Keď digitálny štát zlyháva a politici to zistia až vtedy, keď zasiahne ich samotných

Na Slovensku sa rozohráva nebezpečný jav. Občan môže prísť o majetok, právo na obhajobu alebo o možnosť zapojiť sa do súdneho konania len preto, že si neotvoril elektronickú schránku alebo vôbec nevedel, že ju má aktivovanú. Prípad ministra vnútra Matúša Šutaja Eštoka, ktorému súd nariadil vyplatiť policajtom z kauzy Čurillovcov deväťdesiat tisíc eur a verejne sa im ospravedlniť, nie je len jeho osobným problémom. Je to modelová situácia, ktorá odhaľuje vážne systémové zlyhanie digitalizácie štátu.

Minister prehral spor kontumačne. Súd s ním komunikoval výlučne cez e‑schránku, ktorú si dobrovoľne aktivoval. Občan Eštok nereagoval a tak súd rozhodol bez neho. Konečný účet presahuje stodvadsať tisíc eur. Až exekútorov zásah ukázal, že ignorovanie elektronickej schránky nie je detail, ale vážne riziko.

Nejde o výnimku. Podobne dopadol aj minister zdravotníctva Kamil Šaško, ktorému hrozí kontumačná prehra za milión eur. To všetko ukazuje, že problém digitalizácie nie je individuálny, ale systémový.

Ako je to možné

Súdy postupovali podľa zákona. Eštok mal svoju schránku aktivovanú dobrovoľne a ministerstvo zdravotníctva ju musí mať aktívnu povinne. Zákon jasne prikazuje orgánom verejnej moci doručovať elektronicky. Ak si adresát schránku neotvorí, neprišla mu notifikácia alebo zabudol heslo, zákon to nepovažuje za relevantné.

Zásielka je doručená nasledujúcim dňom po uložení do schránky. V prípade doručovania do vlastných rúk sa považuje za doručenú márnym uplynutím úložnej lehoty (15 dní) od uloženia v schránke.

Obyčajní občania upozorňovali na problémy elektronického doručovania celé roky, no až keď systém tvrdo dopadol na ministrov súčasnej vlády, zrazu sa z digitalizácie stala politická téma. Prečo sa legislatíva začala riešiť až teraz? Prečo až v momente, keď dopadá na elitu?

Pri tomto konkrétnom prípade sa nemožno vyhnúť ani otázke možného aktivizmu zo strany justície. Prípad, ktorý mohol politicky poslúžiť skupine Čurillovcov, išiel nezvyklým tempom a médiá, ktoré sú im naklonené, mlčali až do momentu exekúcie. Pritom ide o tie isté médiá, ktoré inak publikujú každý výrok ich advokáta.

Tento kontrast vyvoláva ďalšie otázniky nad tým, ako rovnomerne sa uplatňuje rýchlosť a priorita súdnych konaní. Bežné súdne spory čakajú na vytýčenie pojednávania roky. No v prípade ministra išiel proces nezvykle rýchlo. Oprávnene vzniká otázka, podľa akých pravidiel sa určuje rýchlosť konania a prečo niektoré prípady postupujú expresne.

Porušené základné princípy civilného procesu

Konanie v prípade ministra Šutaja Eštoka neotvára iba technickú otázku elektronického doručovania. Ukazuje aj možné porušenie dvoch základných princípov civilného sporového poriadku.

Rovnosť strán (čl. 6 CSP) nie je iba formálna. Predpokladá, že obe strany majú reálnu možnosť vykonávať svoje procesné práva. Ak sa žalovaný objektívne nedozvie o konaní a rozhodne sa bez jeho účasti, rovnosť strán zostáva iba na papieri.

Povinnosť viesť strany k zmieru (čl. 7 ods. 2 CSP) sa v kontumačnom konaní naplniť nedá. Zmier predpokladá komunikáciu strán a súdnu snahu o dohodu. Ak jedna zo strán nemala možnosť zapojiť sa do sporu, povinnosť zmieru nemohla byť splnená ani v minimálnej miere.

Keď digitálna komunikácia prestane slúžiť ľuďom

Prípad Eštoka odhaľuje aj širší problém. Elektronické doručovanie nie je len technická operácia. Je to zásah do podstaty fungovania právneho štátu. Občan môže prísť o majetok, o právo brániť sa, o možnosť reagovať bez toho, aby sa o konaní vôbec dozvedel.

Fikcia doručenia vznikla v čase papierových zásielok, nie pre automatizované elektronické systémy. Digitálne doručovanie funguje mechanicky. Notifikácie nie sú právne garantované a často zlyhávajú. Mnohí ľudia netušia, že majú aktivovanú schránku alebo ju neotvorili roky, pretože ju k životu nepotrebujú. Zákon však predpokladá, že občan je neustále dostupný a pripravený reagovať.

Technologizácia zároveň otvára otázku dehumanizácie. Proces, ktorý kedysi niesol konkrétny človek, dnes vykonáva algoritmus. Nik nenesie osobnú zodpovednosť. Doručenie vzniká automaticky aj vtedy, keď adresát zásielku nikdy nevidel. Technológia sa tak z nástroja pomoci mení na nástroj rizika a štát neoveruje, či sa informácia k občanovi skutočne dostala.

Legislatívny rámec a jeho limity

Povinnosť doručovať elektronicky navyše nie je otázka výkladu. Vyplýva z § 31a ods. 1 a 11 zákona o e‑Governmente. Keď minister obrany Robert Kaliňák na tlačovej konferencii tvrdil, že súd takúto povinnosť nemá, nebola to pravda.

Zákon o e‑Governmente funguje tak, že ak má občan aktivovanú elektronickú schránku, orgán verejnej moci musí doručiť elektronicky. Ak adresát schránku aktivovanú nemá, doručenie zabezpečuje správca modulu elektronického doručovania, nie samotný súd či iný OVM.

Ak adresát schránku aktivovanú nemá, doručenie zabezpečuje správca modulu elektronického doručovania, nie samotný súd či iný OVM. Správca zároveň vyhotovuje aj listinnú podobu dokumentu.

Pravdou je, že presné paragrafové znenie tejto povinnosti je v zákone upravené tak, že nie je vôbec jednoduché zistiť, ako to vlastne nastavené je. Preložené do slovenčiny sa to dá zhrnúť nasledovne.

Po desiatich dňoch od uloženia sa zásielka považuje za doručenú aj vtedy, keď ju adresát nikdy neotvoril. Notifikácie nie sú právne záväzné. Občan tak nesie plnú zodpovednosť za niečo, čo objektívne nemusel vidieť.

Závažná je aj absencia transparentnej štatistiky kontumačných rozsudkov. Štát nevie, koľko ľudí takto prehralo spor. Neexistujú dáta, ktoré by umožnili posúdiť dopady elektronizácie. Ide o informačné vákuum, ktoré oslabuje dôveru verejnosti.

Prípad Eštoka je symptomatický

Advokát Čurillovcov Peter Kubina využil Eštokove vlastné verejné výroky. Obsah sporu je jedna vec. Ako by dopadol, keby sa Eštok mohol brániť, sa prejudikovať nedá. Vec druhá je samotný proces. Minister nereagoval, systém doručoval elektronicky a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť bez účasti žalovaného. Rovnakým spôsobom prehrali stovky bežných občanov, no tým sa premiér neponáhľal ponúknuť právnu pomoc.

Dnes vláda hovorí o potrebe zmeny elektronického doručovania. No pôsobí to účelovo. Občania upozorňovali, odborníci varovali, roky. Zmena sa rieši až teraz, keď systém zasiahol samotných predstaviteľov vlády.

Technológia sa zrýchľuje, ľudia sa nemenia

Elektronizácia mala modernizovať štát. Mala odbremeniť ľudí, zrýchliť konania, zvýšiť transparentnosť. Opak je pravdou. Automatické doručenie, nefunkčné notifikácie a kontumačné rozsudky vytvorili rýchly, ale často nespravodlivý systém. Občan môže prísť o majetok bez toho, aby bol reálne informovaný.

Digitalizácia zároveň odhaľuje civilizačný problém. Technológia sa zrýchľuje, ľudia zostávajú rovnakí. Majú limity, robia chyby, nemôžu sledovať všetky digitálne kanály. Technológia je užitočná, keď je doplnkom. Ak sa však stane jediným kanálom právnej komunikácie, ohrozuje spravodlivosť.

Ak sa nič nezmení, čaká nás nespravodlivá digitálna budúcnosť

Šutaj Eštok prišiel o viac než sto tisíc eur. No skutočná strata je iná. Ukázalo sa, že digitálny štát prestal byť pomocníkom. Prenáša na občana zodpovednosť za technické chyby, výpadky notification, expirované certifikáty a za to, čo sa k nemu nikdy nedostalo. E‑schránka mala zjednodušovať život. Stala sa rizikom.

Kým sa nezmení filozofia doručovania a elektronická schránka nebude len doplnkovým, nie výlučným kanálom komunikácie so štátom, bude digitálna modernizácia pokračovať v produkovaní krívd. Štát by mal niesť primeranú časť zodpovednosti za to, aby sa informácia k občanovi skutočne dostala. Kým bude bremeno ležať výlučne na ľuďoch, bude e‑schránka viac hrozbou než pomocou.