Môj profil 
Predplatné
V roku 2011 na spomienkovom stretnutí pri príležitosti 93. výročia Martinskej deklarácie povedal organizátor akcie, historik a publicista Eduard Chmelár: „Mrzí ma, že vlastné dejiny nepoznajú ani tí, ktorí to hovoria. Lebo vždy sa spomína 28. október, ale nikdy sa nespomenie slovenský podiel na vzniku republiky. Aj teraz boli 28. októbra skupiny obyvateľov klásť kvety k soche Masaryka. Na Štefánika si nespomenul nikto. A na Martinskú deklaráciu, ako vidíte, nepríde žiadny politik. Hoci historicky treba povedať, že Martinská deklarácia má pre nás rovnaký, ak nie väčší význam, ako vyhlásenie Národného výboru československého 28. októbra.“ Chmelár to povedal v súvislosti s tým, že na akcii sa zúčastnilo iba pár desiatok historikov a nadšencov, ale žiadni politici a žiadne médiá.
Dvadsať rokov po Martinskej deklarácii bola Žilina dejiskom inej významnej udalosti v dejinách slovenskej štátnosti: vyhlásenia autonómie Slovenska. Z balkóna vtedajšieho Katolíckeho domu (dnes gymnázium sv. Františka) vtedajší úradujúci podpredseda HSĽS a vedúca osobnosť slovenskej politiky Dr. Jozef Tiso po prvý raz oznámil svetu, že Slovensko je autonómny štátoprávny subjekt s vlastnou identitou a hranicami. Bez ohľadu na zahraničnepolitické okolnosti, to bol ten deň, ktorým začala plynúť história samostatnej slovenskej štátnosti, ktorá mala neskôr byť naplnená vyhlásením samostatnej slovenskej republiky. Je rok 2018, šiesteho októbra bolo v Žiline spomienkové stretnutie pri príležitosti 80. výročia tejto udalosti. Médiá ho absolútne odignorovali, ako aj politici. Poslanec za ĽSNS Milan Mazurek to okomentoval: „Poslanci za ĽSNS sa tej akcie zúčastnili ako jediní zástupcovia politického života. Nebol tam nikto zo Slovenskej národnej strany ani ďalších politických strán. Ukázali ako im záleží na slovenskej štátnosti. A to, čo predviedol Denník N, čo o tom stretnutí napísal, to je absolútna mediálna žumpa. Teraz tam niekto poškodil pamätnú tabuľu, zase to môže byť nejaký ten pseudoumelec. Teda vidíme, že boj proti vlastnej slovenskej štátnosti je v plnom prúde a vedú ho politické špičky. A SNS, ktorá by sa mala stavať na stranu slovenského národa, za našu slobodu a štátnosť, ide v prvej línii toho boja. Našou úlohou je otvárať ľuďom oči a ukázať im ako to je.“
V roku 2011 oficiálna slovenská štátna reprezentácia úplne odignorovala jedno z najvýznamnejších jubileí slovenských moderných dejín – 150. výročie podpísania Memoranda národa slovenského zo 6. a 7. júna 1861. Historik Anton Hrnko na svojom blogu o tom píše: „Toto ignorovanie začalo už tým, že jednoznačne celonárodné jubileum bolo ponechané na samosprávu mesta Martina, že žiaden celoštátny politický orgán neprevzal nad oslavami záštitu a keď Matica slovenská v spolupráci s mestom Martin oslavu zorganizovala, žiadny štátny predstaviteľ, s výnimkou opozičného podpredsedu parlamentu a niektorých opozičných poslancov, sa na nej nezúčastnil. Pritom Memorandum národa slovenského je v našich národných dejinách niečo ako Magna Charta Libertatum pre Angličanov, Zlatá bula sicílska pre Čechov, dobytie Bastily pre Francúzov alebo 15. marec 1848 pre Maďarov… Neviem si predstaviť, že by si niektorý zo spomínaných národov takto ,uctil‘ jedno z najvýznamnejších národných výročí, najmä, ak by bolo okrúhle, ako sme toho boli svedkom v prípade tohoročného okrúhleho výročia Memoranda!
Možno sa niekomu môže zdať, že význam Memoranda z roku 1861 preceňujem, možno majú Slováci významnejšie dátumy, významnejšie udalosti, ktoré by mali sláviť oficiálni predstavitelia Slovenskej republiky. Možno je to 28. október 1918, keď podľa nich vznikol „československý“ štát. Akurát, že nikto na Slovensku o tom nevedel ani vtedy, keď sa legitímni zástupcovia Slovákov schádzali 30. októbra 1918 do Turčianskeho Svätého Martina, aby rozhodli, ako ďalej. Možno to je 17. november 1989, ktorý si pamätám ako by to bolo včera, len za Boha si nemôžem spomenúť, čo sa vtedy na Slovensku stalo. Veď hej, deň predtým bola v Bratislave masová demonštrácia študentov, prvé verejné zhromaždenie v celom štáte, ktoré predznamenalo pád komunizmu u nás v roku 1989. Ale to predsa nestojí za zmienku, dôležité bolo to, čo robili naši českí patróni. To si treba pripomínať, lebo samostatné, svojprávne aktivity predstaviteľov slovenského národa alebo jeho častí za to nestoja.“
Ivan Lehotský
.jpeg)
.JPG)
