Americká hegemónia stojí na hrubej a mäkkej sile – na jednej strane armáda, diplomacia a dolárový systém a na druhej – kádrovanie, propaganda a mytológia. Amerika sama seba nazvala krajinou s dokonalým spoločenským a ekonomickým systémom, najspravodlivejším štátom s výnimočným národom, predurčeným na svetové líderstvo a sústavne vnucuje svoje normy ako vzorové tak pre globálne organizácie a medzinárodné vzťahy, ako aj pre jednotlivé štáty sveta.

Súlad „amerických noriem“ s americkou realitou sa však neposudzuje. Celý svet má súhlasiť s tým, že keď USA vo svetovom meradle presadzujú určité „hodnoty“, tak v samotnej Amerike sa podľa tých hodnôt naozaj žije.

Spolu s ideálmi voľného trhu, priamej demokracie, deľby moci a rovnosti všetkých občanov pred zákonom, posledné desaťročia USA aktívne propagujú dve témy – boj za práva menšín a boj s korupciou. Boj za práva menšín je pokračovaním a súčasťou boja za ľudské práva, pravdepodobne najpopulárnejšieho nástroja zahraničnej politiky USA v druhej polovici minulého storočia. Vlády akéhokoľvek nevyhovujúceho štátu sú Amerikou obviňované v porušovaní ľudských práv (všetkých alebo konkrétnych – náboženských, národných, rodových) a z korupcie. Je jasné, že podobné obvinenia sa nikdy netýkajú spojencov – napríklad vlády Izraela alebo Saudskej Arábie, ktorých vnútorné zriadenie v otázkach ľudských práv odporuje západným normám, nikdy z Washingtonu nedostávali žiadne výtky.

To isté sa týka korupcie – USA ju nachádzajú práve tam, kde a kedy treba. Akonáhle nejaký aziatský, africký alebo latinoamerický vládca prestal vyhovovať vláde USA, hneď sa objavovali „korupčné“ účty v zahraničných bankách. Alebo sa neobjavili – vtedy pomáhali „nezávislé posudky“ medzinárodných (čítaj západných) expertov ohľadom „vývozu desiatok miliárd dolárov z krajiny diktátorom“. O tom, že ich vyviezol s pomocou amerických bánk, tajných služieb alebo poradcov, sa samozrejme nehovorilo.

Obvinenia z korupcie sú tradičným anglosaským nástrojom geopolitického boja diskreditácie nepriateľov, ktorý Amerika prevzala od svojich kontinentálnych predkov. A obviňuje vôbec niekto USA zo skorumpovanosti ? Samozrejme, len tieto hlasy sú prakticky umlčané v globálnych médiách, a teda korupcia v USA akoby ani neexistovala. USA obzvlášť aktívne využívajú spôsoby korumpovania vo svojej zahraničnej politike, pričom model politického systému USA je vzorom dokonalej skorumpovanosti.

Čo vlastne znamená pojem korupcia? Je to nezákonné obohacovanie s využívaním možností, ktoré s politickou mocou prichádzajú, poskytovanie výhod vybraným podnikateľským subjektom. A pokiaľ sa poskytovanie takýchto výhod stane zákonným? Bude sa nazývať „lobingom“ a stane sa základným kameňom celého politického usporiadania. A USA takého politické usporiadanie majú – to nie je tajomstvom. V samotnej Amerike sa o lobingu otvorene hovorí od samotného vzniku USA dodnes – akurát jeho fungovanie dosahovalo stále vyššej miery sofistikovanosti, bez zmeny svojej podstaty.

Všetky úrovne americkej vlády sú prešpikované lobistami – ide o profesionálnych sprostredkovateľov záujmov podnikateľskej sféry a politikov. Regionálni magnáti, globálne alebo celoamerické korporácie, všetci lobujú za svoje záujmy (v kongrese či senáte). Politická kariéra je bez ich peňazí prakticky nemožná – pokiaľ by sa nejaký nominant bez finančného krytia korporácií aj dostal do kongresu, musí byť každé dva roky opätovne zvolený. Kongres schvaľuje rozpočet a lobisti výmenou za správne hlasovanie zabezpečia finančné dary do volebného fondu alebo presadia schválenie infraštruktúrneho projektu alebo podporu populárnemu pastorovi, čím si daný kongresman zabezpečí prezvolenie na ďalšie dva roky.

Ešte ľahšie je to s korumpovaním úradníkov. V USA vládne princíp nomenklatúrneho turniketu – štátny úradník po rokoch služby smeruje do súkromného biznisu v rámci odmeny za „správnu“ prácu a za nominovanie správnych ľudí do vlády.

Nedá sa vyhlásiť, že táto legálna korupcia netrápi bežných Američanov – ľudia sa rozčuľujú, nechodia voliť alebo vydávajú kompromitujúce knihy. Ale ako sa môžu postaviť výborne vyladenému systému s oporou v zákonoch? Odsúdenými bývajú spravidla len nepotrební alebo príliš hlúpi, ktorí „kradnú otvorene“. Hlupákov je však veľmi málo, takže v zásade sa korupčné vyšetrovania využívajú len v rámci vyrovnávania si účtov – napríklad vice-prezident Spiro Agnew ako najvyššie postavený politik vyšetrovaný za korupciu musel z postu odstúpiť v 1973 roku.

Korupcia amerického politického usporiadania dosiahla v posledných rokoch najvyššiu úroveň – jednak uzákonením takzvaných supervýborov pre politické aktivity, ako aj priamym, otvoreným presadzovaním záujmov „svojich“ korporácií zo strany vrcholných politikov USA.

Supervýbory boli uzákonené v roku 2009 a umožnili korporáciám smerovať obrovské sumy nie predvolebným fondom kandidátov (kde existujú určité ohraničenia), ale takzvaným nezávislým organizáciám, ktoré majú právo viesť predvolebnú agitáciu, akože bez vzťahu k činnosti predvolebných štábov kandidátov. Vplyv supervýborov na voľby do Kongrasu a na prezidentské voľby je obrovský, ale samotný fakt ich uzákonenia odzrkadľuje krízu celého politického systému USA. Činnosť supervýborov vyvoláva nesúhlas bežných Američanov, no ak politická vrstva systém otvorene podporuje napriek nesúhlasu ľudu, ide o ozajstné „odtrhnutia sa od vôle národa“.

Možno práve preto sa dvaja poslední viceprezidenti, Cheney a Biden, vyznamenali priamym presadzovaním vlastných, rodinných podnikateľských záujmov. Dick Cheney pomáhal svojmu „Halliburtonu“ v Iraku a Joe Biden na „jemu zverenej Ukrajine“ presadil svojho syna do predstavenstva plynárenskej spoločnosti na Ukrajine.

A navyše – obidvaja elitou schválení kandidáti na prezidenta – Hillary Clinton a Jebb Bush sú žiarivými príkladom prerastania biznisu a politickej moci. Jebb Bush pochádza z typickej elitárskej rodiny ropných magnátov prepojených s politikou a Clintonová okrem činnosti ministerky zahraničných vecí zbierala zo zahraničia peniaze do fondu Clintonovcov. Lenže spomínaný duel kandidátov nevyšiel, Jebb prakticky vypadol zo súťaže a šance Clintonovej dostať nomináciu za demokratov nie sú jednoznačné – a to hlavne kvôli nespokojnosti bežných američanou s korupciu. Anti-elitárske nálady dosiahli taký stupeň, že ani super-manipulátori verejnou mienkou už nedokážu túto vlnu rozraziť.

Podráždenosť „Washingtonskou mašinériou“, pozostávajúcou z profesionálnych politikov, lobistov a korporácií rokmi narastala. Za roky vlády Obamy narástol počet Američanov, ktorí si myslia, že korupcia vo vláde USA je široko rozšírená zo 66 na 75 percent. Nespokojnosť sa vzťahuje na celý „establishment“, vrátane Kongresu, stranícke špičky a lobistov „veľkých peňazí“. Hnutie „Tea party“, ktoré vniklo v rámci Republikánskej strany koncom minulého desaťročia okrem iného obviňuje elity zo skorumpovanosti a počas súčasnej prezidentskej kampane anti-elitárske nálady dosiahli historické maximum a do čela pelotónu kandidátov sa dostali nesystémoví a možno aj anti-elitárski kandidáti.

Socialista Sanders ako konkurent Clintonovej za demokratov vôbec nevyužíva peniaze veľkých korporácií v kampani. Miliardár Trump obviňuje predajných politikov a môže si to dovoliť, keďže od veľkých peňazí od korporácií nie je závislý. Hlavným a teraz už aj jediným reálnym súperom Trumpa je senátor Cruz za „tea party“, ktorej cieľom je obmedzenie moci peňazí vo Washingtone. Je jasné, že v prípade víťazstva jedného z nich korupčný model amerického vládnutia nikam nezmizne, no možno prvýkrát po mnohých rokoch americký prezident otvorene povie to, čo v 2014-tom konštatoval 90- ročný ex-prezident Jimmy Carter:

„USA nie je demokratickým, ale oligarchickým štátom. Americká demokracia je fiktívna bez ohľadu na to koľko peňazí do nej napumpujú oligarchovia, kontrolujúci krajinu a národné média. Politický systém, vďaka ktorému boli USA veľkými, bol narušený. O nomináciách a voľbe prezidenta rozhodujú už len oligarchovia s neobmedzeným politickým úplatkárstvom. To isté sa týka guvernérov, senátorov a členov Kongresu.“

Piotr Akopov