Alexander Belov na portáli Regnum komentuje problémy americkej diplomacie.

USA si za posledných 20 rokov zvykli na postavenie superveľmoci, toto obdobie sa však už skončilo. Mnohí Američania sú však stále presvedčení, že sú architektom existujúceho medzinárodného systému. Po skončení 2. svetovej vojny získali USA ohromné výhody v oblasti bezpečnosti. Obrovské vojenské možnosti posilnili americké rozhodnutie čoraz odvážnejšie zasahovať do globálnej politiky, po páde ZSSR v roku 1991 sa americké možnosti ešte viac zvýšili, dnes sme však svedkami poklesu americkej politickej hegemónie.

Za posledných 20 rokov sa americkí politici a diplomati nestretávali so serióznymi protivníkmi a zvykli si násilím presadzovať svoje názory – stačí si spomenúť na Juhosláviu, alebo Irak na sklonku 20. storočia. Američania zabudli používať diplomaciu a zvykli si násilím presadzovať svoje názory. To sa však už skončilo, voči Rusku a Číne takéto spôsoby neplatia. Napriek tomu  existuje stále mnoho amerických politikov presvedčených o tom, že americká diplomacia smerom k súperom musí byť tvrdá, nesmie obsahovať ústupky a súper musí pokorne plniť nereálne americké žiadosti. Pre týchto amerických “pseudoexpertov” preto ako studená sprcha pôsobilo rokovanie Trumpa so severokórejským lídrom Kim Čong Unom.

Kritici Trumpa tvrdia, že diplomatické rozhovory so severokórejským lídrom sa mali uskutočniť len v tom prípade, ak by Severná Kórea pokorne vyplnila všetky požiadavky Washingtona v otázke okamžitej denuklearizácie, výmenou za tento krok by bol prestížny samit na ktorom by Kim Čong Un mohol zbožne hľadieť na veľkého Trumpa. Inými slovami, americkí experti chceli aby Severná Kórea totálne kapitulovala a splnila všetky americké požiadavky. Amerických kritikov Trumpa rozzúrilo, že Severná Kórea nielenže nekapitulovala a Američania získali len vágne uistenia o denuklearizácii Severnej Kórei.

Strata reálneho vnímania u amerických politických elít proste šokuje. Presadzovanie amerického tvrdého tlaku by prehĺbilo krízu na Kórejskom polostrove a priviedlo by k eskalácii, čo je však americkým jastrabom ľahostajné. Trump dokázal zabezpečiť dôstojnú zmenu vo vzťahoch medzi Severnou Kóreu a USA. Stále ešte existujú pochybnosti o zblížení medzi týmito dvoma krajinami, pretože sú medzi nimi vážne rozdiely, samit však znížil nebezpečenstvo vojenskej konfrontácie medzi Washingtonom a Pchjongjangom.

Ale vráťme sa k pripravovanému stretnutiu medzi Putinom a Trumpom v Helsinkách. Trump môže dosiahnúť výrazný úspech, Biely dom však musí urobiť ešte väčšie zmeny vo svojích vzťahoch s Ruskom ako to bolo v prípade Severnej Kórey. Trump si musí  uvedomiť reálnosť a nereálnosť amerických požiadaviek a prejaviť takisto pripravenosť ku kompromisu a takisto urobiť viaceré ústupky.

Niektoré požiadavky Washingtonu sú absolútne nereálne. Rusko nevráti Krym a takisto Rusko nikdy nelegitimizuje americký štátny prevrat na Ukrajine, ktorý odstránil Janukovyča, takže sa do čela Ukrajiny postavila súčasná kyjevská elita, plniaca všetky americké rozkazy. Krym, kde je dislokované centrum ruskej Čiernomorskej flotily nikdy nebudú cez Ukrajincov kontrolovať Američania. Američania si budú musieť zvyknúť, že Rusko Krym nevráti, rovnako ako sa nechystá Izrael vrátiť Sýrii Golanské výšiny, alebo Turecko nevráti kontrolované územia na severnom Cypre.

Debatovať je možné o Donbase, kde napriek všetkým hysterickým obvineniam zo strany západných médíi je ruská podpora Donbasu značne obmedzená a nemožno ju označovať za inváziu. Ak by Rusko na Donbase zasahovalo, situácia by vyzerala podobne ako v Sýrii. Ukrajinské dobrovoľnícke batalióny by sa rozbité plazili po zemi, rovnako ako sa dnes plazia zvyšky  ISIS a proamerické bandy v Sýrii, pričom jednotky Donecka a Luhanska by už pravdepodobne kontrolovali ukrajinské územie až po východný breh Dnepra.

Čo sa týka Sýrie, tam je situácia takisto viac menej jasná. Kremeľ si želá, aby legitímny sýrsky prezident Bašár Asad ostal pri moci. Protiasadovské zoskupenia majú dva hlavné problémy, prvým je že ide o islamistov a druhým je, že ich vojenská sila, aj napriek podpore USA a Západu, bola vďaka úderom ruskej, sýrskej armády a Iráncov zlomená. Na druhej stranePutin sa nesnaží vytvárať nové vojenské základne v Sýrii (Hmeimmim, Tartus) a Washington môže získať od Kremľa uistenie, že účasť Ruska v Sýrii sa do budúcna za určitých predpokladov nebude rozširovať. V Sýrii teda bude musieť Trump dať Rusku záruky, že Washington nebude pokračovať v snahách o zvrhnutie Asada. Trump bude musieť stiahnuť americké jednotky zo Sýrie, kde sa Američania nachádzajú v rozpore s medzinárodným právom. Ale ak to Trump urobí, bude to jednoznačným potvrdením dôkazu, že Rusko je veľmocou na Blízkom východe, čo odmietajú pripustiť protitrumpovské elity.

USA budú musieť urobiť viaceré ústupky aj v európskej politike. Trump bude musieť podpísať dohodu, ktorá by USA zaväzovala odmietnuť členstvo v NATO pre Gruzínsko a Ukrajinu. Ruskí experti sú však značne skeptickí, pretože k tomuto Američania pravdepodobne nepristúpia a keby aj pristúpili, kto by im dôveroval? Američania súhlasili s tým, že NATO sa nebude rozširovať smerom na Východ, dnes však stojí NATO na ruských hraniciach a Američania klamali, rovnako ako klamali v otázke existencie irackých zbraní hromadného ničenia. Predchádzajúce vlny rozširovania NATO smerom k Rusku boli kľúčovým faktorom pre zhoršovanie vzťahov medzi Ruskom a Západom, Západ sa musí vzdať tejto provokácie. Takisto sa musia skončiť vojenské cvičenia NATO vo východnej Európe a v Čiernom mori. Na oplátku môžu Američania od Ruska požadovať, aby Rusko zastavilo svoje akcie v Kaliningrade, kde pri cvičeniach raketových vojsk Rusi trénujú  útoky s raketami, schopnými niesť jadrové nosiče na významné centrá štátov NATO v Európe.