročné časy“, lebo demografická implózia slovenského národa, spolu so všetkými negatívnymi dôsledkami, je presne to, čo nás čaká. Nebude to príjemné, ani pre dôchodcov či pre chorých a starých, ale ani pre produktívnych pracujúcich a ich deti. Možno nám liberálni extrémisti naordinujú povinnú eutanáziu tých, ktorí príliš zaťažujú zdravotnícky ako aj sociálny systém, keďže sa boja umierať. Budúcnosť bude nesmierne zložitá. Áno, „svet okolo nás sa veľmi rýchlo mení a sme svedkami fenoménov, ktoré sme doteraz vôbec nepoznali“. Avšak „nastupujúca digitalizácia a robotizácia“ nie je tým najväčším problémom. Problémom je nespravodlivosť v podobe potratovej genocídy slovenského národa, ktorá spolu s ekonomickou a legislatívnou nespravodlivosťou katalyticky akceleruje vymieranie slovenského národa.  Pellegrini tvrdí, že „bojujeme so závažnými klimatickými zmenami i starnutím celej populácie“ a voličom žiaľ nevadí, že tento proklamovaný boj je falošnou ilúziou. Nestačí hovoriť v novoročnom prejave  o “potrebe zodpovedných zmien, ktoré nás všetkých v budúcnosti čakajú“,  ale treba okamžite zastaviť potratovú genocídu národa a štrukturálnymi, ako aj legislatívnymi zmenami zaviesť reálnu prorodinnú politiku, ktorá vráti rodine jej ekonomickú (nielen) a sociálnu suverenitu. Nie v podobe plošných sociálnych dávok, ktoré devastujú rodinu a spoločnosť ale v podobe účinných daňových úľav, ktoré nebude môcť nikto zneužiť na pohodlný parazitizmus alebo rozkrádanie v štátnych štruktúrach.

Nestačí populisticky hovoriť o „ potrebe dlhodobej vízie, ktorú bude Slovensko mať nie po voľbách, ale na desaťročia dopredu“ ale konceptuálne konať. Zásadným problémom je, že tzv. demokratická opozícia, vrátane tej mimoparlamentnej, sa javí ako druhá mocnina terajšej koaličnej tragédie. V živote človeka a spoločnosti, sú totiž skutočnosti, ktoré sú „dané prírodou“ a sú prirodzené a preto dobré zo svojej podstaty. Iba ten politik, ktorý dokáže toto pochopiť a rešpektovať, a podľa toho riadiť štát, môže hovoriť o nádeji a o nejakej vízii. A žiaľ na to sa na Slovensku doteraz ešte nikto nezmohol. Alebo to nechcel?

René Balák