Americké nutkanie zasahovať je nedotknuté a pripravené na ďalšie

Washington 7. júna 2023 (HSP/Tomdispatch/Foto:TASR/AP-Alex Babenko)

Dovoľte mi, aby som sa priznal: mám obavy vždy, keď sa Max Boot nadšene vyjadruje o budúcej vojenskej akcii. Vždy, keď sa tento publicista Washington Postu optimisticky vyjadruje o nejakom nadchádzajúcom krviprelievaní, zvyčajne nasleduje nešťastie. A ako to už býva, je pozitívne naladený na perspektívu, že Ukrajina uštedrí Rusku rozhodujúcu porážku v jeho nadchádzajúcej, všeobecne očakávanej jarnej protiofenzíve, ktorá sa určite uskutoční

V nedávnom stĺpčeku z ukrajinského hlavného mesta – titulok: “Boot píše, že skutočných príznakov vojny je v Kyjeve málo. Prevláda niečo podobné normálnosti a nálada je pozoruhodne optimistická. Keďže front “je vzdialený len (jeho slovo!) asi 500 km”, Kyjev je “rušná, živá metropola s dopravnými zápchami a preplnenými barmi a reštauráciami”. A čo je ešte lepšie, väčšina obyvateľov, ktorí z tohto mesta utiekli, keď ho vo februári 2022 napadli Rusi, sa odvtedy vrátila domov.

A napriek tomu, čo si môžete prečítať inde, prilietajúce ruské rakety sú len o málo viac než nepríjemnosti, ako Boot dosvedčuje z vlastnej skúsenosti. “Z môjho pohľadu z hotelovej izby v centre Kyjeva,” píše, “celý útok nebol ničím veľkým – len stratou spánku a počúvaním hlasných úderov,” keďže protivzdušná obrana poskytnutá Washingtonom robila svoju prácu.

Keď tam bol Boot, Ukrajinci ho opakovane ubezpečovali, že dosiahnu konečné víťazstvo. “Tak veľmi si veria.” Zdieľa ich sebadôveru. “V minulosti mohli takéto reči obsahovať veľký prvok chvastúnstva a zbožných želaní, ale teraz sú výsledkom ťažko nadobudnutých skúseností.” Zo svojho pozorovateľského stanovišťa v hoteli v centre mesta Boot informuje, že “pokračujúce ruské útoky na mestské oblasti len zvyšujú hnev Ukrajincov na útočníkov a odhodlanie vzdorovať ich náporu”. Medzitým sa zdá, že “Kremeľ je v rozklade a utápa sa v hre na obviňovanie”.

Nuž, môžem len povedať: z Bootových modlitebných úst do Božieho ucha.

Dlhá história vojen znie výrazne varovne. Stáva sa všeličo. Zasahuje náhoda. Winston Churchill to vyjadril v jednej zo svojich menej zapamätaných axióm “vždy pamätaj”: “Štátnik, ktorý podľahne vojnovej horúčke, si musí uvedomiť, že po vydaní signálu už nie je pánom politiky, ale otrokom nepredvídateľných a nekontrolovateľných udalostí.”

Prezident George W. Bush môže určite potvrdiť pravdivosť tohto výroku. Rovnako tak, za predpokladu, že je ešte pri zmysloch, aj Vladimír Putin. Ak by sa ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj alebo Joe Biden domnievali, že sa na nich jej ustanovenia nevzťahujú, bolo by to naozaj odvážne.

Boot nie je sám, kto očakáva toľko chválenú ukrajinskú operáciu – stane sa z nej letná protiofenzíva, keď je jún predo dvermi? – ktorá by prelomila niekoľko mesiacov trvajúcu patovú situáciu. Optimizmus, ktorý zaznieva zo západných kruhov, pramení z veľkej časti z presvedčenia, že nové zbraňové systémy, ktoré Ukrajina sľúbila, ale ešte ich v skutočnosti nepoužila – napríklad tanky Abrams a stíhačky F-16 – budú mať na bojisku rozhodujúci vplyv.

Existuje na to termín: Hovorí sa tomu preplácanie šekov pred ich vyplatením.

Prebíjanie dier?

Aj napriek tomu sa zdá, že pre Boota je operačný imperatív zrejmý. Píše, že ruská armáda v súčasnosti bráni 600-kilometrový front, “nemôže byť silná všade”. V dôsledku toho “Ukrajinci jednoducho musia nájsť slabé miesto a preraziť ho”.

Boot tým však nechtiac pripomína neslávne známu teóriu vedenia vojny, ktorú v roku 1918 vymyslel nemecký generál Erich Ludendorff, aby prelomil patovú situáciu na západnom fronte: “Urobte dieru a nechajte zvyšok nasledovať.” Počas jarnej ofenzívy v tom roku nemecké vojská pod Ludendorffovým velením skutočne prerazili dieru do spojeneckých zákopov. Tento taktický úspech však nepriniesol priaznivý operačný výsledok, ale vyčerpanie a konečnú nemeckú porážku.

Dierovanie je slabou náhradou stratégie. Nepredstieram, že by som vedel odhadnúť myslenie, ktoré prevláda vo vysokých ukrajinských vojenských kruhoch, ale základná matematika im neprospieva. Počet obyvateľov Ruska je približne štyrikrát väčší ako počet obyvateľov Ukrajiny a jeho hospodárstvo je desaťkrát väčšie.

Podpora Západu, najmä viac ako 75 miliárd dolárov pomoci, ktorú doteraz poskytli Spojené štáty, určite udržala Ukrajinu v boji. Plán hry Západu spočíva vo vzájomnom vyčerpaní – vykrvácanie Ukrajiny ako spôsob, ako vykrvácať Rusko – so zjavným očakávaním, že Kremeľ to nakoniec vzdá.

Vyhliadky na úspech závisia od jedného z dvoch faktorov: zmeny vo vedení Kremľa alebo zmeny názoru prezidenta Putina. Ani jedno z toho sa však nezdá byť bezprostredné.

Medzitým pokračuje krviprelievanie, čo je skľučujúca realita, ktorú aspoň niektorí členovia amerického národného bezpečnostného aparátu považujú za prijateľnú. Jednoducho povedané, vojna na vyčerpanie, v ktorej USA neutrpia žiadne straty, zatiaľ čo veľa Rusov zomrie, niektorým kľúčovým hráčom vo Washingtone vyhovuje. V týchto kruhoch sa o tom, či je to v súlade s blahom ukrajinského ľudu, hovorí len šeptom.

Americké nadšenie pre potrestanie Ruska by mohlo mať strategický zmysel, keby ešte stále platila logika nulového súčtu studenej vojny. V takom prípade by sa vojna na Ukrajine mohla považovať za akési opakovanie vojny v Afganistane v 80. rokoch. (Zabudnite na to, čo ďalšia verzia tejto vojny spôsobila tejto krajine v dvadsiatom prvom storočí.) Vtedy USA využili afganských mudžahedínov ako zástupcov v kampani na oslabenie hlavného globálneho protivníka Washingtonu v období studenej vojny. Vo svojej dobe (a pri pohľade na následný sled udalostí, ktoré viedli k 11. septembru) sa to ukázalo ako brilantný ťah.

V súčasnosti však Rusko nie je hlavným globálnym protivníkom Ameriky a vzhľadom na naliehavé problémy, ktorým Spojené štáty čelia doma a v blízkom zahraničí, nie je ani zrejmé, prečo by malo byť prepadnutie Ivana strategickou prioritou. Bitie ruskej armády na bojiskách vzdialených niekoľko tisíc kilometrov napríklad neposkytne protilátku proti trumpovstvu ani nevyrieši problém priepustných hraníc tejto krajiny. Nezmierni to ani klimatickú krízu.

Ak niečo, tak v skutočnosti zaujatie Washingtonu Ukrajinou len svedčí o zúboženom stave amerického strategického myslenia. V niektorých kruhoch sa za svieže myslenie považuje formulovanie súčasného historického momentu ako súboja medzi demokraciou a autokraciou, rovnako ako charakterizovanie americkej politiky ako zameranej na obranu tzv. medzinárodného poriadku založeného na pravidlách. Ani jedno z týchto tvrdení však neobstojí pri nominálnom skúmaní, aj keď sa zdá, že nie je dobré uvádzať úzke väzby USA s autokraciami, ako je Saudskoarabské kráľovstvo a Egypt, alebo poukazovať na nespočetné prípady, keď sa táto krajina oslobodila od noriem, na ktorých dodržiavaní trvá.

Pripúšťam, že pokrytectvo je endemickou súčasťou štátnického umenia. Nesťažujem sa na to, že prezident Biden búcha päsťami po saudskoarabskom korunnom princovi Mohammedovi bin Salmanovi alebo že pohodlne zabúda na svoju podporu nezákonnej invázie do Iraku v roku 2003. Moja sťažnosť je zásadnejšia: týka sa zjavnej neschopnosti nášho politického establišmentu zbaviť sa zastaraného myslenia.

Klasifikácia prežitia a blahobytu saudskej monarchie ako životne dôležitého bezpečnostného záujmu USA ponúka konkrétny príklad zastaranosti. Predpoklad, že pravidlá, ktoré platia pre iných, sa nemusia vzťahovať na Spojené štáty, je určite ďalším, ešte závažnejším. V takomto kontexte ponúka ukrajinská vojna Washingtonu vhodnú príležitosť vymazať si vlastný štít tým, že zaujme cnostnú pózu, keď bráni nevinnú Ukrajinu pred ruskou agresiou.

Považujte účasť USA vo vojne na Ukrajine za spôsob, ako zmyť nešťastné spomienky na vlastnú vojnu v Afganistane, operáciu, ktorá sa začala ako “Trvalá sloboda”, ale stala sa okamžitou amnéziou.

Vzor intervencie

Zanietení americkí novinári, ktorí povolávajú Ukrajincov, aby prerazili diery v nepriateľských líniách, by mohli lepšie poslúžiť svojim čitateľom, keby sa zamysleli nad širším modelom amerického intervencionizmu, ktorý sa začal pred niekoľkými desaťročiami a vyvrcholil katastrofálnym pádom Kábulu v roku 2021. Uvádzať konkrétny bod vzniku je nevyhnutne ľubovoľné, ale americká “mierová” intervencia v Bejrúte, ktorej 40. výročie sa rýchlo blíži, ponúka vhodný ukazovateľ. Táto bizarná epizóda, dnes už zväčša zabudnutá, sa skončila smrťou 241 príslušníkov americkej námornej pechoty, námorníkov a vojakov pri jedinom ničivom teroristickom útoku, pričom ich obeť ani nezabezpečila, ani neurobila mier.

Prezident Ronald Reagan, frustrovaný vývojom situácie v Bejrúte, si 7. septembra 1983 do svojho denníka zapísal: “Nemôžem dostať z hlavy myšlienku, že niekoľko” stíhačiek amerického námorníctva “prilietajúcich z výšky asi 200 stôp… by bolo pre námornú pechotu povzbudením a zároveň by to bolo posolstvo pre tých teroristov, ktorí sa tešia zo zbraní na Strednom východe.” Žiaľ, vyhodením kasární námornej pechoty do vzduchu teroristi doručili svoj odkaz ako prví.

Reaganova viera, že použitie sily môže nejako vyriešiť zložité geopolitické problémy, však vyjadrovala to, čo sa stalo trvalou celoamerickou témou. V Strednej Amerike, Perzskom zálive, Maghrebe, na Balkáne a v Strednej Ázii sa nasledujúce administratívy pustili do série intervencií, ktoré len zriedkakedy priniesli dlhodobé úspechy a zároveň si vyžiadali závratné kumulatívne náklady.

Len od 11. septembra stáli vojenské intervencie USA vo vzdialených krajinách amerických daňových poplatníkov približne 8 biliónov dolárov a stále sa počítajú. A to ani neberieme do úvahy desaťtisíce zabitých, zmrzačených alebo inak poznačených vojnovými ranami, ani milióny ľudí v krajinách, kde USA viedli svoje vojny, ktorí sa stali priamymi alebo nepriamymi obeťami americkej politiky.

Spomienkové oslavy Dňa pamiatky obetí vojny, ako napríklad tie, ktoré práve prebehli, by nám mali pripomínať náklady, ktoré vznikajú v dôsledku prebíjania dier, a to tak skutočných, ako aj metaforických. Američania sa takmer jednohlasne hlásia k tomu, že im záleží na obetiach tých, ktorí slúžia národu v uniformách. Prečo nám na nich nezáleží natoľko, aby sme ich v prvom rade uchránili pred ujmou?

To je moja otázka. Ale nehľadajte odpoveď u ľudí ako Max Boot.